Pred šiestimi mesiacmi sa v našej rodine udiala veľká pohroma: môj otec zomrel.
Po pohrebe si to po nejakom čase k nám namieril strýko Milan, otcov brat, ktorý nás navštevoval ozaj len zriedkavo. S otcom sa nikdy nehádamvali, ale vzájomné pochopenie medzi nimi nebolo, stále pôsobili chladne, každý si žil svoj vlastný sen vo vlastnej realite.
Ako bola cesta? spýtal som sa ho. A prečo mi hovoríš ty? Lebo som tvoj obľúbený strýko! odvetil Milan s úsmevom, ktorý bol sladký, ale pôsobil neskutočne, akoby mu to nikdy nikto nepovedal.
Strýko sa vôbec neohlásil a jeho príchod nás prekvapil so zmäteným pokojom. Od pohrebu sme spolu neprehovorili ani slovo, nezavolal, žiadna správa, len sa náhle zjavil.
Pri čaji sa strýko Milan nečakane spýtal: Ako si podelíme dedičstvo? My traja? Nebude už nikto ďalší? Mama ostala prekvapená, až sa jej vrátilo vedomie zo zázračného sveta: Aké dedičstvo?
Dedičstvo bolo, samozrejme, ako z rozprávky: útulný byt, veľký dom na dedine, dve autá. Mama ma presviedčala, aby sme predali dom, kúpili mi byt v Bratislave, kde som študoval. Ale neponáhľali sme sa nikam, rozhodli sme sa počkať, kým sa všetko usadí.
Dedičstvo? No predsa majetok, ktorý mi dal brat! vraví Milan. Vieš predsa, keby sme s Martou neboli pri tom, ty by si dostal dedičstvo. Preto nemáte na nič nárok! Ale ja som brat! Mám právo na dedičstvo! Nie, nemáš! Zákon stojí na našej strane! A čo ak to nie je správne?
Strýko Milan bol prefíkaný, veľmi dobre poznal zákony a vedel, že nemá nárok na nič. Preto sa rozhodol skúšať naše svedomie. Slová a skutky boli ako z napoly zabudnutého sna, bez jasnej logiky. Otec a strýko Milan nikdy neboli blízki, preto nemal nič spoločné s otcovým majetkom.
Keď otec začal ochorievať, hneď nám povedal, že všetko má patriť mne a mame. Otec nemal žiadny úmysel rozdeliť náš majetok.
Aj s čistým svedomím, Milan, ani tebe! A ty to vieš! Nikdy si nebol blízky bratovi! Tak je! Je to ako v zlých filmoch! Chlap sa ožení a žena mu vezme všetko. A rodičia, bratia, sestry, neteri nedostanú nič!
Strýko Milan začal tlačiť na naše pocity, brnkával na strunu viny. Chcel dohodu, aby sa majetok rozdelil na tretiny medzi nás troch. Dosť! O tomto už hovoriť nebudeme! ukončila mama rozhovor.
Keď Milan odišiel, s mamou sme zamkli dom a vybrali sa do nášho bytu v meste, neisto balansujúc medzi snom a realitou. Strýka sme poznali dosť, vedeli sme, že nás len tak nepustí. Šlo o veľa nemalý kus z veľkého domu, tretinu bytu v centre Bratislavy, tretinu z dvoch automobilov. Bolo to dosť eur, suma, ktorá sa rozplývala vo vzduchu ako para.
Strýko nás zažaloval, dúfa, že vyhrá. Ale zákon je na našej strane, ako čarovná ochrana v nejasnom sne. Čo vlastne dúfa, že získa?
