Vieš, keď sme sa s Dušanom zobrali, boli sme si fakt veľmi blízki. Všetko sme robili spolu večer sme sa túlili v posteli, pozerali televíziu, v nedeľu sme vždy šli na prechádzku do parku na Dlhých dieloch a smiali sa aj na úplných hlúpostiach. Tá naša blízkosť bola taká prirodzená, často spontánna, neplánovaná, a cítila som sa naozaj milovaná, chcená, vybraná.
Roky išli a stále sme boli spolu, lenže už inak. Tých našich dlhých bozkov akosi ubúdalo, zostali len krátke, akoby z povinnosti. Objatia sa vytratili, ostali len obyčajné dotyky popri odkladaní taniere do umývačky. Večer sme šli spávať skôr, obaja unavení z práce, a on sa hneď otočil chrbtom. Najprv som k nemu vždy pritúlila, hľadala jeho ruku alebo dlaň, snažila sa nevzdávať. On však vždy len povedal, že je unavený, že zajtra, že teraz nie. Chápala som ho.
Čas išiel ďalej a nič sa nemenilo. Stále sme spolu večerali, rozprávali sa o tom, ako bolo v práci, spali v jednej posteli, ale nič viac. Prestala som sa snažiť, len som čakala, či urobí prvý krok. On nikdy neurobil. Najprv ma to bolelo, potom mi už bolo hlúpo niečo začínať. Postupne som začala pochybovať, či nie je chyba niekde vo mne, či z toho nerobím zbytočne veľkú vedu.
Naša rutina bola akože úzka, ale vlastne úplne bez iskrí. Zobudili sme sa spolu, dali si kávu, išli spoločne na rodinné oslavy. On mi hovoril o svojom dni, ja o svojom. Spali sme chrbtom k sebe. Začala som sa pred ním rýchlo prezliekať, už som sa ani nesnažila vyzerať pekne. Prestala som nosiť pekné nočné košele. Prestala som sa na svoje telo pozerať ako na niečo, čo by mohlo niekoho zaujímať.
Párkrát som sa pokúsila začať o tom hovoriť. Spýtala som sa ho, či ma ešte vôbec chce. On len, že to tak nie je, len už nemá chuť, že s vekom to tak býva, že skutočná láska je o kamarátstve a rešpekte. Prikývla som, aj keď vo mne ostala taká prázdnota, niečo dôležité mi chýbalo, len som to nevedela pomenovať, aby som sa necítila vinná.
Postupne som si to všetko ospravedlňovala. Veď poznám páry, ktoré tak žijú. Keď sa nehádame, tak je všetko v pohode, nie? Zvykla som si, že ma objíme len na verejnosti a doma sa ma ani nedotkne. Zvykla som si, že nemám čakať, nemať to v sebe. Ako keby som tú časť zo seba vymazala, len aby som sa necítila odmietnutá.
Ubehli roky a my sme boli stále veľmi blízki. Vždy spolu, vždy usporiadaní. Nikto netušil, že už viac ako pätnásť rokov nie je medzi nami žiadna blízkosť. Dokonca ani ja sama som už nevedela, aké to je, cítiť sa ženou pri niekom. Bola som už len zvyk, istota, niečo stále, ale nie túžba.
Ten deň, keď mi povedal, že odchádza za inou, som akoby nič necítila. Povedal len, že pri nej sa cíti živý, žiadaný, prepojený. Ani som nepovedala ani slovo. On to len vyslovil. Vtedy mi došlo, že on neprestal cítiť, len už necítil so mnou.
Keď sa spätne zamyslím, najviac bolelo nie to, že odišiel. Ale že som si rok po roku zvykla žiť vedľa niekoho, kto sa na mňa dávno nepozeral ako na ženu a presvedčil ma, že tak je to v poriadku…
