Vieš, keď sme sa s Matejom zobrali, boli sme si takí veľmi blízki. Všetko sme robili spolu zaspávali sme v objatí, pozerali telku v posteli, v nedele sme sa prechádzali po Hlavnej v Košiciach alebo sme len tak sedeli na lavičke v parku pri Aničke a smiali sa na hocijakých hlúpostiach. Tá naša blízkosť bola úprimná a živá niečo sme si nikdy neplánovali, skôr sa to dialo samo od seba. Cítila som sa milovaná, chcená, bola som pre neho tá jediná.
Roky však plynuli a zostali sme si síce blízki, ale nie tak ako predtým. Tie dlhé bozky sa zmenili na rýchle pusa, mazlenie sa vytratilo a boli z toho len zvyčajné dotyky pri varení alebo filme. Chodili sme spávať skoro, boli sme večer obaja unavení a on sa vždy hneď otočil na druhý bok. Najprv som sa k nemu ešte túlila, chytila ho za ruku alebo sa dotkla chrbta, hľadala som jeho dlaň. Lenže on povedal, že je unavený, že zajtra, že je nevhodný čas. A ja som to chápala, nebola som naštvaná.
Čas išiel ďalej, ale nič sa nemenilo. Mali sme spoločné večere, rozprávali sme sa o práci, sedeli spolu v jednej posteli, ale medzi nami už nič nebolo. Začala som len ticho čakať. Už som sama nikdy nevykročila. Dúfala som, že ten prvý krok urobí on. Neprišiel. Najskôr to bolelo, potom ma to začalo hanbiť mala som pocit, že preháňam, že chyba je vo mne.
Naša rutina bola naozaj blízka, no úplne vlažná. Spolu sme sa zobudili, vypili si kávu, chodili spolu k mojej mame do Spišskej Novej Vsi, navštevovali veľký rodinný stôl, rozprávali sa o každom len tak, mimochodom. Spali sme chrbtom k sebe, ja som sa pred ním obliekala narýchlo, už som sa nezdobila, nemala som chutné pyžamá, prestala som svoje telo vnímať ako niečo, čo môže niekoho zaujať.
Párkrát som to s ním skúšala riešiť, opýtať sa ho, či už o mňa nestojí. Vraví mi, že nie, že len už na to nemá chuť, že s vekom to tak býva, že láska je kamarátstvo a úcta. Prikývla som, ale vnútri som cítila čudnú prázdnotu, akoby mi niečo veľmi dôležité chýbalo. Len som nevedela ani pomenovať čo, vždy som mala výčitky.
Snažila som sa to prijať. Hovorila som si veď koľko párov žije takto? Hádky nemáme, všetko je v poriadku. Zvykla som si, že ma objíme len na verejnosti, keď treba zapózovať na fotku, a nikoho sa ma nedotkne medzi štyrmi stenami. Zvykla som si nečakať nič, nežiadať nič a potlačiť tú časť v sebe, aby ma to nebolelo.
Roky plynuli, a my sme boli stále veľmi blízki. Vždy spolu, všetko tip-top, každý by povedal ideálny pár. Nikto by netušil, že už pätnásť rokov medzi nami žiadna ľudská blízkosť nie je. Dokonca ani ja sama som už zabudla, aké to je, cítiť sa byť ženou po boku muža. Ostala som pre neho zvyk, opora, prítomnosť. Nie túžba.
A potom mi jedného dňa oznámil, že odchádza má inú ženu. Povedal, že s ňou sa cíti byť opäť živý, chcený, spojený. Nič som mu nepovedala. Iba som počúvala. A vtedy som pochopila, že on neprestal cítiť len so mnou už necítil.
Keď sa dnes na to všetko pozerám spätne, viem, že najviac nebolelo to, že odišiel. Bolelo ma, ako som si navykla žiť s niekým, kto sa na mňa už nepozeral ako na ženu a presvedčil ma, že je to normálne…
