Boli sme si veľmi blízki, keď sme sa vzali. Všetko sme robili spolu. Zaspávali sme v objatí, pozerali televíziu v posteli, v nedeľu chodievali na prechádzky popri Dunaji v Bratislave, smiali sa na všeličom. Naša blízkosť bola častá často spontánna, nie vždy plánovaná. Cítila som sa milovaná, žiadaná, vybratá.
Rokmi sme si ostali blízki, no už inak. Tie dlhé bozky sa vytratili, nahradili ich krátke, letmé. Maznanie vystriedali obyčajné dotyky. Zvykli sme si líhať skôr, unavení, a on sa len otočil chrbtom. Najskôr som sa ešte tisla k nemu. Pohladila som mu ruku či chrbát, hľadala jeho dlaň. On len odvetil, že je unavený, nech počkáme do zajtra, že teraz nie. Rozumela som tomu.
Čas plynul a všetko ostalo rovnaké. Naďalej sme večerali spolu, rozprávali sa o dni, delili postel, no nijaký zlom neprichádzal. Čakala som nehybne, či urobí prvý krok. Neprišiel. Najskôr ma to bolelo, neskôr som sa hanbila vyžadovať niečo navyše. Začala som premýšľať, či nie je chyba vo mne, či to celé neprežívam zbytočne silno.
Naša rutina bola veľmi blízka, no absolútne neutrálná. Zobúdzali sme sa spolu, pili rannú kávu v kuchyni, chodievali spolu na rodinné návštevy. On rozprával svoje, ja zas svoje. Spávali sme otočení chrbtom. Pred ním som sa začala prezliekať narýchlo, bez záujmu zapôsobiť. Prestať som kupovala pekné pyžamá. Prestala som sa na svoje telo pozerať ako na niečo, čo by ešte mohlo niekoho zaujať či prilákať.
Skúšala som o tom rozprávať viackrát. Chcela som vedieť, či ma už nepriťahuje. Povedal, že nejde o mňa, že ho už proste takéto veci nelákajú, že tak to býva po rokoch, že láska znamená kamarátstvo a úctu. Kývla som, hoci vo vnútri mnou prešla zvláštna prázdnota ako keby chýbalo niečo veľmi dôležité, no nevedela som to pomenovať bez pocitu viny.
Časom som si zvykla. Hovorila som si, že mnohé páry žijú podobne. Že keď nie sú hádky, je to v poriadku. Zvykla som si, že ma objíme iba na verejnosti, nikdy v súkromí. Zvykla som si nečakať. Nechcieť. Vymazať tú časť seba, ktorá by inak cítila odmietnutie.
Roky plynuli a boli sme stále veľmi blízki. Vždy spolu, vždy usporiadaní. Nikto netušil, že blízkosť medzi nami už viac ako pätnásť rokov neexistuje. Ani ja sama som už nevedela, aké je to cítiť sa ženou vedľa niekoho. Stala som sa zvykom, oporou, prítomnosťou. Nie túžbou.
Keď mi jedného dňa povedal, že odchádza s inou ženou, nerozumela som tomu. Vravieval, že s ňou je živý, žiadaný, spojený. Nekričala som. Nehádala sa. Len to povedal. Vtedy som pochopila, že on neprestal cítiť len prestal cítiť so mnou.
Dnes, keď sa pozerám späť, uvedomujem si, že najviac bolelo nie to, že odišiel. Ale to pomalé, nenápadné prispôsobenie sa životu po boku muža, ktorý sa na mňa už nijako nepozeral a presvedčil ma, že je to normálne.
