Bolí spomínať, nemožno zabudnúť
Apríl potešil teplým počasiám, no začiatkom mája zrazu výrazne schladlo, dva dni dokonca padal sneh. Blížili sa sviatky a dlhý víkend.
„Rozhodla som sa ísť na hrob k matke. Dlho som tam nebola,“ povedala Mária dcére pred sviatkami.
„Na dlho? Zostaneš u príbuzných?“ spýtala sa Alena.
„Príbuzní…“ Máriu napadlo. „Mama zomrela skoro. Otca si nepamätám. Nemala som ani bratov, ani sestry. Zostanem u sesternice. Býva v našom byte. Chcela som jej zavolať, upozorniť, ale telefónne číslo som si nezachovala. Alebo ho ani nemala. Nemyslím, že by niekam odišla. Vlastne som chcela ísť a hneď sa vrátiť, všetko stihnúť za jeden deň,“ odpovedala Mária.
„Môžem ísť s tebou? Nikdy som nebola v tvojom rodnom meste.“
„Myslela som, že máš na sviatky plány, tak som neponúkla. Poďme. V dvoch je to veselšie,“ potešila sa Mária. „Bývali sme tam, keď si mala tri roky. Nepamätáš si?“
„Nepamätám.“ Alena na chvíľu zarazila a potom zavrtela hlavou.
„Nina k nám raz prišla. Už si bola veľká. Keď zistila, že sa nechcem vrátiť do mesta, poprosila, či môže bývať v našom byte. Vždy sa snažila utiecť z dediny. Odviezla som sa s ňou domov, pomohla som jej sa do toho bytu prisťahovať. Takže u nej, ak nestihneme, môžeme zostať.“
Ráno vyrazili na vlakovú stanicu. Čakajúc na autobus, Mária rozhliadla okolo seba. Spozorovala pár známych tvárí, ale nepriznali sa, nepristúpili. A sama by vlastne ani nevedela povedať, kto to bol a ako sa volali. V autobuse bolo plno, takmer všetky miesta boli obsadené.
„Nervózna si? Veď je to stretnutie s minulosťou, s spomienkami,“ spýtala sa Alena, naklonila hlavu a pozrela sa matke do tváre, keď si sadli.
„Minulosť nie je vždy svetlá a radostná. Bolo v nej aj to, na čo sa nechce spomínať,“ vzdychla si Mária.
„Myslíš otca?“
„Aj jeho. Nehovorme o tom teraz,“ prerušila ju Mária, ostro než bolo treba.
„Dobre,“ Alena sa oprela o sedadlo a uprela pohľad pred seba.
Autobus čoskoro opustil stanicu a vyrazil mestom, ktoré Mária považovala za svoje. Jednotný hukot motora ju ukoliešal. Alenina hlava sa sklonila na jej rameno – spala.
Márii ju závidela. Pozerala sa na les, ktorý míňali oknom. Zaspáť sa jej nepodarilo, ako sa snažila. Bola príliš rozrušená. Takmer celý život skrývala spomienky na minulosť v najtmavšom kúte svedomia, a teraz sa drali von, rušili jej spokojnosť a núkali ju pochybovať, či bolo správne ísť do mesta svojej mladosti…
***
Západ slnka zahrieval tváre dvoch kamarátok sediacich na balkóne.
„Zajtra posledná skúška a potom sloboda! Podáme prihlášky na vysokú a budeme čakať. Aktívne,“ dodala Lenka. „Vyspíme sa, budeme sa kúpať, chodiť na výlety, robiť, čo chceme.“
Maša sa kývala na stoličke, ruky pod sebou.
„Čo je s tebou? Maš, nie si chorá? Vyzeráš bledo,“ znepokojene spýtala sa Lenka a pozorne sa na priateľku pozrela. „Alebo ty…“
„Čo ja?“ ostro spýtala sa Maša, nepozerala sa na ňu.
„Ty vieš čo.“ Lenka neprestávala sledovať priateľku. „Dievčatá špekulovali, že ty a Nikto…“ Lenka nedokončila.
Maša prestala s kývaním a strnula. Teraz ju Lenka pozerala so zvedavosťou.
„Nechýtaj hlúposti. Nič medzi mnou a Nikitom nebolo a nie je. Dobre, poďme, mama čoskoro príde a uvidí, že sa neučíme, bude nás kričať.“ Maša vstala a cez otvorené balkónové dvere vošla do kuchyne.
Zaklapol zámok, prišla mama z práce. Uvidela dcéru s kamarátkou a bez pozdravu sa spýtala:
„Čo, všetko ste sa naučili? Pripravili ste sa na skúšky?“
„Dobrý deň, teta Oľga. Áno, učili sme sa spolu,“ Lenka sa pretiahla cez úzku chodbu ku dverám. „Tak ja už pôjdem?“ povedala, čo i žiadala povolenie, čo i sa lúčila, a výrazne sa pozrela na Mašu.
„Choď, zajtra sa dohovoríte,“ s povzdychom povedala mama a doniesla tašku s nákupom do kuchyne.
Maša ju nasledovala.
„Vyzeráš bledo. Nie si chorá?“ spýtala sa mama, otvárajúc chladničku. „Veď si nič nezjedla?“ Presunula pohľad na Mašu.
„Nechce sa mi. Je horúco. Pôjdem sa učiť.“ Vstala a odišla do svojej izby.
Z maturitného večera Maša odišla skôr. Od dA keď sa Alena o nejednoročnosť neskôr dozvedela pravdu, pochopila, že najťažšie odpustenie nie je druhým, ale sebe samej.
**Koniec.**
