Bol v chrbte ju nezastavil, keď kráčala otvoriť dvere.
Zuzana si utierala vlhké ruky a so stenom kvôli bolavým chrbátom sa vydala otvoriť. Zvonili opatrne, ale už po tretíkrát. Čistila práve okno a nevybehla hneď do chodby… Za dverami stála mladé dievča, veľmi milé, no bledé a s unavenými očami.
Zuzana, hovorili, že by ste prenajímali izbu?
Ach, tí susedia! Neustále mi niekoho posielajú! Neprenajímam, nikdy som to nerobila.
Ale vraveli, že máte tri izby.
No a? Prečo by som musela prenajímať? Som zvyknutá žiť sama.
No dobre, prepáčte. Povedali, že ste veriaca, tak som si myslela…
Dievča skrývalo slzy, ktoré sa jej drali do očí, otočilo sa a pomaly schádzalo po schodoch. Jej ramená sa triasli.
Zlato, vráť sa! Ešte som ti neodmietla! Mládež v dnešnej dobe, také citlivé, plačú pre každú maličkosť. Poď dnu, porozprávame sa. Ako sa voláš? Môžeme si tykať?
Soňa.
Soňa? Tak ti more vôbec nechýba?
Nemám otca. Som sirota. Ani matku nemám. Našli ma v bytovke a odviedli na políciu. Nemala som ani mesiac.
No, nehnevaj sa. Poď, uvaríme čaj a pokecáme. Máš hlad?
Nie, kúpila som si rožok.
Rožok, hovoríš! Ach, tá mládež, vôbec na seba nemyslíte, a v tridsiatke už máte vredy. No poď sadni, je hrachová polievka, ešte teplá. Čaj pritopíme. Marmelády mám dosť. Môj muž zomrel pred piatimi rokmi, a ja stále varím pre dvoch zo zvyku. Najedíme sa, potom mi pomôžeš umyť to okno.
Zuzana, mohla by som robiť niečo iné? Točí sa mi hlava, bojím sa, že spadnem z okna som tehotná.
No to mi povedz! To mám šťastie! Dala si sa zviazať?
Prečo hneď také predstavy? Som vydatá. Janko, z toho istého detského domova. Ale povolali ho na vojnu. Nedávno bol na dovolenke. A keď sa dozvedela bytárka, že čakám dieťa, vyhodila ma. Dala mi týždeň, aby som si našla nový byt. Bývali sme neďaleko. Ale viete… okolnosti…
Okolnosti… Čo s tebou budem robiť? Presuniem posteľ do Jankovej izby. Dobre, berieš moju izbu. Peniaze od teba nechcem, ani na to nemysli nahnevalo by ma to. Bež si pre svoje veci.
Nemám ďaleko. Všetky naše veci sú v taške dole pri vchode. Týždeň už uplynul, a dnes som obešla už niekoľko domov s tou taškou.
Tak sa stali dvoma… Soňa pokračovala v štúdiu módnej návrhárky. Zuzana bola dlhé roky po ťažkom vlakovom nešťastí v invalidnom dôchodku, takže zostávala doma, plietla čipky, golieriky, detské papučky a predávala ich na blízkom trhu. Jej výrobky sa dobre predávali vďaka jemnosti ako morská pena, ľahké a vzdušné. Financie doma nechýbali. Časť pochádzala z predaja zeleniny a ovocia zo záhrady. V sobotu pracovali v záhradke spolu. V nedeľu chodila Zuzana do kostola, zatiaľ čo Soňa zostávala doma a čítala listy od jej milého Janka. Do kostola chodila len zriedka, sťažujúc sa na bolesti chrbta a hlavy.
Jednej soboty, keď už mali úrodu, pripravovali pôdu na zimu. Soňa sa rýchlo unavila, a tak ju Zuzana poslala do chaty oddýchnuť si a počúvať staré vinylové platne, ktoré kedysi kúpila s manželom. Tú sobotu, po hrábaní, sa budúca maminka natiahla oddýchnuť. Zuzana hádzala suché konáre do ohňa, zamyslene. Zrazu počula z chaty kričať: Mami! Mami! Rýchlo, poďte! S bušiacim srdcom, zabudnúc na nohy a bolestivý chrbát, Zuzana bežala k chate. Soňa kričala, držiac sa za brucho. Rýchlo presvedčila suseda, aby im pomohol, a tak starou Škódou čo najrýchlejšie doviezli Soňu na pôrodné oddelenie. Dievča stonávalo: Mami, bolí ma! Ale je priskoro, je priskoro! Dieťa mám mať až v polovici januára. Mami, modli sa za mňa, viete to! Zuzana plakala, modlila sa bez prestania.
Soňu odviezli na nosidlách, kým sused odviezol Zuzanu v slzách domov. Celú noc sa modlila k Panne Márii, aby dieťa prežilo. Ráno telefonovala do nemocnice.
Vašej dcére je dobre. Stále volala po vás a po Jankovi, plaA keď sa Janko vrátil z vojny a prvýkrát uvidel svoju dcérku a objal obe ženy, vedel, že našiel niečo, čo mu chýbalo celý život rodinu.
