Bolí spomínať, nemožno zabudnúť
Apríl potešil teplým počasia, no začiatkom mája sa náhle ochladilo, až dva dni dokonca snežilo. Blížili sa sviatky a dlhý víkend.
“Rozhodla som sa ísť na hrob k mame. Dlho som tam nebola,” povedala Mária dcére pred sviatkami.
“Na dlho? Zastavíš sa u príbuzných?” spýtala sa Alena.
“Príbuzní…” Mária sa zamyslela. “Mama zomrela skoro. Otca si nepamätám. Nemala som súrodencov. Zastavím sa u sesternice. Býva v našom byte. Chcela som jej zavolať, dať vedieť, ale nemám jej číslo. Alebo ho ani nemala. Nemyslím, že by niekam odišla. Vlastne som chcela ísť a vrátiť sa v ten istý deň,” odpovedala Mária.
“Môžem ísť s tebou? Nikdy som nebola v tvojom rodnom meste.”
“Samozrejme, len som si myslela, že máš na sviatky plány. Poďme. V dvojici to bude veselšie,” potešila sa Mária. “Žila si tam do troch rokov. Nepamätáš si?”
“Nepamätám,” Alena na chvíľu zarazila a potriastla hlavou.
“Nina raz prišla k nám. Už si bola veľká. Keď zistila, že sa nechcem vrátiť do mesta, požiadala, aby mohla bývať v našom byte. Vždy sa chcela dostať z dediny. Pomohla som jej zapísať sa tam. Ak nestihneme hrob upratať, môžeme u nej prespať.”
Ráno vyrazili na autobusovú stanicu. Čakajúc na spoj, Mária sa rozhliadala. Videla pár známych tvárí, ale nikto ju nepozdravil. A aj ona by nedokázala povedať, kto to bol. Autobus bol plný, takmer všetky miesta obsadené.
“Nervózna si? Veď je to stretnutie s minulosťou, spomienkami,” spýtala sa Alena, naklonená k matke, keď si sadli.
“Minulosť nie je vždy len svetlá a radostná. Boli tam veci, na ktoré sa nechce spomínať,” vzdychla Mária.
“Myslíš otca?”
“Aj jeho. Ale o tom teraz nechcem hovoriť,” odsekla Mária prísnejšie, ako bolo treba.
“Dobre,” Alena sa oprela o sedadlo a uprela pohľad pred seba.
Autobus vyrazil zo stanice a prechádzal mestom, ktoré Mária považovala za svoje. Jednotné bzučanie motora ju ukoliešalo. Alena zaspala, hlavu opretú o jej rameno.
Mária jej závidela. Pozerala sa na les míňajúci sa za oknom. Nemohla zaspať, napriek snahe. Bola príliš rozrušená. Toľko rokov schovávala spomienky v najtmavšom kúte mysle, a teraz sa dere von, rušiac jej pokoj a nútiac ju pochybovať o rozhodnutí ísť späť do mesta svojej mladosti…
* * *
Zapadajúce slnko hladilo tváre dvoch kamarátok sediacich na balkóne.
“Zajtra posledná skúška a potom sloboda! Podáme prihlášky na vysokú a budeme čakať. Aktívne,” dodala Lívia. “Vyspíme sa, budeme sa kúpať, chodiť von, robiť, čo chceme.”
Mariána sa pohupovala na stoličke, ruky pod sebou.
“Čo je s tebou? Mari, nie si chorá? Si nejaká bledá,” znepokojene sa spýtala Lívia a pozorne si ju prezrela. “Alebo ty…”
“Čo ja?” ostro odsekla Mariána, nepozerajúc sa na ňu.
“Ty vieš čo.” Lívia ju neprestávala pozorovať. “Dievčatá klebetili, že si s Tiborom…” nedopovedala.
Mariána prestala s hojdaním a strnula. Teraz ju Lívia pozerala so zvedavosťou.
“Nevrav hlúposti. Nič medzi nami nebolo a nie je. Dobre, ideme, mama príde skoro, uvidí, že sa nepripravujeme, bude nadávať.” Mariána vstala a prešla na kuchyňu.
Zavrzal zámok, mama prišla z práce. Spozrela dcéru s kamarátkou a bez pozdravu sa spýtala:
“Čo, všetko naučené? Pripravené na skúšky?”
“Dobrý deň, teta Oľga. Áno, učili sme sa spolu,” Lívia sa pretlačila cez úzku chodbu k dverám. “Tak ja už pôjdem?” spýtala sa, zatiaľčo výrečne pozrela na Mariánu.
“Iď, zajtra sa porozprávate,” vzdychla si mama a odniesla tašku s nákupom do kuchyne.
Mariána nasledovala jej príkladu.
“Si nejaká bledá. Nie si chorá?” spýtala sa mama, otvárajúc chladničku. “Veď si nič nejedla?” presunula pohľad na dcéru.
“Nechce sa mi. Je horúco. Pôjdem sa učiť.” Vstala a odišla do svojej izby.
Z maturitného plesu odišla Mariána skoro. Dusno jej spôsobovalo nevoľnosť. Dlho sedela na lavičke v susednom dvore, kým neprechladla.
“Prečo si prišla tak skoro?” znepokojene sa spýtala mama a odložila pletenie.
Mariána si sadla vedľa nej.
“Stalo sa niečo?” znepokojene sa spýtala mama.
Elegantné ružové šaty zvýrazňovali bledosť jej tváre.
“Mami, som tehotná,” vyhrkla Mariána, bojúc sa pozrieť na matku.
“Čo? Ako… Tibor? Vedela som, že tie vaše výlety do kina nevedú k ničomu dobrému,” mama si zívala a chytila sa za hruď.
“Nie je to Tibor.” Mariána si až do krvi pohryzla peru.
“Tak kto? Bože! Znásilnili ťa?” mama nedokončila, zívala a zatvorila oči, lapajúc po vzduchu. “Prečo si nepovedala? Mali sme ho potrestať…”
“Neviem. Bála som sa. Každý by to vedel, ukazovali by na mňa prstom… Mami,” hlas sa jej triasol od potlačovaných sĺz.
Matka objala dcéru a pritiahla ju k sebe.
“Musíme do nemocnice, urobiť potrat. Ako dlho?”
“Už som tam bola,” šepkla Mariána. “Povedali, že mám negatívny Rh faktor, potrat je nebezpečný. A už je neskoro.”
“Bože, pomôž nám!” zašepkala mama. “Dobre, dieťa nie je choroba. Zvládneme to. Len mi povedz všetko. Kto to bol?”
Mariána sa odtiahla.
“Nie. Nenávidím ho. Ak si myslíš, že ho prinútime, aby si ma zobralMária sa naklonila k dcére, pozrela sa jej do očí a povedala ticho: “Neboj sa, všetko bude dobre,” a v tom okamihu pocítila, ako ťarcha minulosti konečne opúšťa jej srdce.
