Bola som v tom vzťahu päť rokov. Dva roky sme boli manželia, tri roky sme spolu len bývali. Kým sme boli zasnúbení, tak sme sa vlastne väčšinu času ani nevideli diaľkový vzťah ako z romantického seriálu, akurát bez romantiky. Raz za tri mesiace sme sa stretli, a bol aj celý jeden rok, keď sme sa videli dokopy dvakrát. On bol stále niekde preč kvôli práci, ale mne to vtedy nevadilo. Naopak ešte som si myslela, že je to celé ideálne. Chýbali sme si, počas telefonátov sme plakali ako slovenský šláger, posielali si zamilované správy a internet nám horel od videohovorov. Niekto by čakal búrky a žiarlivostné scény u nás ani náhodou. On nebol žiarlivý, ja už vôbec. Každý sme mali svoje súkromie. On si išiel na večeru s kamošmi, ja na žúrku a život išiel ďalej. Dokonca mi pomáhal vyberať si, čo si oblečiem a nie, žiadne vyzývavé veci. Skôr sa celý hrdo tváril, keď povedal, že mám radšej obliecť niečo, čo mi naozaj pristane, keď mi nejaké šaty boli pritesné. Neriadil ma, neovládal skôr naopak. Všetko vyzeralo zdravé, kľudné, priam do učebnice dokonalosti.
Ale prišiel december a nie veľmi vydarený. Vedeli sme, že cez Vianoce a Silvestra sa ani neuvidíme. Obojstranné sklamanie, oba konce Bratislavy smutné. Vtedy s nápadom prišiel on: Poď bývať ku mne do Prešova. Tak som sa poradila s rodičmi, trochu popremýšľala a zbalila kufre. Prácu v Ba som nechala, pre istotu.
Prvé mesiace celkom fajn v podstate to bola adaptácia na režim kto kedy vstáva, čo robíme, keď máme hlad, aké máme muchy, kto pozerá viac telku. Kým som bola doma bez práce, starala som sa o domácnosť, bolo to fajn, žiadne drámy.
Druhá rok bola ešte lepšia. Fungovali sme ako zohraná dvojka v hokejovej útočnej lajne. Keď nebol v práci, nechceli sme sa od seba ani nachvíľu pohnúť. Okolie nás tipovalo na čerstvo zosobášených všetko šlo ako po masle, cítila som, že som spravila správne rozhodnutie.
Ale tretí rok, vtedy nastal zlom. On začal chodiť domov neskoro, zrazu mu akosi odpálilo zdieľanie polohy na Google Maps a nevadilo mu, že dôjde domov o piatej či šiestej ráno, hoci o ôsmej už mal byť na porade. Sprcha, rýchle raňajky a hneď preč. Prestal všetko vysvetľovať a hádky sa stali každodenným menu.
A potom jedno ráno, pri žehlení bielej košele bum! Na golieri aj rukávi čosi, čo určite nebol zubný prášok. Make-up, rúž a že poriadne! Hľadám vysvetlenie a on, úplný klasik: Musel som hľadať vonku to, čo už mi doma nedávaš. Prestala si byť zaujímavá, riešiš len poriadok a umývanie kuchyne. To bol vrchol. Nepovedal síce priamo áno, podvádzam ťa, ale ani to veľmi nemusel.
Zrútila som sa, ako keď havaruje československý pohár na hokeji. Plakala som bez prestávky. Úplne ma to bolelo aj fyzicky. Ani sa mi spať nedalo a nevý vedela som, čo so sebou. Takže som spravila rozhodnutie idem žiť pre seba! Vrátila som sa do posilňovne. Predtým som cvičila často, no po presťahovaní som nejako stratila motiváciu. Vtedy som tam stretla jedného chlapa. Celkom sme sa skamarátili, začali sme spolu kecať. Pozval ma na víno, ja som bola výnimočne odvážna: navrhla som, že prídem k nemu. Dohodli sme sa, že poobede obaja sme vedeli, aký je účel.
Ale, keď som doma po rannej návšteve fitka rozmýšľala, začalo ma to žrať: To sa naozaj chystám podviesť? Prvá myšlienka bola aspoň mu to vrátim, a hneď na to: Nie, nebudem rovnaká ako on. Tak som to stopla.
Počkala som na manžela, keď prišiel na obed. Nepustila som ho ani do spálne. Posadila som ho do kuchyne a povedala: Toto nejde, podviedol si ma, a mňa vôbec nezaujíma s kým a odkedy. Tu a teraz to končíme. Začal obvyklé reči, že nepreháňam, že tá žena nič neznamená, že môžeme všetko zachrániť. Odvetila som: nezáujem.
Nepovedala som mu, že som sa so mnou niekto flirtuje alebo že by som niečo mala s iným. Len som jednoducho povedala, že odchádzam. Kufre boli dávno zbalené. Spýtal sa, kde idem, či za niekým ďalším. Hovorím, že to je moja vec a ešte neviem, čo ďalej.
Vyšla som z bytu, kufre v ruke a zamierila rovno za tým mužom z fitka. Dosť ho prekvapilo, keď ma zbadal so zbaleným majetkom. Vysvetlila som mu, že som práve opustila manžela a že sa zajtra vraciam do rodného mesta len som chcela byť tú noc s ním. Súhlasil.
Tá noc bola ako ohňostroj na Štefana v Tatrách intenzívna, nezabudnuteľná. Či to bol hnev, bolesť, alebo kopa skrývaných pocitov, bolo to celé iné ako čokoľvek, čo som prežila s bývalým manželom.
Na druhý deň som si kúpila lístok na vlak za 18 eur a vrátila sa domov, do Nových Zámkov. Nemala som kam ísť, tak som chvíľu pobudla u rodičov. Odvtedy už ubehol rok. Teraz som sama, mám svoju robotu, bývam v podnájme a ani na sekundu neľutujem, čo som vtedy spravila. Bola som na hrane, skoro som podviedla ale vedela som sa zastaviť a najprv ukončiť to, čo už dávno nefungovalo. Bola som na Slovensku a konečne sama sebou.
