Bola náhradným variantom
„Zuzka! Čo to robíš?!“ zvolala do telefónu žena a jej hlas sa trasol od rozčúvania. „Veď vieš, že to je moja svadba! Moja! Čakám na tento deň už rok a pol!“
„Zdenička, miláčik, no pochop!“ odpovedal pokojný hlas kamarátky. „Marek mi sám zavolal včera večer. Sám! Čo som mu mala odmietnuť? Chodili sme spolu ešte na výške, veď to vieš!“
Zdena klesla na pohovku, telefón sa jej triasol v ruke.
„Ale svadba je v sobotu! Šaty sú kúpené, hostia pozvaní, reštaurácia objednaná! Zuzka, ako to môžeš urobiť?“
„Čo som mala robiť? Povedal, že pochopil svoju chybu. Že miluje mňa, nie teba. Zdenka, prepáč, ale srdcu sa neporučíš…“
Zdena hodila telefón na pohovku a rozplakala sa. Vonku mrholil októberový dážď, na stole ležala zložka s papierami na sobáš a v skrini viselo bely šaty, ktoré si kupovala so slzami radosti v očiach.
Mama vošla do izby, počula plač, sadla si vedľa dcéry a objala ju okolo plecií.
„Čo sa stalo, decko?“
„Marek… Marek si berie Zuzku,“ vypotila Zdena cez slzy. „Zajtra podajú prihlášku na matrike. A naša svadba mala byť o týždeň!“
Jana pokyvovala hlavou a pevnejšie dcéru objala.
„Tak to nebol osud, Zdenička. Zrejme to nebol tvoj človek. Lepšie to zistiť teraz, ako trpieť celý život.“
„Ale prečo, mami? Prečo som vždy len náhradný variant?“ zasmútila Zdena. „Na strednej sa so mnou stretával Tomáš, kým neprišla nová. Na učilišti Janko tri mesiace chodil so mnou, a potom utiekol ku spolužiačke. Teraz Marek…“
Mama mlčky hladila dcéru po vlaku. Pamätala, ako sa Zdena tešila na svadbu, ako žiarila šťastím, keď si vyskúšala šaty. Marka si nikdy neobľúbila – niečo na tom chlapcovi ju znepokojovalo. Bol príliš hladký, pekný, hovoril správne slová. Ale oči… oči mali prázdnotu.
„Mami, čo mám teraz robiť? Ako sa mám pozerať ľuďom do očí? Všetci vedeli o svadbe! Teta Evka už kúpila lístky z Košíc, strýko Jozef si zobral dovolenku…“
„Čo robiť? Žiť ďalej. Si mladá, pekná, šikovná. Nájdeš si svojho človeka, skutočného.“
Zdena pozrela na matku zaplakanými očami.
„A čo ak nenájdem? Mám už dvadsaťsedem, mami. Všetky kamarátky sú vydaté, deti majú. A ja ako blázon chodím na rande a stále dúfam…“
„Nájdeš,“ pevne povedala mama. „Určite nájdeš.“
Lenže matka nedcére nepovedala to najdôležitejšie – že aj ona prežila podobný príbeh. Že aj ona bola pre niekoho len náhradou, až kým nestretla Zdeninho otca. Bol to obyčajný robotník, nie krasavec, nie boháč, ale miloval ju skutočne, až do posledného dňa.
Zvonenie u dverí prerušilo jej úvahy. Zdena sa zhrozila – čo ak je to Marek? Čo ak zmenil názor?
Na prahu stála suseda teta Mária s pohárom domácej marmelády v rukách.
„Zdenička, dievčatko! Počula som… No nehnevaj sa tak! Ten tvoj Marek je nanič človek. Hneď som to vedela, keď som ho prvýkrát videla. Oči mu behajú, ruky vlhké. Nie je to muž, ale taký…“
„Teta Mária, netreba,“ unavene odvetila Zdena.
„Ale treba! Treba hovoriť pravdu! Si pekné dievča, pracovité, milé. Takých je teraz málo. A on je hlupák, že to nepochopil. Počúvaj, starenka,“ suseda si sadla na kraj pohovky. „Mám synovca, Vlada. Rozvedený, to áno, ale dobrý chlap. Pracuje v továrni, nepije, deti miluje. Mám vás zoznámiť?“
Zdena zavrtela hlavou.
„Nie, teta Mária. Teraz nemám na zoznamky chuť.“
„No dobre, ale ja mu o tebe poviem. Možno sa niekedy zastaví.“
Po odchode susedy Zdena dlho sedela pri okne a pozerala na dážď. V hlave sa jej premietali myšlienky – prečo sa jej to stáva? Prečo je pre mužov len dočasným prístavom, kým nenájdu niečo lepšie?
Na základnej škole sa zaľúbila do Tomáša Moravca. Bol kapitánom futbalového tímu, všetky dievčatá po ňom šli. A vybral si prečo-tiež ju – tichú, skromnú Zdenu z paralelnej triedy. Chodili spolu pol roka, Zdena si myslela, že je to láska. Tomáš jej daroval vlastnoručné pohľadky, sprevádzal ju po škole, dokonca ju zoznámil s rodičmi.
A potom do ich školy prestúpila Eva z Bratislavy – výrazná, moderná, vedela sa pekne učiť a nosila džíny. Tomáš strácal hlavu a za týždeň oznámil Zdeňe, že sa rozchádzajú.
„Nehnevaj sa,“ hovoril, pozerať sa nabok. „Len sme ešte mladí, je skoro na vážne veci. Si pekná, nájdeš si niekoho lepšieho ako ja.“
Zdena potom plakala dva týždne a sľúbila si, že už nikdy nikoho milovať nebude. Ale sľuby, ako je známe, sa ľahko porušujú.
Na zdravotnej škole sa objavil Janko Kováč – pekný, šikovný, z dobrej rodiny. Učil sa na jednotky, chystal sa na vysokú. Zdena pracovala v knižnici a často videla, ako sa učí do neskorých hodín. Raz ju požiadal o pomoc s hľadaním knihy, rozprávali sa.
Janko bol zaujímavý spoločník, veľa čítal, chcel byť lekárom. Zdena počúvala jeho plány a myslela si, že možno aj pre ňu v nich nájde miesto. Chodili spolu tri mesiace, Janko hovoril pekné slová o láske, no keď prišli na vážne rozhovory o budúcnosti, ukázalo sa, že už rok si píše s dievčaťom z iného mesta.
„A po rokoch, keď už mala Zdena s Vladom šťastnú rodinu, stretla jedného dňa Marka na ulici – bol sám, vyzeral staro a v jeho očiach bol len ľútosť, no ona mu len úsmevnZdena sa na neho sotva usmiala a pokračovala v ceste k svojmu šťastiu, vediac, že ten pravý muž ju už roky čaká doma.
