„Vždy som bola len náhradníčka,“ písal som si do denníka, keď sa mi rozpadol ďalší vzťah.
„Barbora! Čo to robíš?!“ kričala do telefónu žena a hlas sa jej triasol od rozčúlenia. „Veď vieš, že to je moja svadba! Moja! Čakala som na tento deň už rok a pol!“
„Zuzanka, zlatíčko, no pochop už!“ odpovedal pokojný hlas kamarátky. „Miro mi zavolal sám včera večer. Sám! Čo som mu mala povedať? Chodili sme spolu ešte na výške, veď to vieš!“
Zuzana klesla na gauč, telefón sa jej triasol v ruke.
„Ale svadba je v sobotu! Šaty sú kúpené, hostia pozvaní, reštaurácia rezervovaná! Barbora, ako to môžeš urobiť?“
„Čo som mala robiť? Povedal, že si uvedomil chybu. Že miluje mňa, nie teba. Zuzka, prepáč, ale srdcu sa neprikáže…“
Zuzana hodila telefón na gauč a rozplakala sa. Vonku mrholil októberový dážď, na stole ležal fascikel s papiermi na sobáš a v skrini viseli biele šaty, ktoré si kúpila s radosťou v očiach.
Mama vošla do izby, počula plač, sadla si vedľa a objala dcéru.
„Čo sa stalo, dievčatko?“
„Miro… Miro sa berie s Barborou,“ vydýchla Zuzana cez slzy. „Zajtra idú podať prihlášku. A naša svadba mala byť o týždeň!“
Elena Františka zavrtela hlavou a pevnejšie dcéru pritlačila.
„Tak to nebol tvoj človek, Zuzka. Lepšie teraz, ako byť celý život nešťastná.“
„Ale prečo, mami? Prečo som vždy len tá náhradná?“ vzlykala Zuzana. „Na základnej škole chodil so mnou Vlado, dokým neprišla nová spolužiacka. Na učilišti sa so mnou tri mesiace stretával Robo, potom utiekol k inej. A teraz Miro…“
Mama mlčky hladila dcéru po vlA o rok neskôr, keď Zuzana držala v náručí svoje prvé dieťa a pozerala na muža, ktorý ju miloval bez výhrad, konečne pochopila, že skutočná láska nehľadá náhrady – ale vernosť.
