Bojím sa, že ťa stratím

Bojím sa, že ťa stratím
Tu bývam, usmial som sa na Veroniku, keď som ju pozýval dnu do bytu.
Poď ďalej, hneď som späť.
Veronika váhavo prekročila prah, rozpačito sa rozhliadala a nerozúvala sa.
Niečo ju očividne ťažilo
Keď som sa po chvíli vrátil do predsiene, videl som v jej očiach úprimný des, ruky sa jej roztriasli, a bez jediného slova sa okamžite rozbehla preč a vybehla z bytu.
Veronika, kam ideš?!
Zostal som stáť v nemom úžase pred otvorenými dverami, hneď vedľa mňa stála Tami môj verný nemecký ovčiak Takýto koniec krásneho večera som vôbec nečakal.
Čože, len sa zodvihla a utiekla bez slova?
nechápavo sa pýtal Marek, keď som mu to všetko rozprával nad pohárom piva v našom obľúbenom bare v Bratislave.
Ani slovo nepovedala.
Jednoducho vybehla.
Vyzerala fakt, ako keby videla ducha.
Len som zamyslene chytil krígeľ, pozrel do piva a vrátil ho na stôl.
Nerozumiem tomu Čo ju tak vystrašilo?
Možností môže byť veľa.
A neskúsil si sa jej rovno opýtať, čo sa stalo?
To by som aj rád, lenže nezdvíha telefón.
Od včera sa jej neviem dovolať.
A bol si u nej doma?
Nebol.
Sprevádzal som ju vždy len ku vchodu, netuším, v ktorom byte býva.
Fakt zvláštna situácia.
To hej A začínalo sa to tak pekne, teraz to vyzerá maximálne hlúpo.
Možno ešte nie je nič stratené.
Prečo robíš paniku?
Pripadá mi, že už to nechce.
Inak by predsa
V pondelok sa uvidíte v robote, spýtaš sa, čo bolo.
Potom sa uvidí.
Veroniku som prvýkrát stretol v preplnenom bratislavskom električkovom vagóne.
Nikto nevstal a neponúkol miestu mladej žene, tak som to urobil ja.
A potom som pri nej stál, a nemohol sa prestať usmievať.
Páčila sa mi na prvý pohľad.
Rád by som sa zoznámil, ale popravde ponáhľal som sa do práce a navyše, nie som typ na balenie pred všetkými.
A čo by som jej vôbec povedal?
Ahoj, som Michal.
Tu máš číslo, zavolaj večer? To by znelo trápne a prvoplánovo.
Keď som vystúpili, ani som nečakal, kedy vystúpi ona.
Ihneď som šiel smerom na kanceláriu.
Po ceste mi však pripadalo, akoby išla za mnou.
No neotáčal som sa čo by sa také stalo v realite?
Asi si len veľmi želáš, aby sa ti splnilo to, po čom túžiš, pomyslel som si.
Chcel som, samozrejme.
Ale zázraky sa nedejú že stretneš dievča v električke a hneď je to osudová láska?
To len v knižkách.
Celú hodinu v práci som sa ho snažil vyhnať z hlavy, ale nepomáhalo to.
Keď som hľadal vo firme nejaký Excel súbor, predstavovali sa mi jej oči, keď som otvoril mail, videl som jej úsmev.
Bolo to strašné zakliatie.
A keď naše dvere otvoril šéf s dievčaťom po boku a povedal: Prosím, privítajte Veroniku vašu novú kolegyňu…, tak som si myslel, že už mi načisto preskakuje.
No ona bola úplne skutočná.
A teraz sme mali sedieť spoločne v kancelárii.
Osud?
Určite!
Ja som Veronika, povedala drobne a usmiala sa, keď mi podala ruku.
S ostatnými sa už zoznámila, ja som bol posledný.
Michal.
Teší ma.
Viac som nevedel zo seba dostať.
Bol som šokovaný a vedel som, že niečo vo mne vrelo.
Pri pohľade na ňu som mal pocit, že by som pretočil celý svet, len aby som bol s ňou.
Hviezdu by som jej z oblohy doniesol.
Večer som sa o Veronike rozprával v sade Janka Kráľa s kamarátom Marekom, kde zvykneme venčiť psy.
Popisoval som ju takými slovami, že Marek mi na rovinu povedal:
Ty si zamilovaný, kamarát!
Ako ja keď som prvýkrát stretol Katku.
Fakt?
Jasné.
Vidíš ju a chceš byť s ňou do konca života.
Presne.
Len pri nej mi to tak príde.
Tak niečo podnikni.
Pozvi ju von do kaviarne, do kina, hocičo.
A čo keď niekoho má?
Tak sa nič nestane.
Aspoň to skúsiš.
V najhoršom to budú kolegiálne vzťahy, v najlepšom
Skúsil som to.
Po práci som ju pozval na kávu trocha som sa červenal, ale získal som odvahu a opýtal sa:
Nechceš ísť so mnou na kávu?
Alebo do kina?
Veronika súhlasila.
Pili sme kávu v malom podniku na Šafku, prechádzali sa nočným mestom a život vyzeral na chvíľu dokonalý.
Večer, keď som šiel domov, ešte som bral Tami na dlhšiu vychádzku, aby som jej vynahradil čas.
Cez noc som sa prehadzoval a sníval, aké by to bolo, keby som Veronike navrhol spoločné bývanie, manželstvo, deti…
Výlety do Malej Fatry cez víkendy.
Mal som pocit, že tie sny už čoskoro budú reálnymi…
Prešli tri mesiace najkrajšie v mojom živote.
Išli sme do reštaurácie v centre, v kine videli romantiku, bozkávali sa v letnom daždi a smiali sa tomu, čo si o nás ľudia myslia.
Veronika bola výnimočná.
Dobrá, milá, vtipná aj rozumná.
Skromná i spravodlivá.
Cítil som vďaku, že som na ňu natrafil.
Jediný problém bol, že po spoločnej prechádzke som ešte musel vždy zobrať von Tami.
Žil som sám, takže okrem mňa sa o ňu nemal kto postarať.
Menej praktické.
Párkrát som navrhol spoločnú vychádzku, ale Veronika na to vždy reagovala rozpačito až podozrievavo.
Mlčala, odvrátila pohľad a potom odmietla:
Radšej len my dvaja.
Veď keby sme si chceli dať niečo v kaviarni alebo zájsť do kina, s Tami to nejde.
Máš pravdu, vždy som pritakal.
Keď som jej neskôr dal prsteň, povedala áno.
No so sťahovaním k sebe súhlasila len na pol úst.
Vieš, sľúbila som pani majiteľke bytu, že do konca roka ostanem.
Nechcem ju sklamať.
Pokojne jej doplatím zvyšok nájmu.
Chcem, aby si už bola so mnou.
Príď, prosím, ukážem ti môj byt a zoznámiš sa konečne s Tami.
Uvidíš, padne ti do oka.
Veronika bola smutná, no išla.
Milovala ma a rozhodla sa skúsiť prekonávať svoj strach.
Tu bývam, povedal som znova pri dverách.
Poď ďalej, hneď som späť.
Ona váhavo vstúpila, sledovala každý tieň, nerozúvala sa.
Niečo ju trápilo
Keď som sa opäť zjavil vo dverách, jej oči sa naplnili strachom, roztriasli sa jej ruky, a bez slova utiekla z bytu.
Veronika, kam bežíš?!
Sledoval som otvorené dvere, potom Tami Nechápal som, že sa krásny večer končí tak brutálnym zmätkom.
Snažil som sa jej dovolať, no márne.
Tak som večer šiel do Sadu Janka Kráľa za Marekom, lebo som sa musel niekomu vyrozprávať a skúsiť získať radu.
Rozhodol som sa počkať do pondelka.
V práci sa určite ukáže, veď predsa má robotu
V pondelok ráno som každú chvíľu sledoval hodinky, nervózne sa pozeral z okna, ako električky prichádzajú ku zastávke pri Apollo Business Center.
Ale medzi ľuďmi Veronika nebola.
Chcel som volať šéfovi, že dnes do roboty neprídem, že ju musím nájsť A tu sa zrazu objavila.
Krútila sa po chodníku, s rozpustenými vlasmi a slzami na lícach, oči plné smútku.
Veronika, počkaj!
Zastavila, otočila sa, a keď ma zbadala, výraz jej ešte potemnel.
Čo sa stalo?
Prečo si ušla?
Prečo neberieš telefón?
Ja už fakt neviem, čo si myslieť.
prepáč mi, Mišo.
Čo sa stalo?
Do začiatku práce sú len štyri minúty.
Prosím, povedzme si to všetko večer.
Tak ty už nechceš byť so mnou?
Alebo bývať spolu?
chytil som ju za ruku a nepúšťal.
Dva dni žijem v neistote.
Neviem, či vydržím čakať do večera.
Hovor teraz.
Prečo si utiekla?
Prepáč, Mišo, ale nemôžeme spolu bývať, zašepkala Veronika a rozplakala sa.
Prečo?
Čo sa deje?
Ublížil som ti?
Nie.
Tak čo je?
Utrela si slzy, pozrela mi do očí:
Ja sa bojím
Čoho?!
Čoho sa bojíš?
Psov.
To je teda niečo Moju Tami?
Veď som ti vravel, že je dobrá a neublíži ani muche.
Ale v duchu mi prebehlo: Tak predsa ide o psa
Nie, nejde len o tvoju.
Ja sa bojím každého psa.
Keď som mala šesť, napadol ma pitbul
Nikdy si mi to nepovedala
Ja o tom nerada hovorím.
Hrala som sa na ihrisku a opitý majiteľ nás vyháňal zo schodíka tak, že na mňa psa poštval.
Našťastie ma niekto zachránil.
Odvtedy mám panický strach.
Chápeš, na ulici sú predsa tiež psy.
Viem, boja sa ich, ale na ulici obídem, prejdem na druhú stranu alebo sa pridám k ľuďom.
Ale bývať pod jednou strechou so psom, akým je Tami, to nedám.
Nie je to o tebe, je to môj problém.
Ale to je iracionálne.
Skúšala som to, úprimne, preto som k tebe aj prišla.
Ale mám paniku, myslela som, že prekonám strach, no nešlo to
Takže neviem, čo ďalej, vzdychol som, keď som to večer hovoril Marekovi.
Milujem ju a ona mňa.
Ale takto to nejde, čo mám robiť?
Snáď nehodláš Tami dať preč?
opýtal sa.
Samozrejme, že nie!
Tami je môj parťák a Veronika tiež.
Musíš zabojovať o šťastie.
Ako?
Vieš, strach zo psov nie je alergia.
S tým sa dá pracovať.
Skús jej pomôcť.
K psychológovi ste neboli?
Bola, ale veľmi to nepomohlo.
Skúsi ešte niečo spraviť, ale nesľubuje.
Tak aspoň chce skúsiť!
Iné by ti dali ultimátum ja alebo pes.
Pomôž jej, ak nie ty, tak kto?
Ale čo mám robiť
Chodiť spolu s Tami von, ale nie doma najlepšie v lese.
Len vy traja, bez ľudí.
Myslíš, že to pomôže?
spýtal som sa s iskrou nádeje.
Prečo nie?
Naučí sa, že Tami je neškodná.
Odkiaľ máš to auto?
začudovala sa Veronika, keď som zastal pri jej dome na Petržalke s požičaným SUV.
Požičal kolega, pes má svoje miesto v kufri.
Ty budeš vpredu, nič nebude problém.
Dobre, poďme…
Súhlasila pod podmienkou, že ak jej bude zle, ideme domov.
Zastavili sme pri lese v Malých Karpatoch.
Pomohol som jej vystúpiť, vypustil Tami a ujistil sa, že sa k Veronike nebude príliš približovať.
Krásne tu je, povedal som, aby som odľahčil atmosféru.
Hej, veľmi.
Prezuli sme sa do gumákov, pretože pršalo, a vyrazili medzi stromy.
Celý čas som pri hre s Tami schválne hrával ďalej od Veroniky.
Ako sa držíš?
Neviem, je to čudné povedala s očami pripnutými k Tami.
Vieš, každá psíča je iná.
Ako ľudia nie každý je zlý.
Tá, čo na teba zaútočila, bola iná.
Tami je dobrák.
Skúsim
Pri ďalšom kole som jej navrhol:
Skús jej hodiť loptičku, ukážem ti.
Bojím sa.
Zavri oči a len hoď.
Raz.
Prosím.
Vzala loptičku, silno ju vrhla a Tami za ňou s radostným štekotom utekala.
Šikovná!
rozosmial som sa.
Keď sa psica vrátila a neodniesla mi loptu, ale postavila sa pri vodnú mláku a začala štekotom vyzývať o pomoc, pochopil som.
Tami sa bojí vody nie každý pes je statočný!
Vyťahoval som ju ako šteniatko z Dunaja, odvtedy sa mlákam vyhýba.
Myslela som, že sa psy neboja ničoho
Aj psy majú svoje strachy.
Chcel som jej vytiahnuť loptu sám.
Vošiel som do mláky a zistil že sa v tom blate prepadám po kolená a nejde z neho von.
Tami mi do vody nechcela ísť.
Veronika ochromená strachom váhala nielenže bol so mnou Tami, ale išlo tu aj o mňa.
Zúfalo som zvolal:
Veronika, nájdi dlhú palicu!
S trasúcimi sa rukami prehľadávala okolie, no telefón na tiesňové volanie nechytil signál.
Keď na ňu Tami naliehala pohľadom a štekotom, zľakla sa ešte viac a chcela utekať.
No v poslednej chvíli jej zaiskrilo v hlave: Veď ja nemôžem nechať Michala zomrieť!
Zobrala hrubú vetvu, natiahla mi ju a ťahala som sa z bahna von.
Sama by to nedala, ale priskočila Tami a spolu, obklopené strachom a blízkosťou, ma vytiahli do bezpečia.
Mokrí, uťahaní a od blata, sme sa pováľali na tráve a dýchali zhlboka.
Dievčatá moje, objal som Veroniku aj Tami naraz, zachránili ste mi život.
Strašne som sa bála
Len nepovedz, že máš zase novú fóbiu!
usmial som sa.
Ale áno, Mišo.
Bojím sa, že ťa stratím.
Toho sa bojím najviac.
Veronika pohladila Tami po chrbte, pevne ju objala.
Ďakujem ti, Tami!
Ďakujem, že si mi pomohla!
Večer, po horúcej vani a dobrom jedle, sme s Veronikou a Tami ležali v obývačke na gauči, unavení, ale šťastní.
Pozerali sme filmy o psoch nič iné nás v ten deň už nelákalo.
A hlavne sme všetci vedeli, že strach zo straty milovaných je ten najväčší a že o šťastie treba bojovať spolu.