Bola odhodlaná neprejaviť žiadne city, najmä pred svojim manželom, ktorý očakával, že ostane chladná za každých okolností. Túžila po pokoji, ale netušila, čo ju čaká. Mnohé páry sa rozvádzajú, keď city vyprchajú a predstava dokonalej rodiny z obálok časopisov sa rozplynie ako dym nad Tatrami. Keď sa rozvod stal nevyhnutnosťou, našla si prácu na nočné smeny v jednom bratislavskom podniku. V tom však prišla zásadná prekážka mala malého syna, ktorý potreboval neustálu starostlivosť. Dala ho do škôlky, no tá sa zatvárala o siedmej večer, a nemala ho s kým nechať.
S úzkosťou a bez veľkého výberu, požiadala bývalého manžela, aby sa postaral o ich syna po sedemnástej, kým ona pracuje. On jej chladne odmietol, akoby to nebola jeho povinnosť, a spýtal sa, prečo by mal on niesť túto zodpovednosť namiesto nej. Aj keď ju jeho správanie na sekundu zmiatlo, rýchlo sa skonsolidovala, postavila sa mu s odvahou a priamo mu povedala: obaja majú rovnaké práva a povinnosti ako rodičia a aj on je zodpovedný za výchovu ich syna, nie len ona. Pripomenula mu, že má platiť výživné, ale že ona svoj život pre neho obetovať nebude. Hlavné bolo, že chlapec zostane pri nej.
Preklenula toto ťažké obdobie životom medzi prácou a materstvom. Cesta bola tŕnistá. Opakovane narážala na fyzické vyčerpanie, dusivé záchvaty úzkosti a neutíchajúci stres. Keď si uvedomila, že ďalej takto nemôže pokračovať, hľadala pomoc u lekára. No slová lekára, ktorý ju obvinil z toho, že zanedbáva materské povinnosti len preto, že chce založiť druhú rodinu s novou ženou, ju zaskočili a hlboko ranili. Zdalo sa, že jej vlastný syn je v očiach bývalého muža len prekážkou v jeho novom živote, a preto mu poskytuje len nevyhnutné minimum podpory.
Napokon sa ocitla akoby uprostred malej vojny, kde sebestredný a bezohľadný bývalý manžel vytiahol víťazstvo v tichom boji nad ich malým synčekem. To manželstvo bolo pre ňu vždy záhadou nikdy nepochopila jeho skutky, najmä ak šlo o syna. Napriek všetkým útrapám nedovolila, aby jej život definoval bývalého muža egoizmus. Naučila sa žiť s ťažkosťami a rozhodla sa synovi dať lásku a starostlivosť, ktoré si zaslúži, pričom pomaly, s odhodlaním, budovala nový vlastný svet v srdci Slovenska.
Za oknami stmievalo sa nad Bratislavou, a ona Miloslava Kováčová hľadela na spiaceho chlapčeka pri sebe. A vedela, že napriek všetkému, čo stratila, má v náručí ten najväčší slovenský poklad.
