Bližšie už k sebe byť nemôžeme…
Barborka s dcérkou vystupujú z autobusu na okraji dedinky. Cez šedé snehové mraky preblikáva slnko, mrazík ich jemne štípe po lícach. Sneh je taký biely a oslňujúci, že Anička priviera oči.
Mami, prečo v tamtom dome nikto nebýva? pýta sa dcérka, keď kráčajú okolo takmer jediného opusteného domu na konci dediny.
Staručká tu bývala. Nikdy som nevidela, že by ju niekto z príbuzných prišiel navštíviť. Keď zomrela, mala sto dva.
Pec si sama prikurovala, na nákup a po vodu jej chodil niekto zo susedov. Nechali na priedomí jedlo alebo vedro s vodou a nasledujúci deň si vzala peniaze či prázdne vedro. Aj my dievčatá sme jej pomáhali.
No ale mohli jej predsa ukradnúť peniaze alebo jedlo! čuduje sa Anička.
Neukradli. Všetci si mysleli, že je čarodejnica, tak mali rešpekt. Raz nikto nevzal jedlo z priedomia vtedy sme pochopili, že zomrela. Stále sa však báli zájsť do domu. Ale nakoniec vošli a pochovali ju. Odvtedy ten dom prázdny stojí.
Naozaj čarodejnica?
To sú len reči, Anči. Bola to len starenka. Nikto nevedel, koľko má naozaj rokov. Jedni hovorili, že dvesto, iní že tristo. Potom našli matriku na obecnom úrade, sto dva mala.
Anička stíchne. Už míňajú prázdny dom, ostatné chalupy sú upravené, dvory odhrabané od snehu.
Možno sa tam nikto nebojí ísť bývať? stále premýšľa Anička.
Barborka si všimne známy tieň pri bránke.
Pozri, starká ide po nás! Bež rýchlo! usmeje sa a sama pridá do kroku.
Starkááá! kričí Anička, rozbehne sa a babka už otvára náruč, aby mohla vnukovi vbehnúť do objatia.
Barborka tu vyrastala. Dýcha sa jej tu slobodnejšie než v meste, vždy sa sem rada vracia.
Mamka! privinie sa k mame, ktorú jednou rukou objíma, druhou si drží vnučku.
Tušila som, že prídete, napiekla som koláče. Každú sobotu som vás čakala. Všetko som pripravila, poďte dnu, čo na mraze stojíte?
Vnútri je teplo, čisto, z pece vonia koláč, ale aj niečo, čo sa ťažko popisuje. Možno to za tie roky vsáklo do dreva, do stien, do všetkého naokolo. Presne tak, ako vždy. Barborka sa rozhliadne a spokojne usmeje. Doma je doma.
Dobre, že ste prišli. Zostanete dlhšie? mama sa s obavami pozerá na dcéru. A kde je Dušan?
Je v práci, nemohli sme to vydržať a prišli sme samé. Na Silvestra sme mali prísť všetci, ale Anka bola chorá a potom aj Dušan. V nedeľu večer odchádzame, v pondelok už treba ísť do roboty.
Zrazu uvidí, aká je mama staršia. Pristúpi, objíme ju. Otec zomrel pred dvoma rokmi, bol mladší o pár rokov. Po jeho smrti išlo všetko dolu vodou.
A život na dedine predsa nie je ľahký.
Idem vás pohostiť. Hladné ste z cesty. Tatiana prejde do menšej kuchyne oddelenej pecou, zacinká riadom. Anička sa ťahá za ňou.
Mama kľudne chystá stôl. Barborka aj Anička by mali chuť zjesť všetko hneď, ale keď ochutnajú zo všetkého, začnú byť malátne a Anička sa oprie o babku.
Cesta bola dlhá, jahôdka moja. Ako si už vyrástla! Čoskoro ma prerastieš. Poď, uložím ťa.
Tatiana zoberie vnučku do kutice. Kedysi tam bývala Barborka. V dome jedna veľká izba; keď bolo treba, predelila sa skriňou alebo závesom.
Nech si pospí, vráti sa k dcére. Ako sa vlastne máte? Všetko v poriadku?
Máme sa dobre, mamka. Predstav si, na stanici som stretla Evu zo susednej dediny. Volala ma Lenka! Hovorila som jej, že som Barborka, Tatinina dcéra, aj tak stále Lenka. Vyzerám jej na sestru? Máš jej fotku?
Už si ju videla aspoň stokrát, odvráti pohľad Tatiana.
Ešte raz si chcem pozrieť.
No dobre, povzdychne, upracem stôl a ukážem ti.
Z poličky vytiahne škatuľu od topánok.
Väčšina fotiek je čiernobielych, zažltnutých a s ohnutým rohom. No nájdu sa aj nové, farebné.
Tu si ty maličká. A tu v piatom ročníku. Veľmi sa podobáš na Aničku. A tu… zamračí sa. Vieš, kto to je?
Veď som to ja! Ale takú fotku nemám, Barborka sa usmeje.
To je tvoja teta, moja mladšia sestra Lenka, opraví ju mama.
Naozaj, akoby sme si z oka vypadli.
A tu jej posledná fotka, zo stužkovej, podáva farebný obrázok svetlovlasej peknej dievčiny. Krásavica bola, oči som mohla z nej spustiť.
Barborka dlho prezerá obrázok.
Zvláštne. Na teba sa však nepodobám. pozrie sa matke do očí.
No dobre, poviem ti. Už je na čase. Tatiana na chvíľu zmĺkne.
Lenka je tvoja vlastná mama. Prepáč, že som ti to nikdy nepovedala. Robila som to kvôli tebe.
Naša mama bola už stará, keď otehotnela, nechcela ju rodiť. Ťahala vedrá, v zime sa parila v saune, dúfala, že potratí. No aj tak sa Lenka narodila a bola už od detstva krásna. Mne bolo už pätnásť, pomáhala som mame, a bola som sestre nianiou.
Mladosť všetci utekali do mesta, nik sa nechcel v dedine zdržiavať. Iba ja som s nimi ostala. Vydávať sa nebolo za koho, samí dedinčania alebo pijani, to som nechcela. Ostala som sama.
Lenka tiež chcela skôr do mesta. Hneď po škole odišla. O dva roky sa vrátila, ale nebola sama. Prišla s tebou. Malinká, bála som sa ťa zobrať do rúk. Ale Lenka… ako by ti všetku krásu odovzdala.
Mimoriadne schudla, bola nevyrovnaná. Raz ticho celé dni, raz veselá.
O dva dni ušla. Nechala ťa tu a odišla do mesta za drogov. Až neskôr sme sa dozvedeli, že brala drogy. Rýchlo aj zomrela na predávkovanie. Šla som ju do Bratislavy pochovať. Mama už nevládala.
Mama navrhla, že ťa dáme do detského domova, ale ja som sa nedala. Povedala som si, radšej sama, budem mať dieťa, predsa si moja. Na dedine nikto nič nechápal, alebo mlčali. Lenka bola tu dve dni a zmizla. V nemocnici v okresnom meste ma prihlásili ako tvoju matku. Všetko sme vybavili, že som ťa ja porodila.
Samozrejme, nie zadarmo. Takto si sa stala mojou dcérou. Premenila som ti meno. Lenka ťa pomenovala Viktória, hovorila ti Viki. Ale ja som ťa zapísala ako Barboru.
A o rok sa vrátil tvoj otec. Bol vojak, keď ho posielali na misie, Lenka mu nepovedala, že čaká dieťa. Po návrate sa dozvedel pravdu od svojich kamarátok. Z armády musel kvôli zraneniu odísť a zostal tu s nami. Mama ho prijala, hoci medzi ním a Lenkou nikdy sobáš nebol. Ale na dedine je zle bez muža. Potom sme sa zblížili a vzali. Dobre sme si žili. Ani nevedel, že Lenka brala drogy.
Preto som mlčala. Je lepšie vedieť, že tvoja mama bola narkomanka? Zbytočne som to aj teraz povedala. Ale aspoň sa to dozvieš odo mňa, nie od cudzích ľudí. Pravda vždy vyjde na povrch. Ty si moja, vychovala som ťa ako vlastnú. Však vravia: Nie tá je matkou, čo porodila, ale tá, čo vychovala.
Barborka je ohromená. Roky od nej skrývali pravdu.
Kam ideš? pýta sa preľaknutá Tatiana, keď Barborka mieri k dverám.
Chcem byť chvíľku sama.
Oblieka sa a vyjde von.
Keby som nebola povedala, hneď by bolo lepšie… povzdychne Tatiana, zvesí hlavu.
Mama bola feťáčka? Zomrela na predávkovanie! Také niečo si ani v zlom sne neviem predstaviť… Otec je aspoň skutočný? Čo ak nie? Veď ani neviem s kým bola… Bože, čo mi to beží hlavou!? Veď to je mama… Mama? Porodila a nechala, len aby si mohla pichať! Aká je matka, keď kvôli dieťaťu nedokázala prestať?
A načo sa trápiť? Azda mi bolo zle celý život? Mala som naozajstnú mamu aj otca. Milovali ma… A tá druhá? Už na ňu myslieť nemusím.
Ani raz ma nekolísala, nesedela pri mne, keď som bola chorá… Mama ma mohla dať do domova, a neurobila to. Ani jazyk mi nejde povedať jej inak.
Teraz neviem, čo mám robiť. Ale pred rokmi by som sa zbláznila. Čo tu rozmýšľať? Aj ona to prežíva.
Barborka od množstva myšlienok a zimy vchádza späť do domu. Tatiana sedí tam, kde ju nechala.
Prepáč mi… Ty si moja mama. Ľúbim ťa, šepne, objímajúc ju.
Aj ty odpusti, že som mlčala.
Prečo sedíte v tme? z kutice vyjde Anička. Jéé, maminina fotka! Aká si bola pekná!
Tatiana vezme vnučke snímku, stiahne fotky zo stola a dá ich do škatule.
Babka, ešte som nestihla všetky pozrieť! povie Anička sklamane.
Nemusíš všetky vidieť. Pozeraj na nás, kým sme tu.
V noci Barborka nevie zaspať. Aj Tatiana potichu vzdychá a stará posteľ vŕzga.
Barborka vstane a ide k maminej posteli.
Nespíš?
Tatiana odhalí paplón.
Pod sa ku mne, je tam zima.
Barborka vkĺzne pod perinu a pritúli sa ako kedysi dávno.
Nemôžeš zaspať? Stále to máš v hlave? pýta sa mama.
Už nie. Ty si moja najpravdivejšia mama. Inú nepotrebujem. Lenka bola tvoja sestra.
Dlho sa zhovárajú šepotom. Nakoniec Barborka vstane.
Spi. Si najlepšia mama na svete. A vždy budeš. Prikryje mamu, ako ona zvykla prikrývať ju, vráti sa do svojej postele a rýchlo zaspí.
Na druhý deň ich mama odprevádza k autobusu.
Babka, nesmuti, čoskoro zase prídeme!
Barborka ju naposledy ešte objíme, vdýchne si do pamäti jej vôňu.
Choď už, nastydneš…
Autobus je preč, no ona ešte stojí na ceste a pozerá za ním so slzami v očiach od mrazu a snehu…
Takto sa v tridsiatich troch rokoch Barborka dozvedela, že jej mama zomrela, keď bola bábätkom, a vychovala ju staršia sestra jej mamy.
Najskôr prišla bolesť a hnev, že jej klamali. No pochopila obidve boli sestry, obidve boli jej mamy, a Tatiana je jej vlastná rodina.
Bližšie už k sebe byť nemôžemeKeď večer Barborka uspáva Aničku v panelákovom byte, cíti na lícach ešte slaný pach dedinského vzduchu, chlebovej kôrky a maminých rúk. Sedí pri posteli, hladí dcérkine vlásky, až kým sa dych nezmení na tiché, rovnomerné odfukovanie.
Díva sa do prítmia detskej izby. Vie, že v každom rohu je kúsok všetkého, čo zdedila aj bolesti, aj odvahy, aj kliatby, aj požehnania od žien, ktorých osudy sa v nej stretli ako dva stratené pramene. Vtisol sa jej do srdca zvláštny pokoj. Už nepotrebuje pátrať, koho tvár má v zrkadle jej rodina nie je len pokrvné puto, ale tie tiché dotyky počas horúčky, klopanie na okno, keď sa svet hnevá, a chuť bábovky na jazyku, keď sa vracia domov.
Sama pre seba začne ticho spievať tú detskú uspávanku, ktorú jej kedysi spievala mama Tatiana. Slová sa hrnú, neznáme aj známe, naše aj ich, veď v nich naraz spia Lenka, Tatiana, aj Barborka, aj Anička.
A keď doznú posledný verš, usmeje sa, lebo vie, že aj keby prišla najhustejšia zima či najdivokejší vietor, vždy bude mať domov, kde môže dieťa prikryť perinou, objať ho a šepkať: Neboj sa, veď ja som tu.
