Dva týždne pred služobnou cestou sa pohádali. Poriadne. Tak, že sa Muro radšej stratil bohvie kde, len aby nenarazil na ich zlosť.
***
Ľubica poprosila o kvety.
– Marek, kúp mi kvety. Len tak. Bez dôvodu.
– A dôvod? – spýtal sa bez toho, aby zdvihol oči z telefónu.
– Ja. Ja som dôvod.
Marek si pomyslel: „No a čo? Racionálne.” Šiel do obchodu. Vrátil sa o dvadsať minút s veľkou taškou. Ľubica sa usmiala, nazrela dovnútra. Vytiahla hlávku kapusty. Čerstvú, pevnú, bielu.
– To sú kvety? – spýtala sa ticho.
– To je kapusta. Kvety stoja päť eur a zvädnu. Kapusta osemdesiat centov. Z nej sa tri dni dá robiť šalát.
– Marek.
– Čo?
– Si idiot.
– Som tvoj idiot.
Nerozprávala sa s ním tri dni. On nechápal, čím ju urazil. Ona to nevysvetľovala. Potom odišiel na služobnú cestu. Do Košíc. Povedal:
– Práca, nič osobné.
Ľubica si pomyslela: „Nič osobné – to sme my.”
Odišiel na dva týždne.
Ostala s dvoma deťmi, mačkou, nekonečným praním, školou, škôlkou, stálou praženicou na raňajky.
A s WhatsAppom.
Tam si písali…
Deň prvý.
On: „Prišiel som. Izba deprimujúca. Zajtra rokovania.”
Ona: „Si šikovný. Muro zožral krmivo a hodinu mňaukal, že chce ešte.”
On: „Kto je šikovný? Ja alebo Muro?”
Ona: „Muro.”
Deň druhý.
On: „Fotka raňajok. Fotka hotela. Fotka kolegu Joža, ktorý chrápe vo vedľajšej izbe.”
Ona: „Krásne. U nás tečie kohútik. Voda tečie. Zavolala som inštalatéra. Neprišiel.”
On: „Zavolaj do správcovskej spoločnosti.”
Ona: „Zavolala. Povedali, že pošlú do troch dní.”
On: „To sú kreténi.”
Ona: „Kretíni sú tí, čo odišli do Košíc.”
Deň tretí.
On: „Ako sú deti?”
Ona: „Syn doniesol päťku, dcéra nechce večerať. Som unavená.”
On: „Drž sa.”
Ona: „Ďakujem, nedržím sa. Padám.”
Deň štvrtý.
On: „Dnes som v obchodnom centre videl obrovského plyšového zajaca. Chcel som ho kúpiť dcére, ale bál som sa ho ťahať do lietadla.”
Ona: „Ty si sa nikdy nebál ťahať veci do lietadla. Bál si sa minúť peniaze.”
On: „Prekukla si ma.”
Ona: „Prekukla som ťa už na prvom rande, keď si si objednal čaj bez cukru a povedal, že cukor škodí.”
On: „A ty si si vtedy objednala zákusok a zjedla si ho sama, bez toho, aby si mi ponúkla.”
Ona: „Pretože si povedal, že je škodlivý.”
Deň piaty.
On: „Dnes som zaspal na rokovaniach. Naozaj. Proste som zavrel oči a na sekundu sa odpojil. Keď som ich otvoril, všetci sa na mňa pozerali.”
Ona: „Vyhodia ťa?”
On: „Dúfam. Som unavený.”
Ona: „Aj ja som unavená.”
On: „Poďme byť unavení spolu, ale v rôznych mestách?”
Ona: „Poďme byť unavení spolu, ale doma. Kedy sa vrátiš?”
On: „Chýbala si mi.”
Ona: „Aj ty mne.”
Odmlčal sa na minútu. Potom napísal: „Vieš, teraz mi dochádza, že mi nechýba domov. Chýbaš mi ty. Ako si ráno piješ kávu a krčíš nos, lebo je horúca. Ako nadávaš na Muro a potom ho ľutuješ. Ako sa smeješ, keď syn rozpráva svoje vtipy.”
Neodpovedala. Prečítala si tú správu päťkrát. Potom sa rozplakala. Pretože on nikdy také slová nepísal. Za pätnásť rokov manželstva ani raz. Je materialista, pragmatik, človek, ktorý povie „ľúbim ťa” len na narodeniny, a to ešte po pripomenutí. A tu zrazu – káva, Muro, vtipy. Ako keby mu niekto nabúral do telefónu. Alebo sa mu zjavilo.
Deň šiesty.
Ona: „Bol si včera opitý?”
On: „Nie. Triezvy ako sklo.”
Ona: „Tak prečo také slová?”
On: „Pretože si mi chýbala. To je ako alkohol – mozog sa vypne, jazyk sa rozviaže.”
Ona: „Prirovnal si lásku k alkoholu?”
On: „Prirovnal som lásku k úprimnosti. Niekedy, aby bol človek úprimný, musí byť trochu opitý. Alebo veľmi osamelý.”
Ona: „Si osamelý? Veď tam máš kolegov.”
On: „Kolegovia nie sú ty. Nevedia, že sa bojím tmy a spím s nočným svetlom. Ty to vieš. A nikdy si sa nesmiala.”
Ona: „Smiala. Raz. Keď si povedal, že sa bojíš tmy, lebo tam môže byť Muro.”
On: „Muro je beštia. Serie do papúč. To je strašidelné.”
Ona: „Si idiot.”
On: „Som tvoj idiot.”
Deň siedmy.
Zobudila sa na správu. Napísal o štvrtej ráno: „Nespím. Myslím na teba. Predstavujem si, ako sa stretneme na letisku. Budeš v tých modrých šatách, ktoré milujem. Ja budem s kvetmi. Objímeme sa a ja poviem: Prepáč, že som taký. A ty sa spýtaš: Aký? A ja poviem: Mlčanlivý. A ty povieš: Som na to zvyknutá. A ja poviem: To je zlé. A ty povieš: To je život.”
Neodpovedala. Jednoducho si obliekla modré šaty. Hoci bolo len siedme ráno a stretnutie na letisku plánovali o týždeň.
Deň ôsmy.
On: „Dnes som bol v zoo. Sám. Pozeral som sa na opice. Sú ako naši kolegovia – šklebia sa, hádžu jedlo, hrajú sa na šéfov.”
Ona: „Bol si sám v zoo? V štyridsiatke?”
On: „No a čo? Mám právo na detstvo. Veď mi ho dovoľuješ.”
Ona: „Dovoľujem. Len foť.”
Poslal fotku. Opica robila grimasu. On tiež. Zasmiala sa nahlas. Deti pribehli: „Mami, čo sa deje?” Ona: „Otec sa blázni.” Deti: „On sa vždy blázni, keď nie sme nablízku.” Ona: „Áno. Škoda, že si to nevšímame.”
Deň deviaty.
On: „Premýšľal som. Pamätáš, ako sme sa spoznali? Spadla ti peňaženka v električke, ja som ju zdvihol. Ty si povedala: Vy ste veľmi všímavý. Ja som povedal: A vy ste veľmi pekná. Potom sme šli na kávu.”
Ona: „Stále si pamätám, že si si objednal čaj bez cukru.”
On: „A ty zákusok.”
Ona: „Stále si ho pamätám. Bol dobrý. S višňou.”
On: „A ja si pamätám, ako si sa na mňa pozrela. Akoby som nebol len chlap z električky, ale celý život.”
Ona: „Bol si celý život. Si. Len niekedy na to zabúdam.”
On: „Aj ja zabúdam. Ale teraz nezabúdam.”
Deň desiaty.
Nenapísal ani slovo. Od rána do večera – ticho. Volala, nezdvíhal. Písala, neodpovedal. Začala panikáriť. Predstavovala si hrozné veci: spadol, ochorel, zrazilo ho auto. Muro chodil za ňou po byte a pýtal krmivo. Deti chceli rozprávky. Ona myslela na neho.
O jedenástej večer prišla správa: „Prepáč. Vybil sa mi mobil. Zabudol som nabíjačku v hoteli. Celý deň som hľadal novú. Našiel u Joža. Dal mi ju, ale musel som sľúbiť, že už nebudem zaspávať na rokovaniach. Ako sa máš?”
Ona: „Bála som sa. Myslela som, že si zomrel.”
On: „Žijem. Chýbaš mi. Čoskoro sa vrátim.”
Ona: „O tri dni.”
On: „O tri dni. Prídeš ma čakať?”
Ona: „V modrých šatách.”
On: „S kvetmi.”
Ona: „Dohodnuté.”
Deň jedenásty.
On: „Kúpil som darčeky. Synovi stavebnicu, dcére zajaca, tebe šál.”
Ona: „Ty nevieš vyberať šály. Minule si priniesol ružový a ja ružovú nenosím.”
On: „To nie je ružová. To je púdrová ruža.”
Ona: „Púdrová ruža je ružová.”
On: „To je farba západu slnka nad Košicami.”
Ona: „Si básnik?”
On: „Som účtovník. Ale kvôli tebe môžem byť básnik.”
Ona: „Nemusíš. Milujem ťa ako účtovníka. Máš čitateľné písmo a čísla ti vychádzajú.”
Deň dvanásty.
On: „Zajtra letím. Príď ma čakať.”
Ona: „Prídem.”
On: „Trápiš sa?”
Ona: „Nie.”
On: „Ja áno. Ako prvý raz.”
Ona: „Prvý raz som sa zadusila zákuskom a ty si ma potľapkal po chrbte. Bol to trapas.”
On: „Mne to bolo príjemné. Dotkol som sa ťa.”
Deň trinásty. Stretnutie.
Stála na bratislavskom letisku. V modrých šatách. S deťmi. Muro, samozrejme, nevzali – spravil by škandál. Pozerala na tabuľu príletov. Jeho lietadlo meškalo hodinu. Pila kávu, deti hrali na mobiloch. Rozmýšľala: „Prečo písal o nohách? Prečo o káve? Prečo o opiciach? Nikdy taký nebol. Možno sa naozaj znovu zaľúbil? Alebo je to len služobka – odpútanie od každodennosti, od detí, od pripálenej praženice? Možno doma bude zasa tichý, opýta sa na kapustu a zahrabe sa do notebooku?”
Vyšiel z príletovej zóny. S kvetmi. Obrovská kytica. Takú od neho nevidela – iba na svadbe, a aj tú vyberala testiná. Podišiel, objal ju, pobozkal. Povedal:
– Prepáč, že som taký.
Ona: „Aký?”
On: „Mlčanlivý.”
Ona: „Som na to zvyknutá.”
On: „To je zlé.”
Ona: „To je život.”
On: „Nie. To je zvyk. Zmením sa.”
Ona: „Nemusíš. Milujem ťa takého, aký si. Aj s kapustou.”
On: „Kapusta bola chyba.”
Ona: „Kapusta je minulosť. Kvety sú prítomnosť.”
Šli domov. V taxíku ju držal za ruku. Deti zaspali. Muro ich čakal na prahu, oňuchal kvety, kýchol a odišiel do kuchyne.
Dala kvety do vázy. On odložil notebook do stola. Povedal:
– Dnes nepracujem. Dnes som len tvoj.
Ona: „A zajtra?”
On: „Zajtra som tvoj s notebookom. Ale dnes – bez neho.”
Objednali si pizzu, pili víno, pozerali film. Hlúpy film o láske. Ona sa smiala, on ju objímal. Muro sedel vedľa a pýtal klobásu.
– Marek, – povedala.
– Naozaj sa zmeníš?
– Neviem. Ale skúsim.
– A ak to nevyjde?
– Potom mi napíšeš, že som debil. A ja ti napíšem, že mi chýbajú tvoje nohy.
Zasmiala sa.
– Si idiot.
– Som tvoj idiot.
Dopili víno, dojedli pizzu. Uložili deti. Muro zaspal v kresle. Ľubica sa pozrela na manžela.
– Vieš, aj mne chýbalo. Nie ty – my. Tí, čo sme boli na začiatku. Veselí, blázniví, bez hypotéky a bez kapusty.
– Kapusta je symbol mojej hlúposti. Už kapustu kupovať nebudem.
– Kupuj. Len spolu s kvetmi.
– Dohodnuté.
Objali sa a zaspali. Na gauči. Pretože posteľ už obsadil Muro.
Ráno odišiel do práce. S notebookom. Pobozkal ju a povedal „ľúbim ťa”.
Večer nezabudol na kvety. Zašiel do kvetinárstva a poprosil:
– Dajte niečo lacné, ale aby sa manželka usmiala.
Predavačka ponúkla margaréty. Vzal.
Ľubica ich dala do vázy. Muro si ich oňuchal, kýchol a odišiel.
A tak každý deň.
To je celý príbeh.
Obyčajný. Jednoduchý. Miestami – absurdný, až hlúpy.
No a čo? Láska často znie hlúpo. Ale to neznamená, že neexistuje.
