Fuj, aký ty si prísny, Vladimír! Nečudo, že ťa všetci volajú samotar Birjuk! Usmiať sa vyprosíš od teba len na Vianoce a to ešte v priestupnom roku. Človek na teba pozrie a zimomriavky má. Snáď ťa v mrazničke vyrábali. Ale načo ti je život protivný, čo ťa tak tresklo? frfle ešte stará Pelagia, hoci Vladimír už dávno nepočúva.
Zobral svoj skromný nákup z pultu v jedinom obchode vo Veľkej Lehote, otočil sa na opätku a vyrážal k východu no kdeže, Pelagia vždy musí posledné slovo:
Vieš, tvoja Lenka bola u mamy na víkende! Aj malého chalana priviezla so sebou. Počul si, Vladimír? A čo ak je ten syn tvoj? Taký je ti podobný, až mi knedlík v krku zostal! Chudátko vyrastie ako polosirota?
Do dverí sa jej poznámka ešte stihla zažrať, až Vladimír skoro zakopol o schodík. Neobzrel sa. Načo aj? Komu by čo dokazoval? Nezvykol rozpitvávať život po kuloároch. Veď ak miestne baby niečo nevedia, to si dofarbia, a vysvetľovať im pravdu je ako nosiť drevo do lesa. To je medzi ním a Lenou a všetkým by bolo lepšie, keby cudzí nos pchal tam, kde netreba.
Jar už dávno mala ísť spať, no vonku sálalo slnko, že by mohol piecť perník na chodníku. Vladimír privrel oči, tvár mu zalialo lúčom, pokrčil nos A vtom ho trhlo detské Pozor, strýko!
Pred obchodom sa na schodíkoch mrvili dvaja šteniatka. Malý šuhaj v šiltovke ich rýchlo dvihol do bezpečia.
Hlavne ich nerozšliapte, prosím!
Šulec nosa, tmavé oči ako uhlíky, ťažké viečka a uši odstávajúce presne tak, ako tie jeho. No, podobnosť nie je len náhoda, pošuškávalo v hlave, ale Vladimír dobre vedel, že ten chlapec zďaleka nie je jeho syn. Príbuzný, to áno ale nie až tak.
Nechcete šteňa? Má laby ako vlk! Bude z neho poriadny pes.
Na pokývanie hlavou ešte mal energiu, ale potom zle zabočil do inej uličky a tam, pri plote rodín Smrtných, mu už došiel dych. Oprel sa, lapal vzduch a v hlave mu hučalo jedinou otázkou: Prečo zas prišla? Prečo doťahuje toho chlapca, ktorý mohol byť jeho synom? Odrazil Oleg Lenku definitívne?
Srdce trieskalo, v spánkoch pulzovalo, v nose pálilo ako v ten nešťastný deň pred siedmimi rokmi. Až dvere záhrady rachli a spoza nich vyletela Lyuba, miestna zdravotná sestra zo štvrte a jeho kamarátka z detstva.
Voloďa! Haló, žiješ tam? Počkaj, podopriem ťa. Alebo volať Iľu?
Ruka na ramene, teplá, zem pláva pod nohami. Vladimír privrel oči. Nechce nikoho zaťažovať
Žiadne hrdinstvo, poď! Oviniem ťa ako sud Nebudeš mi tu kolabovať. Máš srdce v krabici posledné dva roky, a ak s tebou treskne, všetci ma obvinia! Do domu, nohy za sebou, šup-šup! Nehrajme hrdinov.
Na pohovke u Lyuby už oči otvoril a nadýchol sa nie šok z infarktu, len šedá chlpatá mačka Mica mu s celou škôlkou mačiat na prsiach pradie.
Mica vždy vycíti dobrého človeka, mudrovala Lyuba nad cvičebnicami svojich dievčat, čo opravovala práve úlohy. Svoje deti by ti inak nepriniesla. Ty si, Vlado, svetlý človek.
Si už takmer ako uhorka zo záhradky. Pokojný pulz, všetko v norme. Len už sa nepredvádzaj, lebo sanitky by sme tu čakali do druhého príchodu Krista!
Aké ja už mám veci na práci, Lyuba? Len krava Zorka a pes Polkan. Toť moja starosť.
To by si si dal pokoj! Zorka potrebuje opateru. Čo budeš, ak ťa privalí?
Vladimírovi došlo, že vonku je dávno tma, okná zatemnené, svetlo pustené.
Koľko je vlastne hodín?
Lež! Domov ťa nepošlem. Prenocuješ u nás. Zorku som videla, živá, zdravá.
Z kuchyne vyráža Iľja, sadá k Vladimírovi.
Si na tom biedne, čo?
Neviem. Vo vnútri je prázdno. Asi kvôli Lenke.
Nekaz si žalúdok, Vlado! Iľja pohladil Mice za uchom. Vidíš? Aj mačka cíti, kedy je niekto na dne. Priniesla ti všetky mačatá, aby si nebol sám. Živina niekedy chápe viac srdcom než rozumom. A ty si všetko držíš v sebe. Vieš, že ťa poznám od šiestej triedy? Toľká spoločná história Ale tváriť sa, že každý sám sebe postačí, je blbosť!
No dobre len neviem, kde začať. Hanbím sa, ako chlap. Také sa von nevynáša.
Ale poznáš ma nerozonášam. Tak rozprávaj
A Vladimír začal. Že Lenku ľúbil od školy, že keď sa vrátil z vojny, bol šťastný ako nikdy, brali sa. Dom stavali a plánovali rodinu Len potom ten príbeh so záhadou, keď musel vycestovať do Žiliny kvôli farmárskej zmluve. Zostal preč skoro dva mesiace, a keď sa vrátil, ona a bratranec Oleg boli na kuchyni v objatí.
Ona by ťa nikdy nepodviedla, bránil ju Iľja. Si si istý?
Na vlastné oči som ich videl! Oleg práve bozkával Lenku, ona sa nebránila
Ešte Mica Vladimírovi skoro prsty predžrela, keď nervózne hladkal mača a privalil ho láskou. Dôkaz však nezohnal. Len stále ticho, domnienky, urazené hrdlo
A takto sa celá detektívka rozmotávala do skorého rána, až Lyuba, po maratóne návštev u baby Tamary a Lenky, sa vracia. Oči napuchnuté, ale v duši konečne jasno:
Je to tvoj syn, Vlado! oznámila nahlas, že ju bolo počuť až na dvor. Tamara sa konečne priznala. Celý ten cirkus v záujme starej sestreneckej závisti a pomsty. Lene Oleg v tú nešťastnú chvíľu len dával pusu, ona už bola tehotná. Len si to v sebe všetci nosili ako blchy v kožuchu nik neprezradil nič!
A je zrazu ticho. Lyuba sa rúca na stoličku. Zvládla si to, ženo moja! hladí ju Iľja po vlasoch.
A nový deň je tu, dvor cvrliká, ranné slnko pažravé Vladimír vychádza na zápražie, kde už sedí malý chlapec s vlčím šteniatkom v náručí.
Ty si môj tata? spýta sa priamo, akoby sa pýtal, či si dá na raňajky lekvár alebo med.
Vladimír si sadne, pohladí šteniatko a konečne, po rokoch mlčania, rozopne srdce.
Som tvoj tata, Sergejko
Super! Poďme domov! Mama už volá na raňajky. Potom pôjdeme na kone za babkou, mohol by som?
A všetka horkosť, čo v ňom hnila roky, povolí, ako povraz na povale, a namiesto bolestí príde ľahkosť, šibeničný humor, nový vietor.
Ideme, synku. Máme spolu ešte more roboty, poviem ti!
Slnko už načisto sedí na streche. Do dvora beží mačka, psi brešú, svet je razom iný. Aj v samote vo Veľkej Lehote vie človek, že samota nie je stav, ale len dlhší časový úsek medzi dvoma raňajkami a dobrou správou.
