Biely obrus, sivý život
Kapustnica sa mi naozaj podarila. Zuzana to vedela úplne presne, veď ochutnala počas varenia trikrát a zakaždým bola spokojná. Kapusta čerstvá, od Janky zo Starej tržnice, bravčové mäsko na kosti sa varilo dobré dve hodiny, cesnak pridala až na samom konci, tak ako sa patrí. Na stole svietili sviečky, položila biely ľanový obrus ten, ktorý schovávala len na špeciálne príležitosti. Pätnásť rokov. To je predsa zvláštna udalosť.
Vonku sa už stmieva. Október v Bratislave je vždy taký: šedý, daždivý, vo vzduchu cítiť spadnuté lístie a výfukové plyny z električí. Zuzana ešte narovnala vidličku vpravo od taniera, uhladila roh obrusa, i tak bol rovno. Potom sa chvíľu pristavila uprostred kuchyne a iba počúvala, ako tikajú hodiny nad chladničkou.
Rasto prišiel pol deviatej. Počula, ako sa trápi s kľúčom, hodil tašku na zem, rozsvietil svetlo v chodbe.
– Tak čo tu máš? nakukol do kuchyne, ešte nevyzlečený, v bunde, nos červený od chladu.
– Poď, umy si ruky, posaď sa. Zuzana sa usmiala. Kapustnica, kura, spravila som aj šalát.
Rasto zhodil bundu hneď v kuchyni na stoličku, obzrel sa po miestnosti.
– Na čo si zapálila sviečky?
– Akože načo, Rasto? Výročie máme.
Nič neodpovedal, iba šiel k drezu, narýchlo si opláchol ruky, sadol si. Zuzana nabrala kapustnicu, položila mu tanier. Smotana bola domáca, tiež z trhu. Priložila mu lyžicu navrch, tak ako mal rád.
Rasto očuchal, vzal lyžicu, ochutnal. Prežul.
– Kyslá je akosi.
Zuzana si sadla oproti.
– Úplne bežná mi prišla.
– Mama varí kapustnicu inak. Má v tom svoje čaro, takú skutočne bohatú. U nej mi chutí viac.
Zuzana si nabrala svoju lyžicu.
– Jedz, kým je teplá.
– Veď jem. Rasto otočil tanier. A na čo biely obrus si prestierala? Aj tak to zakvapkáš.
– Nezakvapkáš.
– Uvidíme. zamrmlal. Mama vždy na sviatky dávala tmavý, vínový. To je praktické. A aj krajšie.
Zuzana sa dívala na sviečky. Malý plamienok sa triasol, keď sa Rasto vrtel za stolom.
– Rasto, povedala pokojne, dnes je pätnásť rokov, čo sme manželia.
– Veď viem.
– Nič si nepovedal, keď si vošiel.
Zdvihol na ňu oči. Prekvapené, až urazené.
– Čo som mal povedať? Že šťastné výročie? Veď bývame spolu, to nie sú narodeniny.
– Tak možno… Pätnásť rokov, to už niečo je…
– To je pätnásť rokov, prerušil ju. Kde je kura?
Zuzana vstala, priniesla pečené kura z rúry. Dozlatista upečené, s bylinkami, aj tie mával rád.
– Suché trochu, prehodil, keď odrezal kúsok.
– Práve som ho vytiahla z rúry.
– Tak asi si ho tam dlho nechala. Mama robí najlepšie vždy šťavnaté. Vraví, že treba zakryť alobalom.
Zuzana si naložila trochu kuraťa. Prežúvala. Vonku prešlo auto, na strope preletel pruh svetla.
– Bol si dnes za mamou? spýtala sa.
– Zastavil som sa. Prečo?
– Len tak, pýtam sa.
Znovu sa pozrel na obrus.
– Nemala si dávať biely, naozaj. Mama vie, ako sa stoluje. Má vždy všetko poháre, obrus aj chlieb nakrájaný na tenučké krajce. Ty si ho zarezala, ukázal na chlieb, pozri, aké hrubé krajce.
Zuzana odložila vidličku.
Nenápadne, len potichu ju položila vedľa taniera.
Vnútri ju niečo stiahlo, ako päsť, a zas povolilo.
– Rasto, povedala a až sama ostala prekvapená, aký má pokojný hlas, chápeš, čo práve hovoríš?
Pozrel na ňu s jemným podráždením, aké majú ľudia, keď ich vyrušíš od jedla.
– Čo? Veď hovorím len, že mama to vie lepšie. To nie je urážka.
– Prišiel si dnu. Nepozdravil si výročie. Len kritizuješ večeru, obrus, chlieb, kura. Tri hodiny som varila, Rasto.
– Tak si varila. A čo? Mám ti tlieskať? Veď to je tvoja povinnosť.
Zuzana mlčala krátky okamih.
– Povinnosť, zopakovala, akoby skúšala to slovo v ústach.
– No veď áno. Ty si doma, varíš. Ja zarábam. To je logické.
– A pätnásť rokov? To je len… taká samozrejmosť?
– Zuzka, čo chceš odo mňa? Aby som ti recitoval básne? Zasmial sa. Mama vždy hovorila: menej romantiky, viac poriadku potom drží rodina.
Sviečka zableskla. Raz, akoby aj ona niečo počula.
Zuzana vstala. Odniesla si tanier. Podíde k oknu, chvíľu tam stála, dívala sa na mokré strechy, na žlté svetlá v oknách, na strom, ktorý už skoro neostal olistený.
Potom sa otočila.
– Rasto, zbaľ si veci.
Zostrelil pohľad.
– Čo?
– Zbaľ si veci a odíď. Prosím.
Pozrel na ňu ako na niekoho, kto zrazu začne hovoriť po fínsky. Potom sa krátko zasmial, tak polokašľavo.
– Ty to myslíš vážne?
– Myslím.
– Kvôli kapustnici?
– Nie kvôli kapustnici.
– Tak kvôli čomu? v hlase mu zovrelo niečo čo reže. Lebo som spomenul mamu? Zuzka, to je smiešne.
– Mne nie je do smiechu.
– To si sa urazila? Postavil sa, skrížil ruky. Dobre, prepáč, no. Sadni si, najedz sa.
– Nie, Rasto.
Pozeral na ňu. Ona stála pri okne, pokojná, rovný chrbát. Asi čakal údery, krik, tresnutie dverí. Hocičo, len nie tento pokoj.
– Ty to nemyslíš zo srandy, povedal pomaly.
– Nemyslím.
Ticho. Hodiny tikali. Sviečky horeli.
– Pre jeden rozhovor… začal.
– Nie pre jeden, povedala Zuzana. Pre pätnásť rokov toho istého rozhovoru. Choď, Rasto. Zober si, čo teraz potrebuješ, zvyšok si zoberieš neskôr.
Zostal stáť ešte minútu. Potom sa otočil a šiel do spálne. Počula, ako otvára skriňu, šuští s igelitkou. Ona ostala v kuchyni, sadla si a dívala sa na sviečky. Horeli rovno, ani sa nekyvali.
Keď vyšiel so športovou taškou v ruke, pristavil sa vo dverách kuchyne. Pozrel na stôl. Na biely obrus, kapustnicu, na tie hrubé krajce chleba.
– Budeš ľutovať, povedal.
– Možno, odvetila Zuzana. Dovidenia, Rasto.
Dvere sa zavreli. Zámok cvakol. Sedela a počúvala, ako dohasínajú jeho kroky na schodoch.
Potom vstala, sfúkla sviečky, lebo už nemalo zmysel ich nechať horieť, a poumývala riad. Kapustnicu dala do chladničky. Chuti na jedlo nebolo.
Byt voňal po opečenej cibuľke a trochu po vlhku tak to býva v októbri, keď je celý činžiak vyvetraný, ale kúrenie ešte poriadne nehneje.
Zuzana si ľahla spať o pol jedenástej. Nespala hneď, len pozerala do stropu, počúvala, ako susedia za stenou kukajú telku. A myslela len na jedno: neplače. Zaujímavé.
***
Júlia Valentová otvorila dvere skôr, ešte než stihol Rasto druhýkrát zazvoniť. Vždy to tak robila akoby to predvídala, akoby stála už za dverami a čakala ho.
– Rastiško! Zvolala a pozerá na tašku. Preboha, čo sa stalo?
– Vyhodila ma, povedal stručne.
– Kto? Tá? Júlia Valentová cúvla, pustila ho dnu. Veď koľkokrát som ti to vravela! No poď, poď, navarila som zemiakovú polievku, s kuracím, ako máš najradšej.
Vyzul si topánky, prešiel do kuchyne, sadol si. Byt voňal jedlom a tým zvláštnym zápachom staroby naftalín, korvalol, a všetko to prikrývala tá kuchyňa.
Mama behala okolo sporáku, rozprávala stále.
– Od začiatku som vedela, že si s ňou nesadneš. Chladná žena, Rasto, ver tomu. Aj deti kvôli nej neprišli, nie je to náhoda. Príroda vie svoje. Poď, nakrájala som chlieb.
Chlieb mal nakrájaný na tenučké krajce. Rasto sa díval na ne a zo zvláštneho dôvodu si spomenul, že Zuzana ho krájala vždy hrubšie.
– Mama, povedal, už prosím nehovor nič.
– Čo? Hovorím pravdu! Pätnásť rokov ťa trápila, k čomu prišla? Ani deti, ani poriadna domácnosť. Skús polievku.
Polievka bola horúca a silná, presne ako ju ohlasovala. Rasto jedol a mlčal.
Prvé dni ubiehali ako v hmle. Chodil do práce, vracal sa, večeral s mamou, pozeral s ňou televízor. Júlia Valentová varila každý deň, už od rána, s chuťou. Vybrala z chladničky fašírky, položila tanier, povedala: Musíš sa lepšie stravovať, si celkom šedivý.
Tretí deň mu sama rozbalila tašku, kým bol v robote.
– Nenosenú košeľu už viac nenos, je pokrčená, videla som, zahlásila pri večeri. Užehlím ti modrú, v modrej ti to pristane.
– Ja mám rád šedú, povedal Rasto.
– No a čo, že máš rád. Modrá je lepšia.
Mlčal. Zjedol fašírky, vypil čaj. Mama odkladala zo stola a rozprávala o susede z tretieho vieš, išla svojou cestou a má pokoj, veruže je spokojná v tom rozprávaní bolo jasne zamotané niečo o Zuzane, ale Rasto už nepočúval.
Po týždni mama zahlásila, že jeho topánky sú úplne rozpadnuté a že v sobotu pôjdu do obchodu.
– Mama, topánky sú v pohode.
– Vidím. Podrážka sa oddeľuje.
– Neoddeľuje.
– Oddeľuje. Hovorím, v sobotu ideme.
V sobotu išli. Mama vyberala dlho, skúšala a dávala mu všetko podľa svojich predstáv, nie jeho. On chcel čierne, jednoduché. Ona vybrala hnedé, so sponou.
– Pozri aké sú pekné, usmiala sa.
– Mne sa nepáčia.
– Nehnevaj sa, Rasto, tieto sú lepšie.
Predavačka sa obrátila bokom. Rasto sa díval na seba do zrkadla pri pokladni. Muž v stredných rokoch v hnedých topánkach a bez výrazu sa naňho díval späť.
Kúpil tie hnedé.
Po večeroch mama sedávala oproti a rozprávala historky o tom, aký bol výborný chlapec, ako ho sama vychovala, aké to bolo ťažké, a ako Zuzana to nikdy neocenila. Rasto prikyvoval.
Občas myslel na biely obrus. Na sviečky. Nevedel pochopiť, prečo ich Zuzana vlastne kládla na stôl, prečo sa s tým unúvala. Pätnásť rokov, no a čo to sa oslavuje? Ale stále na to myslel.
A ešte aj to, že ona vlastne ani neplakala. Nekričala. Iba stála pri okne, pokojná. Tento pokoj ho mátal.
Ku koncu prvého mesiaca mu mama napísala rozvrh. Nevolala to rozvrh, len vravela v utorok ideš k lekárovi, už som ťa objednala, vo štvrtok ideme ku tete Danke, volala nás, v piatok nechoď neskoro, pečiem bublaninu, nerada čakám.
V piatok zdržal v robote poradu. Zavolal mame, že príde neskôr. Mama rozprávala cez mobil nepretržite, on len držal pri uchu a díval sa do tmavého okna MHD.
Bublanina bola upečená. Bola výborná. Všetko bolo výborné.
Sedel pri stole a cítil, ako mu niečo ťaží na hrudi. Nie bolesť. Proste tlak, tichý, akoby bolo menej vzduchu, než treba.
***
Prvé tri týždne Zuzana fungovala ako v hmle.
Chodila do práce, večer si navarila niečo jednoduché, najedla sa, šla spať. Po večeroch to bolo najťažšie, byt bol tichý, tá tichosť najprv strašila, potom bola proste ticho.
Olinka jej volala každý druhý deň. Zuzi, ako sa držíš, nechceš prísť ku mne? Zuzana vravievala, že netreba, že zvládne. Olinka aj tak prišla prvú sobotu, doniesla víno a keksíky. Sedeli do druhej v noci na kuchyni, Zuzana jej rozprávala o sviečkach, o kapustnici, o mame s perfektným obrusom, Olinka sem-tam len mlčky povedala to je teda debil, a trochu jej to uľahčilo.
– Urobila si správne rozhodnutie, povedala Olinka na konci večera. Správne, Zuzka.
– Bojím sa, priznala Zuzana.
– To prejde.
Keď Olinka odišla, stála Zuzana chvíľu v obývačke a dívala sa na ťažké tmavomodré závesy. Rasto ich vybral pred ôsmimi rokmi. Vravieval: Husté, tienia výborne, praktické. Viseli tam dovtedy. Zuzane nikdy na nich zvlášť nezáležalo. Závesy ako závesy.
Na druhý deň ich stiahla.
Trvalo jej to vyše hodiny, závesová tyč bola ťažká, musela loziť po stole. Zložila ich, poskladala do skrine. Zrazu bola izba iná. Sivé októbrové svetlo bolo síce smutné a studené, ale lepšie, ako tma za zamatom.
Potom prestavila gauč. Nešlo to sama, zavolala suseda pána Andreja, staršieho milého pána z prvého poschodia. Gauč stál teraz pri okne, naň dopadalo iné svetlo.
Bolo to zvláštne, ale príjemné.
Začala uvádzať lepší spánok v druhom týždni. Nie že by úplne, ale už neležala do tretej rána a nepozerala do stropu.
V práci sa nič nemenilo. Zuzana bola spoľahlivá účtovníčka precízna, dôsledná. Nikdy nemeškala, všetko mala v poriadku. Kolegynky si ju vážili, hlavne pani Kováčová, hlavná účtovníčka, menšia, prísna žena s perlovými náušnicami, nikdy o sebe nehovorila, ale Zuzi videla a vážila si ju.
Koncom októbra si ju Kováčová zavolala do kancelárie.
– Zuzka, povedala narovinu, odchádzam budúci rok. Sťahujem sa k dcére. Riaditeľ ti chce ponúknuť moje miesto. Hlavná účtovníčka.
Zuzana sa na chvíľu odmlčala.
– Mne? vyšlo z nej napokon, len aby niečo povedala.
– Tebe. Myslíš, že nevidím, kto tu maká? Rok nad tým premýšľam. Ber to.
V autobuse v ten večer premýšľala nad ponukou. Hlavná účtovníčka. Iná zodpovednosť. Trochu sa toho vždy bála. Rasto raz povedal: Načo ti je kariéra, veď ja zarábam. Prikývla vtedy, ani sa neozvala.
Teraz pozerala v autobuse na lampy a rozmýšľala: a prečo nie?
November prešiel starosťami. Začala maličkú rekonštrukciu, v rámci možností pretrela stenu v spálni na bledú žltú, dala nové záclony, tenké ľanové, svetlé. Kúpila nový lampáš na stôl, teplú oranžovú lampu, a večer radšej svietila ňou než horným svetlom. Byt sa pomaly menil. Stával sa jej.
Na parapet dala pár črepníkov s muškátmi. Voňali sýto, zeleno, ten pach sa hodil k obrusom aj k žltej stene.
S Rastom sa dohodli cez právnikov. Pokojne. Byt si nechala ona, on neprotestoval. Asi ho mama prehovorila, možno už aj sám nemal chuť.
V decembri Zuzana súhlasila s funkciou hlavnej účtovníčky. Pani Kováčová jej stisla ruku.
– Si šikovná, povedala. Po prvý raz za tie roky jej naozaj úprimne, teplo usmiala.
Silvestra Zuzana trávila u Olinky, v hlučnej partii plnej detí, psov, s trochou šalátu v mise. Bolo dobre a trochu smutno, tou zvláštnou sviatočnou nostalgiou, keď bilancuješ rok dozadu. Vypila pohár šampanského, pozrela na ohňostroj a pomyslela si, že rok prežil a ona stále žije, možno aj celkom dobre.
***
Rasto mal v zime ťažké obdobie.
Mama dospela k tomu, že potrebuje lekára. Sama ho objednala ku všeobecnému, kardiológovi, gastroenterológovi, lebo že vyzeráš biedne, treba ťa vyšetriť. Poslúchal. Lekári nič vážne nenašli, povedali v tvojom veku všetko v norme a mama sklamane krútila hlavou, akoby dúfala, že niečo nájdu, aby mala dôvod na starosti.
V práci začal byť mrzutý. Kolegovia si to všimli. Tóno, s ktorým chodili vyfajčiť na schody, raz len tak bokom poznamenal:
– Čo sa ti stalo, taký nas…tý chodíš?
– Nič, povedal Rasto.
– Z domu ťa niečo škrie?
– Nie.
Tóno si zapálil, pousmial, odišiel. Rasto ostal stáť, díval sa na špinavé okno na dvor fabriky. Na šedom snehu mastné škvrny. Nechcelo sa mu do práce. Ani domov k mame. Nikam.
Položil si otázku: kam by vlastne šiel, keby mohol?
Odpoveď nemal.
Mama ho vítala každý večer večerou. Bola to starostlivosť, on ju chápal. Ale spolu s večerou prišiel plán na zajtra. Čo si obliecť, kam ísť, kedy prísť. Ak prišiel neskôr, volala. Ak nedvíhal, hneď znova. Potom SMS: Bojím sa, kde si?
Raz vo februári sa zdržal u kolegu: púšťali si hokej, dali si pivo. Len tak, chlapsky. Prišiel pol jedenástej.
Mama sedela v tme na kuchyni, rozsvietila až keď vošiel. Pozrela tak, že mu niečo v žalúdku stiahlo.
– Kde si bol?
– Mama, písal som.
– Zdržím sa, povedala. To nie je informácia. Nevedela som kde si, bála som sa. Tlak mi vyskočil.
– Mama…
– Najedz sa, nechala som ti. Postavila mu pred nos fašírky. A už nikdy nevypínaj telefón, volala som trikrát.
– Nevypínal som, nepočul som. Pozerali sme hokej.
– Hokej, zopakovala tónom, akoby to bola hanba.
Jedol fašírky a díval sa do stola.
Už začal sám seba prichytávať, ako sa stále ospravedlňuje. Neustále, za všetko. Prečo neskoro. Prečo tá košeľa. Prečo sa neozval skôr. Prečo nejedol. Prečo zjedol to a nie ono.
Pamätal si, že kedysi tiež vyhlasoval: Mama vie vždy, čo je správne. Vtedy na to bol hrdý. Teraz to spomínal rozpačito.
V marci si chcel prenajať izbu. Pozrel si inzeráty, vyhliadol niečo blízko roboty, bolo to za celkom rozumné peniaze. Spomenul to mame.
Rozplakala sa.
Ticho, bez vyčitiek. Takže sa tu necítiš dobre. Takže ti tu zavadziam. Chápem, Rasto.
Nakoniec si nič neprenajal.
V noci sa mu občas snívala Zuzana. Nie že by v nejakej romantickej situácii len tak: varila na kuchyni, alebo išli spolu v aute. Také obyčajné útržky. Zobudil sa a hľadel do stropu mamynej kuchyne, v ktorom nič nebolo len strop.
Premýšľal: čo asi teraz robí? Ako sa má?
A vzápätí na to sa zatvrdil: nuž čo, určite si dávno našla niekoho iného.
To ho nejako štvalo.
***
Február bol náhle jasný. Sneh ostal biely, pravý, rána boli slnečné, že Zuzana sa musela žmúriť do svetla cestou na zástavku a povedala si, že si už konečne kúpi poriadne slnečné okuliare, tie staré chcela už dávno vyhodiť.
Aj si kúpila. Ružové, tenučký rám. Dala si ich v obchode na nos, v zrkadle sa rozosmiala, bolo to trošku smiešne a dobré zároveň.
V práci šli veci normálne. Nové povinnosti boli náročnejšie, ale zvládla ich. Občas ostávala do ôsmej, zatáčala výkazy, debatovala s riaditeľom Ivanom Mišúnom, solídnym, málovravným mužom, ktorý si cenil presnosť. Bol s ňou spokojný, bolo to poznať.
Kolegynky ju mali rady. Mladá Alicka asistentka na ňu pozerala s obdivom a občas iba tak bez slova priniesla kávu na stôl. Zuzana vždy poďakovala a Alicka jemne očervenela.
V marci ju Olinka vytiahla na narodeniny svojej kamarátky Katky. Zuzana nechcela ísť: cudzí ľudia, hluk, netreba nič predstierať. Olinka povedala: Zuzi, prestaň sa zavaľovať doma. Bude sranda, sľubujem!
Katka bola usmievavá, pohostinná žena, veľký byt, dve mačky, obrovský fikus. Hostí asi dvanásť. Zuzana sa prvú polhodinu držala Olinky, potom sa rozhovorila so susedkou pri stole, učiteľkou matematiky. Debatovali celý večer o knihách.
Ján sedel oproti. Všimla si ho až neskôr. Bol z tých nenápadných: menší, pomaly šedivel, jednoduchý sivý sveter. Hovoril málo, počúval pozorne, občas sa usmial.
Ku koncu večera sa ocitli bok po boku pri okne, v rukách čaj. On sa spýtal, niečo odpovedala, debata išla sama, nenútene. Bol inžinier, robil v projekcii, žil sám už štyri roky žena mu zomrela na rakovinu. Povedal to bez pátosu, ako niečo naučené prijať.
– Vy a Katka sa poznáte dlho? spýtala sa Zuzana.
– Cez jej bývalého muža. On odišiel, s Katkou sme ostali v kontakte. Napil sa čaju. A vy? Cez Olinku?
– Áno. Poznáme sa ešte zo školy.
– Je cenné mať práve takú priateľku, povedal.
– To teda.
Vymenili si čísla. Tak len, z vedľajšej stoličky, bez očakávaní. Ozval sa tri dni nato, pozval na kávu. Súhlasila.
Stretli sa v malej kaviarničke neďaleko jej práce. Debatovali dve hodiny. Vyrozprávala rozvod, len načrtla, on iba počúval, nedával rady, nesúdil. Potom rozprával o svojich veciach. Vonku chvíľu stáli. Bola zima, ale príjemne. Opýtal sa, či môže niekedy zavolať znovu. Prikývla.
Následovala spoločná prechádzka popri Dunaji. Potom kino. Potom v apríli pozval k sebe na večeru.
***
Ján býval na piatom v starom tehláku. Zuzana kráčala po schodoch, v jednej ruke fľaša vína rozmýšľala: teraz vojdem a uvidím roztrúsený neporiadok ako v typickom mužskom byte, budem robiť, že mi to je jedno. Trošku sa bála, ako niekto, čo je zvyknutý byť hodnotený.
Zazvonila.
Otvoril dvere. Od dnu voňali jablká. Niekde pod tým škorica, niečo teplé.
– Poďte, povedal Ján, usmial sa. Predbehol som, dal som piecť koláč. Dúfam, že vám nevadí jablkový?
– Veľmi nie, povedala Zuzana.
Byt bol jednoduchý. Nie “ako zo žurnálu” vyupratovaný, ale útulný. Na poličkách knihy a kladivká, kuchynský stôl poležená noviny. Nič sa netvarilo ako výstava.
Pomáhala mu chystať šalát. Krájala paradajky, on syr. Občas sa rozprávali, občas mlčali. Ticho nebolo ťažké.
Zuzana si zrazu uvedomila, ako podvedome čaká pripomienku. Teraz povie: S uhorkami by to bolo lepšie, alebo ten dresing nemusím, či len pozrie na stôl tým pohľadom, čo poznala pätnásť rokov.
Ale nepovedal nič. Sadli si, nalial víno, pozrel na stôl, potom na ňu.
– Ďakujem, že ste prišli, povedal.
Len tieto tri slová. Len tak. Žiadne výhrady.
Zuzana sa pozrela do taniera, a pocítila, že niečo v nej sa rozpúšťa. Stále akoby držala niečo napäté, a teraz konečne môže pustiť.
Za oknom bol aprílový večer. Lampy sa rozsvietili, vidno bolo, ako sa hojdá konár a na ňom už naznačujú prvé listy. Koláč voňal v rúre.
Dlho klebetili. Rozprávala o detstve, ako chcela byť učiteľkou, skončila ako účtovníčka. On o tom, ako rieši opravu starých budov. Zuzana si pomyslela, že je to pekná robota opravovať rozpadnuté.
Keď odchádzala, vyprevadil ju až ku schodisku a povedal:
– Som rád, že sme sa spoznali.
Cestou domov myslela ani nie tak na neho, skôr na jablkový koláč a pocit, že je možné niekam prísť a nečakať ranu. Prosto prísť, navečerať sa, odísť.
***
Leto prešlo ticho, dobre.
S Jánom sa stretávali často, bez nátlaku. Na víkend chodili spoločne na trh ona kupovala bylinky, smotanu, on ryby. Varili spolu, zistila, že je to príjemné, iné ako variť pre seba alebo pod kritikou.
Raz v júli u neho aj prespala zostala, lebo sa jej už nechcelo ísť cez celé mesto. Ráno uvaril kávu, doniesol jej ju do postele. Nie ako v romantických filmoch, len tak obyčajne.
– Ideš dnes do práce? spýtal sa.
– Až na dvanástu.
– Nechceš ísť ráno ešte na trh? Mal by byť čerešne.
Zuzana držala šálku oboma rukami. Vonku letné ráno, z diaľky kriklujú lastovičky. Zrazu sa jej chcelo plakať nie z nešťastia, skôr z niečoho zvláštneho, čo prekvapí iba vtedy, keď človek zistí, že je mu naozaj dobre.
– Chcem, povedala.
Na jeseň Ján navrhol, aby sa k nemu presťahovala. Nepovedal to ako z filmu len tak, keď umývali riad:
– Zuzka, nechceš sa presťahovať? Myslím, že by ti tu bolo fajn. V bytě je miesto dosť, mne by to vyhovovalo.
– Musím si to premyslieť, povedala.
– Jasné, prikývol. Premýšľaj, koľko chceš.
Rozmýšľala dva týždne. Potom povedala áno.
V novembri sa presťahovala. Svoj byt prenajala, zatiaľ ho neplánovala predať. Doniesla si knihy, muškáty, lampu, ľanové záclony. Ján jej uvolnil policu. Spolu ukladali jeho technické, jej beletriu, popremiešané, vyzeralo to pekne.
V decembri sa potichu zosobášili. Iba s Olinkou a Jánovým kamarátom Peťom ako svedkami. Potom zašli štyria do reštaurácie, bolo chutne a veselo, Olinka plakala, vraj od radosti.
A v januári Zuzana zistila, že je tehotná.
Sedela v kúpeľni s testom a dlho pozerala na dve čiarky. Potom sa posadila na vaňu a desať minút len sedela.
Mala štyridsaťtri. Myslela si, že deti už nebudú Rasto nikdy poriadne nechcel, ona jasne tiež nie, stále to len odkladali, lekári nevideli problém, ona sama si v duchu povedala: nie je to pre mňa.
A predsa.
Ján bol v pracovni, rysoval. Vstúpila do dverí. On to vycítil, otočil sa.
Pozrel jej do tváre.
– Čo sa stalo? spýtal sa ticho.
Podala mu test. Pozrel naň, chvíľu mlčal. Potom vstal a objal ju, dlho a mlčky.
Až potom povedal:
– To je dobré, Zuzka. Je to veľmi dobré.
Zaborila sa mu do pleca a prvý raz naozaj zaplakala. Hlasno, prudko, ako už roky nie. A on neoznačoval: Prestaň, len ju držal a vravel: To je v poriadku. Všetko je v poriadku.
***
Apríl znovu dobehol mesto. Znova kaviareň, znova Dunaj, len tentoraz sa Zuzana po nábreží prechádzala pomaly, bokom vďaka bruchu, Ján kráčal vedľa, opatrne jej pridŕžal lakeť.
Mala už šesť mesiacov. V práci to všetci vedeli, riaditeľ Mišún ju pochválil: Gratulujem, pani hlavná účtovníčka. Miesto na vás počká. Alicka na ňu teraz pozerala ešte inak, s rešpektom mladých žien voči tým, ktoré sa vedia popasovať so životom.
Byt, ktorý už nazývali náš, sa zaplnil novými vecami. Detaily: postieľka rozložená v kúte, lampička v tvare mesiaca, kôpka malých oblečkov v šuflíku. Zuzana ho niekedy len tak otvárala, pozerala, dotýkala sa detských vecí. Cítila v tom niečo naozajstné, bezpečné.
Ráno pila čaj pri okne, dívala sa na dvor kde už vyrážala tráva. Voňalo zeminou, trochu jabloňou od suseda. Bolo dobre a ticho.
No občas, hlavne večer, keď Ján zaspal a ona ešte ležala a počúvala bublanie v bruchu, myslela na minulosť. Nie s bolesťou, ani s ľútosťou skôr ako na starú fotku: bola raz takáto etapa, žili v nej ľudia. Je jej niečo ľúto presne nevie čo, možno pätnásť rokov, ktoré prešli a nedali čo mohli. Možno jej mladej ja, čo sa silila s kapustnicou a bielym obrusom.
O Rastovi nevie. Olinka len raz povedala, videla ho v obchode, vraj ostarel. Prikývla, nič neodpovedala. Neželala mu zle. Bol už iná kapitola, cudzia, nie jej.
***
Rasto sedel s mamou v kuchyni.
Vonku síce apríl, ale v tomto byte bola vždy akoby zima: ťažké závesy neprepustia svetlo, police večne s tými istými vecami, rovnaký pach korvalol, silná polievka a niečo dávne, nemenné.
Júlia Valentová miešala polievku.
– Zasa zle vyzeráš, Rasto. Vravel som ti, treba k lekárovi. Ale k poriadnemu! Zistila som, že na poliklinike číslo sedem je výborný kardiológ. Objednám ťa.
– Mama, dobre sa cítim.
– Ty nevieš posúdiť, povedala sebaisto. Muži nikdy necítia, až keď je neskoro. Aj tvoj otec stále tvrdil dobre, a ako dopadol?
Rasto zíral do stola.
Na ňom prúžkovaný, modrobiely obrus. Praktický. Mama mala pravdu, neokydá sa.
Položila pred neho tanier.
– Jedz, kým máš teplú. Dnes pohánková s hovädzím. Tú máš rád.
– Mám. odpovedal.
Nabral si lyžicu. Bola dobrá. Mama vedela variť polievky.
– Rasto, povedala, keď si sadla proti so šálkou čaju, rozmýšľal si, čo som ti spomínala? O Ľudmile?
Rasto zodvihol pohľad.
– Nerozmýšľal.
– Škoda. Je slušná žena, vdova, vlastný byt. Pýtala sa na teba.
– Mama…
– Čo mama? Štyridsaťpäť máš! Sám žiť? To nie je normálne.
– Ja mám ženu, povedal, až sa čudoval.
Mama zodvihla obočie.
– Kdeže?
– Nikde, opäť sklopil oči do taniera. Myslím… nemusíš mi nikoho hľadať. Ja si to vyriešim.
– Ako, keď len sedíš a pozeráš do taniera? smutne krútila hlavou. Vidím, syn môj. Stále myslíš na tú Zuzanu. Ale načo? Vyhodila ťa! Vieš, čo o takých ženách ľudia hovoria…
– Mama, prerušil ju, tentokrát s niečím novým v hlase, až umlkla.
Nastalo ticho. Hodiny tikali, za oknom štebotal vták, jarne, dotieravo.
– Jedz, vychladne, povedala potom. Kto ťa takto pohostí, ak nie vlastná mama?
Rasto pozeral do taniera.
Polievka bola naozaj dobrá. Toto sa mame nedalo vziať.
Nabral lyžicu a jedol. Jedol a rozmýšľal. Spomínal ten október, keď prišiel unavený, podráždený, a hneď vyčítal obrus, kapustnicu, hovoril ako mama vie najlepšie.
Vtedy nepochopil, že to nie je o obrus. O čom to bolo, začínal chápať až teraz. Prineskoro, s tým oneskorením, s ktorým sa ľudia, čo nie sú zvyknutí zamýšľať, dopracujú k pravde.
Bol v klietke. Prestalo to z ničoho nič, až skoro odhodil lyžicu, keď mu tá myšlienka prebleskla hlavou. Klietka. Kedysi si myslel, že klietku stavia Zuzana jej varenie, jej povaha. Ale ona roky len ustupovala. Klietku mal vlastnú, celý život najprv v maminom byte, potom vo vlastnej rodine, znova tu.
– Chutí? spýtala sa mama.
– Chutí, mama, povedal.
– No vidíš. Bez mamy by si sa potratil, Rasto.
Nič na to nepovedal.
Vonku vtáci štebotali hlasnejšie. Jar trieskala na okno, a cez škáry závesu presvitala tenká nítka, celkom zbytočného, ostrého aprílového svetla.
Rasto sa zhrbil nad tanierom a polievku dojedol.
***
Zuzana v ten aprílový večer stála na balkóne v byte, ktorý už volali náš, a pozerala na západ slnka. Brucho už veľké, ťažko sa stálo, predsa vyšla na vzduch. Zdola dýchla rozmrznutá zem, ten nový, jarný pach, čo nemá meno.
V byte za ňou Ján telefonoval niečo do práce, pokojne, vecne. Na kuchynskom stole ich dve šálky a svietila oranžová lampa, tá istá, čo si doniesla.
Položila ruku na brucho. Maličké sa pohlo, lenivo, akoby z večernej nudy.
– Tak, vitaj, povedala Zuzana ticho, do priestoru.
Bolo jej clivo. Bolo dobre. Bolo to tiché, nepokojné, úprimné šťastie, bez zaručených sľubov, prosto toto: aprílový západ, vôňa zeme, teplé svetlo z kuchyne a nový malý život, čo sa hlásil zvnútra a čakal na svoju chvíľu.
Ešte chvíľu postála.
A potom vošla domov.
