Zuzka rástla ako tráva pri ceste – bez lásky, bez starostlivosti, bez toho, aby niekto povedal: „Potrebujem ťa.“ Nosila oblečenie po iných, také opotrebované, že cez diery vidno biedne kolená. Topánky boli vždy mokré – buď nabrali vodu, alebo sa odlúpla podrážka. Aby sa nemusela starať o účes, matka jej vlasy ostrihala „pod misku“. Ale aj tak stáli do všetkých strán ako výkrik o chaos v jej živote.
Do škôlky nechodila. Možno by chcela – tam, kde sú deti, hračky, teplo… Ale rodičia mali dôležitejšie veci: kde zohnať ďalšiu fľašu. Otec s matkou pili, hádali sa, bili sa. Keď zmizli za alkoholom, Zuzka sa ukrývala – v pivniciach, na schodiskách. Čím menej ju bolo vidieť, tým väčšia šanca, že zostane v kuse. A keď nestihla utiecť, potom schovávala modriny.
Susedia súcitili. Nadávali na Marušku – matku Zuzky, ktorá kedysi bola normálna, no teraz sa dala dohromady s feťákom a skončila na dne. Najviac ľutovali práve Zuzku. Ľutovali – ale čo mohli? Niekto hodil kus jedla, niekto starú bundu, ale ak bola vec ešte použiteľná, matka ju okamžite predala a peniaze prepila. A tak Zuzka chodila – otrhaná, bosá, hladná.
Do školy išla neskoro. A zrazu zistila, že je tam dobre. Učenie jej išlo ľahko. Starostlivo písala, vychytávala každé slovo, čítala všetko, čo jej prišlo pod ruku. V knižnici sedela do zatvorenia, listovala stránkami ako pokladom. Učitelia sa čudovali: odkiaľ v tomto tichom, zanedbanom dieťati toľko svetla?
Ale spolužiaci ju neprijali. Nerozumeli. Nesúcitili. Báli sa. Otrhané oblečenie, rozcuchané vlasy, tichosť – všetko z nej robilo cudzinku. Nehrala sa, nesmiala sa, nerozumela vtipom. A hlavne – jej rodičia. Deti predstierali opitú Marušku a volali Zuzku „biedna“. A to ostalo. Najprv šepotom, potom nahlas. Po rokoch už nikto nepamätal jej skutočné meno.
Učitelia videli nespravodlivosť, ale mlčali. Jedni zo strachu, druhí z bezmocnosti, tretí zvykli. A Zuzka sa ukrývala.
Jej útočisko bol starý park za školou, pri zarastenom jazierku. Tam, pod starým dubom, trávila večery a niekedy tam aj prenocovala, keď bolo doma príliš zle. Spoločnosť jej robili toulavé mačky a psy. S nimi delila jedlo, objímala ich, rozprávala sa. Tam, pod šum listov, mohla dýchať.
Otec zomrel, keď mala štrnásť. Opitý zamrzol v závane. Na pohrebe boli len Maruška a Zuzka. Matka kričala, rozčúľovala sa, no dcéra len stála. Žiadne slzy, žiadne slová. Len tichá úľava – a hanba za ňu.
Po otcovej smrti sa matka úplne rozpadla. Záchvaty, výkriky, zabudnuté dni. Často ani nepoznala Zuzku. Dievčina začala pracovať – umývala schody, nosila vodu, upratovala. Susedia jej hádzali drobné. Za tie peniaze kupovala lekárske knihy – verila, že raz matku vylieči.
V škole to bolo ešte horšie. Keď niekto zistil, že Zuzka upratuje, začali nové šikany. Najhoršia bola Veronika – školská hviezda, dcéra bohatých rodičov.
„Počuj, biedna! Už ideš hrabať sa v bordeli?“ kričala za ňou, keď Zuzka po škole ponáhľala.
Zuzka mlčala. Učila sa nepočuť. Ale bolesť jej vždy ostala vnútri ako ťažký kameň.
„Prečo to robia?“ šepkala psovi, čo sa jej triel o nohy. „Čím som im ublížila? Je to spravodlivé?“
A potom prišiel on. Tomáš Hruška. Nový žiak. Pekný, vysoký, tmavovlasý. Rodina sa presťahovala z Bratislavy. Športovec, múdry, tichý. Všetky dievčatá sa doňho zaľúbili na prvý pohľad. Zuzka tiež. Ale schovávala to. Vždy, keď prešiel okolo, srdce jej poskočilo, líca zčervenali. Modlila sa, aby to nikto nevidel.
Veronika hneď vyhlásila, že Tomáš je jej. Elegantné šaty, makeup, voňavky, upravené nechty – išla do boja. Nikto sa jej neodvážil protiviť. Zuzka ani neváhala – ani nedúfala.
Raz, keď meškala na hodinu kvôli matkinmu záchvatu, vbehla do triedy a pustila svoju lekársku knihu. Veronika ju zdvihla.
„Čo to tu máme? ‚Psychiatria‘? Zbláznila si sa, biedna? Ako tvoja matka?“
A Zuzka to už nevydržala. Zatvorila ústa, aby nekričala, a vybehla. Strčila do Tomáša, ktorý práve vchádzal. On sa obrátil – nestihol nič pochopiť.
Zuzka dobehla do parku. K dubu. Padla do snehu. Plakala.
Vtedy uvidelA vtom zbadala, ako sa pes vydal na ľad – a ten sa pod ním prelomil.
