**Bezútešná úloha**
Prvýkrát mi napadlo rozviesť sa pol roka po svadbe. Ale test ukázal dve čiary, a tá myšlienka sa stratila medzi rannými nevoľnosťami.
Stretla som Igora v bare, kam ma dotiahli bývalé spolužiačky z baletnej školy – „aspoň raz sa pobaviť“. Sebaistý muž s drahými hodinkami sediace za barom, ktorý prelistovával doklady, mi prišiel ako človek z iného sveta.
„Si príliš krásna na to, aby si bola smutná,“ povedal, keď som ostať sama pri stole – kamarátky išli pofúkať nosy.
Hovoril ešte niečo, čo si už nepamätám. Pamätám si len jeho hlas, teplý ako liehovina – hlboký, sametový.
Igor bol o osem rokov starší, vlastnil podiel v rodinnom podniku s čistiacimi prostriedkami. Pripútala som ho tým, že som v tom bare vyzerala úplne mimo – ako keby som tam vôbec nepatrila.
Krehká, krásna, a ako zistil pri rozhovore, skromná. Vyrastala som v chudobnej rodine, celé detstvo som trénovala balet, kým som si neublížila a neprešla na trénerku.
Mladá, chudobná, naivná. Do roly manželky dokonalá. V ten večer, čo sme sa stretli, povedal matke:
„Zdá sa, že som našiel dievča, ktoré ti splní túžbu po vnúčatách.“
Keď mi po troch mesiacoch Igor navrhol sobáš, moja mama plakala šťastím:
„Konečne budeš zabezpečená!“
Budúca svokra, Zdenka Štefanová, si ma bez hanby prezerala zo všetkých strán ako plemennú kobylu:
„Dobré dievča. Berieme.“
Všetku robotu okolo svadby zobrala na seba rodina ženícha.
„Nevadí ti modrá torta?“ spýtala sa svokra. „Modrá je farba našej firmy.“
„Samozrejme, ako si prajete,“ usmiala som sa.
Na medový mesiac sme odleteli k moru. Už v lietadle ma Igor upozornil:
„Mama sa strachuje, keď dlho nereagujem. Budeme volať dvakrát denne – ráno a večer. Odporúčam ti zapisovať si zážitky alebo fotiť. Mama má rada detaily.“
Po návrate začal môj život v jeho rodine.
„Mama ti poslala toto,“ podal mi kožený zápisník. „Je v ňom zoznam rodinných tradícií. Narodeniny, výročia, výlety na chatu…“
Listovala som stránkami:
5. január – meniny tety Anny. Kvety: biele chryzantémy.
23. február – gratulovať strýkovi Jozefovi. Najlepší darček – silný alkohol.
Prvá nedeľa v júni – rodinný výlet na grilovačku.
Každú nedeľu – rodinný obed. Dress code: elegantné.
Rozvrh bol dosť nabitý a, zdalo sa, neoblomný.
„A… kde si nájdem čas pre svoje veci?“ opýtala som sa bojazlivo.
Igor sa zasmial a pohrcal mi vlasy:
„Tvoje veci sú naše veci, zlato.“
Až po týždni som pochopila vážnosť situácie.
„Kam ideš?“ Igor mi zablokoval východ už v predsieni.
„Na masérsky kurz… Dohodli sme sa.“
„Nie. Dnes mama potrebuje pomoc v obchode.“
„Ale ja…“
„Zuzka,“ jemne mi zdvihol bradu. „Sme rodina. Máme rodinný biznis. Chceš byť jej súčasťou?“
A v nedeľu počas rodinnej večere svokra povedala:
„Musíš skončiť s prácou v fitku. Včera si sa popasovala dobre, ale v obchode chýba pokladníčka.“
„Ale ja…“
„Veď chceš byť pre rodinu užitočná, nie?“ zdvihla obočie Zdenka Štefanová a pohľadom prešla na syna. „Alebo nie?“
Igor mlčky prikývol a pokračoval v krájaní steaku. Otázka, ako obvykle, nebola na diskusiu. Roly boli rozdelené, úlohy dané. Treba ich splniť.
Tú noc som prvýkrát vážne myslela na rozvod. Alebo skôr na útek. Ležala som vo vanne, počúvala, ako kvapká voda, a predstavovala si, ako poviem rodičom, že som sa strašne pomýlila a nechcem byť nemou bábou.
„Zbláznila si sa? Chceš naspäť do chudoby? Veď ťa on zabezpečuje!“ počula som hlas matky ešte predtým, ako som otvorila ústa.
Potom prišli dve čiary na teste, a tak som ostať.
A čo iné som mohla urobiť?
***
K narodeniu druhého dieťaťa som sa naučila variť kapustnicu tak, ako ju má svokra rada, ne**Pokračovanie:**
A potom, keď dcéra jedného dňa nakreslila na obrázok rodiny aj maľovanú postavičku s úsmevom – mňa, ale takú, akú som bola predtým, svojobodnú a šťastnú, rozhodla som sa, že už nikdy viac nebudem len tieňom.
