Ema chodila sem a tam po byte a nevedela si nájsť miesta. Už niekoľký deň za sebou prišiel Tomáš domov neskoro. A včera až nad ráno. Povedala mu, že mohol zavolať, aby neboli starosti. Pohádali sa. A teraz znovu čaká, kráča po izbe, stále pozerá na hodinky.
“Miluje ma. Ale mohol zavolať. Skôr či neskôr sa ožení. Treba si zvyknúť. Ešte nevieme, akú manželku dostane, starostí pribudne. Oj, lepšie na to nemyslieť. Je dospelý, ale srdce aj tak bolí.” Ema sa nevedela prestať trápiť.
Predtým sa smiala nad podobnými matkami, ktoré príliš chránia svojich dospelých synov, ale teraz je sama taká. Každú dievčinu, s ktorou sa syn stretával, ak ju jej predstavil, považovala za nehodnú jeho. A ako všetky matky si myslela, že by sa mal s ňou poradiť v tak dôležitej veci, akou je výber nevesty. Veď ona vie najlepšie, čo potrebuje. Myšlienky sa jej hrnú do hlavy a nechcú prestať. Keby už len prišiel domov!
Zámok v dverách cvakol a Ema sa zlakla, hoci čakala a načúvala. “Konečne!” Vrhla sa do chodby, ale uprostred cesty sa zastavila, vrátila sa do kuchyne a posadila sa za stôl so zloženými rukami.
“Mama, prečo nespíš?” Tomáš stál v dverách.
“Ty vieš, že sa trápim. Mohol si aspoň zavolať,” povedala s výčitkou.
“Mama, som dospelý a nebudem sa ti hlásiť na každý krok.”
“A kde si bol?” Ema sa naňho pozrela vyzývavo.
“U Zuzany.” Tomášov hlas pri tom zmäkol a stal sa jemnejší.
“Už máš ďalšiu priateľku a asi nie poslednú. A mama máš len jednu.” Ema nedokázala skryť žiarlivosť.
“Prečo ďalšiu? Je jediná, rovnako ako ty, mama.” Tomáš pristúpil, zohnul sa a pobozkal ju na líce. “A nehovor o nej zle. Pohádame sa, potom budeš ľutovať. A navyše, ako by som si vybral nevestu, keby som sa neschádzal s dievčatami? Sama si hovorila, že sa nemá ženiť s prvou napadnutou. Hovorila si?”
“Hovorila,” prikývla Ema. “Chápem to teda tak, že si už vybral nevestu?”
Tomáš sa pritúlil k Eminej stoličke a pozrel sa jej do očí. Emine srdce zaplavila nežnosť. Aký je podobný svojmu otcovi! Ten istý pohľad, ten istý úsmev.
“Vybral som, mama.” Tomáš natočil hlavu do jej kolien.
“Tak by si ma s ňou zoznámil,” povedala už mierne.
“Určite, len…” Pozdvihol hlavu.
“Čo? S ňou je niečo zlé?” Ema chcela spýtať, či jej náhodou nechce priviesť nejakú tuláčku, ako keď bol malý a prinášal domov mačky a šteňatá zo ulice.
Súcit so zvieratkami je dobrá vlastnosť. Ale všetkých neohreješ a nenakŕmiš. Vtedy predstierala alergiu, začala kýchať. Tomáš odniesol nájdené šteniatka a nejako ich umiestnil, nechal ich na ulici. Teraz už to neprejde.
Slová jej už viseli na jazyku, ale uvidela varovný pohľad syna a radšej mlčala.
“S ňou je všetko v poriadku, mama. Je krásna a dobre varí. Mne sa aspoň páči. Ale nie je sama.”
“Zamiloval si sa do vydatej ženy?”
Asi na jej tvári videl strach, lebo hneď povedal:
“Nie, samozrejme. Ale má syna. Má päť rokov.”
“Päť?” vykríkla Ema. “V koľko teda porodila?”
“Mama, nekrič. Áno, je staršia ako ja.”
“Chápem.” Ema sa takmer zadusila od zlosti.
Jej zlatý chlapček, slniečko, ktoré tak zbožňovala, pre ktoré by hory prenášala, sa zamiloval do staršej ženy s dieťaťom!
“Čo máš chápať, mama? Milujem ju. Človek má právo na chybu. Sama si to hovorila.”
“Áno. Lenže táto chyba je na celý život, nedá sa opraviť. A slobodné mladé dievčEma sa usmiala, pohladila Tomáša po hlave a povedala mu ticho: “Dobre synak, veď ja len chcem, aby si bol šťastný, takže ak Ťa táto žena robí šťastným, budem ju milovať ako svoju vlastnú dcéru a jej synka ako vnuka.”
