Bezomňa zdochneš! Nič nedokážeš sama! kričal Lukáš, keď si hádzal košele do veľkej tašky.
Ale ona to zvládla. Nezrútila sa. Možno, keby si dovolila viac času na rozmýšľanie, ako prežiť s dvomi deťmi, napadlo by ju kadečo hrozné, možno by mu aj neveru odpustila. Lenže času nebolo. Už bolo treba odviesť dcéry do škôlky a potom utekať do práce. Lukáš sa pritom vrátil domov len pred pol hodinou spokojný so svojou novou láskou, samý sebavedomý úsmev.
A tak, keď obliekala kabát, Tatiana stručne vydávala pokyny:
Viki, pomôž Evičke zapnúť bundu a dávaj v škôlke pozor, nech poriadne papá. Pani učiteľka sa sťažovala, že kašu nejie.
Lukáš, ty si rovno vezmi všetko svoje, nech to nemusím potom za tebou zbierať. A kľúč hoď do schránky. Maj sa.
Viktória sa narodila presne o pol hodiny skôr než Eva, preto ju brali všetci ako staršiu. Dnes majú štyri roky. Sú samostatné, každá má svoju povahu. Kým Viki zožerie aj nechcenú krupicovú kašu len preto, že treba, Evička si postojí za svojím: Je to hrčovité, nebudem to jesť!
Našťastie je škôlka hneď za rohom desať minút cesty. Dievčatá stále čosi rozprávajú a zobú problémy z hlavy. V práci nieto času na sebaľútosť ambulancia všeobecnej lekárky je plná od rána, potom ešte domáce návštevy. Až večer, keď zbadala prázdne vešiaky v predsieni, na ktorých visievali Lukášove bundy, naozaj pochopila, že je od tohto dňa sama. Ale nie je z tých, čo by klesli na duchu. Všetko musí byť ako predtým, ak nie lepšie. V každej situácii sa dá zložiť ruky a nariekať, ale dá sa aj premyslieť všetko s pokojom a hľadať aspoň niečo pozitívne. Napríklad navariť večeru.
Čo sa pre nás s dievčatami zmenilo? preberala si Tatiana v hlave a krájala zeleninu na šalát. Odišiel muž akú funkciu vlastne mal? Čo zostalo len na mňa? Nič, čo by som nezvládla. Len trochu upravím režim dňa. Ja to dám. Bude dobre. Ešte lepšie, ak nemám stále myslieť na to, kedy bol zas u milenky. Sama je síce ťažšie, ale pokojnejšie. Prečítala dievčatám ďalší dielik Dobrodružstiev Jánošíka, pobozkala ich do vlasov a ponáhľala sa do kúpeľne práčka už doprala, treba vyvesiť bielizeň.
Pred spaním si uvarila šálku čaju, chcela si usporiadať myšlienky a naplánovať nový deň. Dievčatá sú ako dve kvapky vody dvojičky. Je to možno náročnejšie ako s jedným dieťaťom, ale Tatiana nikdy nechápala, prečo jej ľudia súcitili.
Máme sa dobre, odpovedala vždy. Nikto tu nemaká na doraz. Ja to zvládam.
Rýchlovarná kanvica zasyčala. Tatiana si zaliala čaj s medovkou, zapla mäkké svetlo. Za oknom sa z nebies spúšťal dážď so snehom, ale u nej doma bolo teplo a ticho. Len hodiny na stene tikali.
Vtom niekto zazvonil. Tatiana otvorila dvere a prekvapila sa na prahu stála suseda, staršia pani Anna Hrubá, ktorá jej nikdy príliš sympatická nebola. Osamelá dôchodkyňa, ktorá ráno venčila svojho strapatého psíka, zdravila sa stroho, ústa vždy zvraštené. Psíka Tatiana párkrát videla pri kontajneri vychudnutého, ktorý ticho sledoval, ako ľudia hádžu odpadky. Asi sa nad ním starenka zľutovala a vzala ho domov. Nik ju nenavštevoval, do obchodu šla len zriedka a teraz venčila tú svoju psinu.
Prepáčte, že vás otravujem, povedala pani Anna, schúlená v páperovej šatke, ale dnes som videla, že si váš muž balil veci do auta. Odišiel od vás?
To nie je vaša vec, odsekla Tatiana.
Nie, váš muž sa ma netýka, pokojne dodala Anna. Len som vám chcela povedať: ak by ste potrebovali pomoc, som tu. S dievčatami alebo čímkoľvek.
Poďte ďalej, pozvala ju Tatiana. Ako sa vlastne voláte? spýtala sa, keď už nalievala čaj do dvoch hrnčekov. Pridala vanilkové keksy. Ponúknite sa.
Som Anna Hrubá. Vás poznám Tatiana. Takže, Tatiana, odlomila si kúsok keksa, nechcem sa vám vnucovať. Len viete ak by čokoľvek, veľmi rada pomôžem. Nie za peniaze, len tak. Robí mi to radosť.
Anna si upila čaju a uznanlivo prikývla: Výborný čaj. Medovka? Aj ja si pestujem na záhrade všelijaké bylinky, aj medovku sadím. Príďte v lete ku mne oddýchnuť si, miesta dosť. Rastie mi tam jabloň, výborné jablká…
Tatiana sa na Annu dívala a premýšľala: prečo sa jej vlastne tá žena nepozdávala? Možno preto, že nežmolila úsmevy a nezisťovala, či to zvláda s dvojičkami. Nevnucovala sa jej, ako iné susedy, nevtierala sa do duše. Tatiane sa zdala pyšná. Nevyzvedala ohľadom Lukáša, nesypala soľ do rany, len jednoducho ponúkla pomoc.
Tatiana sa na ňu pozerala inak vlasy do drdola, čisté, nové papuče, s úhľadným krajkovým límčekom na šatách, decentná vôňa parfému okolo nej.
Počúvala rozprávanie o záhradke, o jablkách, horúcej saune na chalupe, o jazierku, kde celé leto šantia kačice a nepríjemné myšlienky boli čoraz ďalej. Na duši sa jej rozlievalo teplo.
Tatiana si to všetko pamätá, hoci odvtedy ubehlo už päť rokov. Pamätá si ako Lukáš kričal do tváre: S tebou skončím zle! Nedokážeš to! Ale všetko je už dávno za ňou.
Anna Hrubá šikovne krája jablká, pekne ich ukladá na cesto a plech vkladá do rozohriatej rúry. Šaláty už stoja na stole, guláš sa pomaly dusí. Dnes má obľúbená suseda sviatok narodky. Je august. Dvere a okná na útulnej chate dokorán otvorené. Kuchyňou sa šíri omamná vôňa jablkového koláča.
Ako mi pomohla! spomína Tatiana, sledujúc rozjasnenú Annu.
Čo by som si bez nej počala? Dievčatá sú z nej celé bez seba, volajú ju babka Anka. A mohla ma vtedy nechať stáť za dverami. Dnes už sú z dcér školačky, každé leto pobudnú na tejto pohostinnej chate: jazierko, kamaráti a milovaná babka. Blízka, dobrá duša…
Idem ešte natrhať jablká, navarím kompót, vraví Tatiana a berie košík na dvor.
V tieni starej jablone leží sučka Bela. A kto by bol vtedy veril, že tá zanedbaná psina od kontajnera, ktorú starenka prichýlila, sa premení na takúto krásnu labradorku?
Len láska. Len láska nás vie zachrániť, myslí si Tatiana a natiahne ruku s koláčikom k Beľke…
