Volám sa Bronislava, som vydatá a mám skvelú dcéru. Jedného sychravého jesenného dňa som sa prechádzala s malou Tamarkou v Medickej záhrade, s horúcim čajom v ruke a všetkými starosťami sveta na ramenách. Zrazu mi zazvonil mobil volala mi dobrá kamarátka Julka a pustila sa do svojich nekonečných frát, ako by chceli Slováci povedať rozpakovala mi hlavu. V tej chvíli, kým som prikývla a prikývla ešte raz, som stratila svoj rodičovský radar na tri sekundy a Tamarka sa v tom čase, samozrejme, dokotúľala priamo do studeného jazierka.
Myslela som, že skolabujem. Začala som bežať, no než som stihla zistiť, kde vôbec mám nohy, z lavičky pri starom betónovom stole vyskočila jedna babka, ktorá tam predtým zamotaná v šále zbierala fľaše. Ani nestihla zhodiť igelitky, vrhla sa do vody, zachytila moju Tamarku a za pár sekúnd ju už držala ako akýsi cechmajster hrdinských činov.
Bola som bez slov. Ďakovala som jej ako keby zachránila nielen moju dcéru, ale aj mňa pred infarktom, a poprosila som ju, aby prišla s nami domov, nech sa aspoň zohraje a usuší. Predstavila sa mi bola to teta Božena. Prisahala som si, že tej žene budem vďačná naveky vekov, ešte aj na Dušičky zapálim sviečku za jej zdravie.
Keď sme prišli domov, uvarila som Božene silný čierny čaj, podala jej teplé ponožky a požičala starý sveter po babke z Oravy. Vtedy mi rozprávala svoj melancholický osud: dcéra, ktorej dala všetko, ju podviedla a nechala na holičkách. Spolu si kúpili dva byty jeden pre Boženu a druhý pre mladú rodinu tej nezdarenej Barborky. Ale ako by povedal ktorýkoľvek slovenský právnik: To by ste neuverili! známi zmizli aj s peniazmi a Božena ostala, celkom po slovensky, s holým nosom a igelitkou. Prežíva z plastových fliaš a najväčšou výhrou dňa je voľná lavička pri teplovodoch v parku. Priznávam, mala som na krajíčku slzu a napadlo mi to, čo nikdy nechápem ako môže dcéra takto zaobísť s vlastnou mamou?
Nedokázala som zmieriť s tým, že Božena spí pod hviezdami ako nejaký havran bez hniezda. Pozvala som ju, nech ak chce, chvíľu býva s nami. Keď sa večer vrátil domov manžel Štefan, hneď keď počul príbeh, na tri minúty mi dal výčitku, že mám mať oči všade (vraj čo by na to povedala moja mama?). Potom sa hneď vzdialil a objal Boženu, aby jej aj on poďakoval, že zachránila svoju vnučku, ako ju zo žartu nazval. Večer sme diskutovali, či má u nás ostať, no Božena nechcela zaťažovať mladých a radšej prijala moju ponuku pomôcť jej nájsť si robotu a pohodlné bývanie.
Nakoniec Boženke vybavili prácu v útulku pre seniorov v Petržalke a našli jej peknú izbičku s výhľadom na Dunaj a paneláky. Navštevujeme ju pravidelne, Tamarka jej nosí obrázky a my sýte pagáčiky z trhu. Božena si pochvaľuje, že konečne má pokoj, teplo a spoločnosť a naša Tamarka má staronovú babku, ktorá jej vždy rozpráva také príbehy, že aj vlk z Troch prasiatok by ochotne poslúchal celý deň. A my? Sme šťastní, že sme mohli pomôcť človeku, ktorý raz zachránil naše všetko, za čo nikdy neprestaneme byť vďační.
