Bezdomovec

NEMÁM DOMOV
Dnes som si uvedomila, že naozaj nemám kam ísť… Žiadna rodina, žiadni priatelia, žiadne útočisko. Dve noci prespím na železničnej stanici. Čo potom? V tom mi napadla záchranná myšlienka: Chata! Ako som na ňu mohla zabudnúť? Síce chata je slovom trochu prehnané je to len stará rozpadnutá chalupa po babičke. Ale aj tak je lepšie ísť tam než prespať medzi cudzími na stanici, pomyslela som si.
Nastúpila som na vlak do Modry, oprela sa o studené okno a zavrela oči. Vracali sa mi bolestivé spomienky na posledné mesiace. Pred dvoma rokmi som po tragédii stratila rodičov. Zostala som úplne sama. Na školu som už nemala peniaze musela som prestať študovať a začať pracovať na trhovisku v Bratislave.
Po čase sa mi však konečne usmialo šťastie, keď som spoznala lásku Jozefa, citlivého a slušného človeka. Dva mesiace od našej známosti sme mali skromnú svadbu. Myslela som si, že je všetko konečne v poriadku… ale život si pripravil ďalšiu skúšku. Jozef navrhol, aby som predala byt po rodičoch v centre Bratislavy a investovala do jeho podnikania.
Krásne mi to predstavil presviedčal ma, že sa čoskoro zbavíme všetkých finančných problémov. A potom, keď všetko pôjde dobre, môžeme rozmýšľať nad rodinou. Tak veľmi túžim byť mama! snívala som.
Lenže podnikanie zlyhalo. Neustále hádky kvôli vyhodeným peniazom nám vzťah rýchlo rozbili. Čoskoro si Jozef priviedol domov inú ženu a mňa vyhodil. Najskôr som chcela ísť na políciu, ale potom mi došlo, že ho nemám za čo obviniť byt som predala sama a peniaze mu dobrovoľne dala…
***
Keď som vystúpila na stanici v Modre, kráčala som sama popri prázdnej peróne. Bolo skoro jar, chatová sezóna ešte nezačala, pozemok bol zanedbaný a zarastený. Nevadí, upracem, bude to zase pekné, povedala som si, aj keď som vedela, že nikdy už nebude ako predtým.
Kľúč som ľahko našla bol pod prahom. Dvere však zapadli a nešli otvoriť. Skúšala som všetko, ale nešlo to. Nakoniec som si sadla na schody a rozplakala sa.
V tom som na susednom pozemku zbadala dym a počula ruch. Srdce mi poskočilo, že niekto je nablízku rozbehla som sa a volala: Teta Kveta, ste doma?
Vo dvore som však stretla staršieho zanedbaného muža, ktorý si ohrieval vodu na ohni v špinavej šálke. Stuhla som od strachu.
Kto ste? Kde je teta Kveta? spýtala som sa, ustupovala dozadu.
Nebojte sa, prosím, nevolajte políciu, nič zlé nerobím. V dome nebývam, len tu na dvore prespávam…
Prekvapilo ma, že jeho hlas bol príjemný, až vzdelaný.
Ste bezdomovec? spýtala som sa priamo.
Áno, máte pravdu, povedal potichu, pohľad sklopil. Vy tu bývate? Nemusíte sa báť, nebudem vás obťažovať.
Ako sa voláte?
Milan.
A celé meno? spýtala som sa.
Milan Fedorovič.
Pozrela som naňho pozorne. Oblečenie síce zanedbané, ale prekvapivo čisté. Sám bol do určitej miery upravený.
Ja… neviem, na koho sa obrátiť, vzdychla som.
Čo sa vám stalo? spýtal sa súcitne.
Dvere zapadli, neviem ich otvoriť.
Ak dovolíte, pozriem sa na to, navrhol Milan.
Budem vám veľmi vďačná, povedala som.
Kým Milan zápasil s dverami, sedela som na lavičke a premýšľala: Som ja taká, aby som ho odsudzovala? Veď sme obaja bez domova…
Maťka, už je to! Milan sa usmial a otvoril dvere. Idete prespať tu?
No jasné, kam inam?
Máte tu kúrenie?
Mala by byť kachle… ale nevyznám sa v tom, priznala som.
Drevo?
Netuším, povzdychla som.
Počkajte, niečo vymyslím, povedal Milan a odišiel.
Asi hodinu som upratovala. Dom bol studený, mokrý, neútulný. Mala som pocit že to nezvládnem.
Milan nakoniec prišiel s drevom. Prekvapivo som sa potešila, že mám aspoň spoločnosť. Rozložil oheň, vyčistil kachle a asi po hodine bolo v dome teplo.
Tak, už je kúrenie v poriadku. Dávajte po trochu dreva, na noc to potom zahaste, ráno bude ešte teplo, vysvetlil.
A vy kam pôjdete?
Na susedný pozemok, prosím vás, nenechajte ma zatracovať, tu žijem po trošku… Do mesta sa mi nechce, nechcem si raniť dušu, stále mi prichádzajú spomienky.
Milan Fedorovič, počkajte. Najskôr si dáme večeru. Trochu čaju, a potom pôjdete, povedala som rozhodne.
Nebol proti. Sadol si k peci.
Prepáčte že sa pýtam… prečo žijete na ulici? Kde je váš dom, vaši ľudia?
Milan mi rozpovedal, že celý život učil na univerzite. Starnutie schovalo sa nebadane a ostal sám. Pred rokom za ním začala chodiť neter, ktorá mu navrhla, že bude pomáhať, ak jej zanechá byt. Samozrejme, potešil sa a súhlasil.
Potom ho neter presvedčila, aby predal byt v hlučnej časti mesta a kúpil dom v obci pri Pezinku, s veľkou záhradou. Už mala vyhliadnutý dom, za výhodnú cenu. Milan vždy sníval o tichu a čerstvom vzduchu, súhlasil bez váhania. Po predaji bytu otvorila v banke účet nech drží peniaze v bezpečí. Vstúpil do banky. Strýko, počkajte vonku, vezmem so sebou balík s peniazmi, kto vie, možno nás niekto sleduje, povedala.
Odišla Milan čakal hodinu, dve, tri… Neter sa nevracala. V banke nebolo návštevníkov, vzadu bol druhý východ…
Odišiel k nej domov na druhý deň otvorila mu cudzia žena a vysvetlila, že neter byt dávno predala a už tu nebýva
Taký smutný príbeh, povzdychol Milan. Odvtedy žijem na ulici. Nemám domov.
Aj ja som myslela, že som sama takto, povedala som mu a rozpovedala mu svoj príbeh.
Nič nie je stratené, snažil sa ma upokojiť. Každý problém má riešenie. Si mladá, všetko sa zlepší.
Dosť už bolo smutku, ideme jesť! usmiala som sa.
Pozerala som, ako Milan s chuťou jedol cestoviny s párkom. Vtedy mi bolo ho veľmi ľúto. Bolo vidieť, že je úplne sám a bezmocný.
Je hrozné zostať úplne sám, bez domova, bez niekoho, kto ti dá najavo, že si dôležitý, myslela som si.
Maťka, mohol by som ti pomôcť s návratom do školy. Mám tam stále priateľov. Možno ti pomôžu s miestom na štátnej správe, povedal zrazu Milan. Samozrejme, v takomto stave nemôžem za nimi chodiť. Napíšem list rektorovi, ty sa s ním stretneš. Konštantín, môj dávny kamarát, určite pomôže.
Ďakujem, bola by som veľmi rada! tešila som sa.
Ďakujem ti za večeru, za to, že si vypočula. Musím ísť, je už neskoro, povedal Milan a vstával.
Počkajte… kam pôjdete? povedala som potichu.
Neboj sa, mám na susednom pozemku teplý stan. Zajtra sa ukážem, usmial sa Milan.
Nemusíte ísť von… Mám tu tri priestranné izby vyberte si jednu, ak chcete. Ak mám pravdu povedať bojím sa byť sama… bojím sa tej kachle, nerozumiem tomu. Neopustíte ma v núdzi?
Nie, neopustím, odpovedal vážne.
***
Ubehli dva roky… Úspešne som zložila skúšky a tešila sa na letné prázdniny. Stále som žila na chate teda, cez týždeň na internáte, cez víkendy a prázdniny v Modre.
Ahoj! povedala som radostne, keď som objímala Milana.
Maťka! Moja drahá! Prečo si nezavolala, že prichádzaš? Bol by som ťa išiel čakať na stanicu. A ako? Dala si skúšky?
Áno, takmer všetko na výbornú! pochválila som sa. Priniesla som tortu, daj čajník, oslavujeme!
Pri čaji sme si rozprávali novinky.
Zasadil som hrozno. Tam urobím altánok, bude tu pohodlíčko, rozprával Milan.
Super! Si tu predsa domáci, rob si čo chceš. Ja len prídem a odídem… zasmiala som sa.
Milan sa celkom zmenil. Už nebol sám. Mal dom, mal vnúčku Maťku. Aj ja som našla nový začiatok. Milan Fedorovič sa stal mojím blízkym človekom. Osud mi dal dedka, ktorý mi nahradil rodičov a podal ruku v najťažšej chvíli.