Dnes som sa ocitol v opustenom sklade pri železničnej stanici v Žiline. Muž v obleku stál nehybne, no jeho oči sa upierali na list, ktorý som držal v rukách, akoby bol jedinou vecou, čo v tomto svete má zmysel. V mojich náručiach ležal Eliáš, takmer bez dychu. Jeho pokožka bola bledá, pery chladné, srdce mu pomaly tlkalo. Nemal som čas premýšľať, ruky mi pracovali rýchlo – roztrhal som obálku.
Vnútri nečakal dlhý list, len starú fotografiu, na zadnej strane napísanú adresu a jedno meno čiernym, tučným písmom: Alexander Varga. Len keď som to prečítal, zmizol mužov úsmev, zúžili sa mu oči a napäto sa stiahol čelom.
„Nemal si to čítať,“ povedal nízko a ostrým hlasom.
„Kto je Alexander Varga?“ spýtal som sa ho, hľadiac priamo do neho.
„To meno spáli toto mesto k zemi. Ak si múdry, zahodíš ho a zabudneš, že si ho vôbec videl.“
Skôr než som stihol odpovedať, vonku zaznel hlasný trúbny signál. Nákladná lokomotíva prerazila cez nákladný dvorec a otriasla steny našej chatrče. Zem pod nami sa trasla, no muž v obleku neodložil pohľad z listu.
Eliáš zovrel a na chvíľu otvoril oči. „Nájdite ho… Juraj… skôr než oni.“ A potom jeho hlava opäť padla. Cítil som, ako ma sviera panika. „Eli! Zostaň so mnou!“
Mužova hlas sa zmenil na chladný. „Ak sa pustíš po Alexandri Vargovi, podpisuješ si vlastný rozsudok. A tvojho brata – ak prežije noc.“
Stál som medzi ním a Eliášom. „Prečo sa ho bojíš?“
Jemne sa usmial. „Pretože Alexander Varga je jediný, kto pozná pravdu o tvojej matke… a prečo si bol odcudzený.“
Slová mi uleteli do sŕdc ako úder. List sa mi roztrhol v ruke. V tom okamihu vstúpila Katarína, držala pištoľ.
„Ustúp,“ prikázala mužovi.
Jeho úsmev sa vrátil. „Stále hrdinka, Katarína? Bývala si jednou z nás. Vieš, ako to končí.“
„A viem, že neodídeš s tým listom,“ odvetila, oči hľadeli priamo do neho.
Po dlhom napätom okamihu, keď sa zvedavý kvapkajúci zvuk zo zlomenej strechy miešal s Eliášovým dýchanim, muž urobil pomalý krok späť.
„Toto nie je koniec, Juraj. Ten list ťa zničí. A keď príde čas… budem pri tom.“
Odsunul sa z chatrče a zmizol v tieňoch železničného dvora. Na chvíľu nastalo ticho, ale moje ruky sa trasli – nie zo strachu, ale z hnevu, ktorý horí ako oheň.
Otočil som sa k Kataríne. „Ideme na tú adresu. Dnes večer.“
Jej oči sa rozšírili. „Juraj, nerozumíš…“
„Rozumiem dosť,“ prerušil som ju. „Alexander Varga vie, kde je moja matka. Ak musím spáliť mesto, aby som ju našiel, tak urobím.“
Eva, stále s poraneným ramenom, sa snažila vstávať. „Nevieš, aký nebezpečný je Varga. Pracoval pre tvojho otca pred požiarom. Bol jediný, komu tvoj otec dôveroval so všetkým.“
Ostrým hlasom som sa spýtal: „Kde je teraz?“
Zaváhala a pozrela na Katarínu. „Adresa na papieri nie je jeho domov. Je to úkryt. Ak je tam, skrýva sa pred tými istými, čo ťa prenasledujú.“
Katarína prikývla. „Juraj, nechodíš tam bez podpory. Varga neverí nikomu. Ak ťa považuje za nepriateľa, strelí ti ešte predtým, než otvoríš ústa.“
Pozrel som sa na Eliáša. Jeho dýchanie bolo nerovnomerné, no ruka sa v mojej stále triasla. Stále sa držal.
„Idem,“ povedal som. „Buď so mnou, alebo mi stoj v ceste.“
Katarína nepovedala nič, ale nebránila mi.
Opustili sme chatrč a plížili sa tieňmi železničného dvora. Každý šuchot a prasknutie kovu mi poskočilo srdce. Držal som Evu za ruku, aby som jej pomohol.
Úkryt bol len dva bloky odtiaľ, za starým skladom. Vonku vyzeral opustený – okná zahnané doskami, dvere poškrabané a zavesené na jedinom pántu. Keď sme pristúpili bližšie, všimol som si červené svetlo na stene a kameru.
„Sledujú nás,“ zamumlal som.
Katarína zaklopala trikrát, potom ešte dvakrát. „To som ja,“ zavolala.
Po dlhom čakaní dvere pomaly škrípnu. Vnútri stál muž s šedivým bradou a očami ako oceľ. V ľavej ruke držal pištoľ nasmerovanú na moje prsia.
„Juraj Horváth,“ povedal.
Zamrzol som. „Znáš ma?“
„Poznám ťa do detailu,“ odpovedal. „A tvojho brata.“
„Takže vieš, že potrebujem odpovede,“ povedal som.
Ukázal na dvere a pozval nás dnu. Vnútri bolo ticho a vôňa tabaku. Na stenách viseli mapy, fotografie spojené červenými šnúrami. V strede všetkého bola fotografia mojej matky – ne stará, ale nedávna, stojí na trhu v Košiciach, oblečená v jednoduchom šále, a oči má rovnaké, aké som videl v zrkadle každé ráno.
Hlas mi sa zadrhol. „Kde je?“
Alexander Varga sa priblížil. „Žije. A je v nebezpečenstve, ktoré si si nevedomý.“
„Zober ma k nej.“
„Ak pôjdeš teraz, odhalíš ju prenasledovateľom a zabiješ ju, skôr než stihneš povedať svoje meno.“
Sťahoval som päste. „Celý život som bol od nej odlúčený. Nečakám ďalších dvadsať rokov.“
Vargove oči sa zjemnili. „Juraj… tí, čo ťa prenasledujú, nehľadajú len peniaze alebo moc. Hľadajú niečo, čo tvoja matka má. Niečo, čo ti otec zanechal pred smrťou. Ak to získajú, mesto sa rozpadne.“
Katarína sa ozvala po prvýkrát od vstupu. „Čo to je?“
Varga sa pozrel na list, ktorý som ešte stále držal. „Časť už máš. Zvyšok je u nej.“
Evin hlas prerušil napätie. „A ak získajú obe časti?“
„Nezabijú ťa len. Vymažú ťa. Všetkých. Ako keby ste nikdy neexistovali.“
Miestnosť zamilovala ticho. Znovu som sa pozeral na fotografiu matky. Jej úsmev bol jemný, ale skutočný. Vedel som, že žije. Po prvýkrát po rokoch som pocítil nádej.
Obrátil som sa k Vargovi. „Čo mám robiť?“
Jeho pohľad sa stretol s mojím. „Najprv musíš byť pripravený zabiť muža, ktorý zapálil ten oheň.“
„Kto to je?“ spýtal som sa.
Varga si sevrel čeľusť. „Ten, čo ťa prenasleduje od chvíle, keď si svojho brata vtrhol do nemocnice. Ten v obleku.“
Krv mi v žilách zohriala. Vidím jeho úsmev v mysli, počujem jeho hlas v daždi. Už nebudem ujsť. Teraz je moja úloha loviť.
Vargove slová viseli vo vzduchu ako dym. Katarínina ruka sa spevnila na pištoľ, Eva bledla.
A ja? Cítil som plameň v žilách. Roky som bežal, živil som sa úlomkami pravdy a polovičnými odpoveďami. Teraz mám meno, tvár a cieľ – muža v obleku.
„Kde ho nájdem?“ spýtal som sa ticho, no rozhodne.
Varga ma študoval, oči mu neblikli. „Nie si pripravený.“
Zúril som na stôl a rozhádzal fotografie. „Môj brat umiera! Moja matka sa skrýva! Nehovor mi, že nie som pripravený!“
Vargova maska praskla. Čelusť sa mu zatriasla. Pomaly spustil pištoľ.
„Pripomínaš mi tvojho otca,“ zamumlal. „Rovnaký oheň. Rovnaká tvrdohlavosť. Preto ťa všetci boja.“
Z vrecka vytiahol ďalšiu, starú obálku, prehnutú a roztrhanú po rokoch. Prekročil ju k mne.
„Vo vnútri je prvý krok. Keď ju otvoríš, neexistuje cesta späť. Buď zachrániš rodinu… alebo ju pochováš.“
Počul som Eliášovo slabé dýchanie v mysli. Oči mojej matky na fotke ma priam prenikli. Pomaly som vzal obálku. V tom okamihu som vedel – honba už začala.
Už nešlo len o odpovede. Išlo o krv. Keď nájdem muža v obleku, nebude lovcom. Bude korisťou.
