Pamätám si, ako som v starom nádraží pri Bratislave stál s listom v ruke, keď sa nehybný muž v tmavom obleku len pozeral na papier, akoby to bolo jediné, čo v tom svete má význam. Eliáš, môj brat, ležal v mojich náručiach, dýchal slabým a studeným dychom. Jeho pleť bola bledá, pery chladné a srdce pomaly slablo. Nemal som čas premýšľať, ruky som rýchlo roztrhali obálku.
Vnútri nečakal dlhý odkaz, len jedna stará fotografia, na zadnej strane napísaná adresa a čiernym tučným písmom meno: Alexandr Varga. Hneď, ako som to prečítal, úškrn muža zmizol, oči sa mu zúžili a čeľusť sa stiahla.
„Nemal si to čítať,“ povedal hlasom ostrým ako nôž.
„Kto je Alexandr Varga?“ spýtal som sa.
„To meno môže spáliť celé mesto. Ak si múdry, roztrhni ho a zabudni, že si ho vôbec videl.“
Predtým, než som stihol odpovedať, z vonka zaznel hlasný trúbny roh. Nákladná lokomotíva preletela okolo, otriasla steny chaty a zem pod nami zavibrovala. Muž v obleku však neodvrátil oči od listu.
Eliáš zavrčal a na chvíľu otvoril oči. „Nájdi ho… Eli… predtým, než oni prídu.“ Potom znovu sklonil hlavu.
Panika ma zachvátila: „Eli! Drž sa!“
Hlas muža v obleku zmrznul: „Ak sa pustíš po Alexandri Vargovi, podpisuješ si výrok na smrť. A tvoj brat? Ak vôbec prežije noc.“
Postavil som sa medzi neho a Eliáša. „Prečo sa ho tak bojíš?“
Jemný úsmev prešiel po jeho perách. „Pretože Alexandr Varga je jediný, kto pozná pravdu o tvojej matke… a prečo ťa ukradli.“
Slová mi zasiahli ako úder. Držal som list pevne, až sa roztrhol. V tom momente sa pred nami postavila Ľubica, drží pištoľ.
„Ustúp,“ prikázala mužovi.
Jeho úškrn sa vrátil. „Stále hrdinka, Ľubica? Boli sme raz spolu. Vieš, ako to končí.“
„A vieš, že odtiaľto neodídeš s tým listom,“ odvetila.
Po dlhom, napätom pohľade, kde sa ozývalo len kvapkanie vody z popraskaného strechu a ťažké dýchanie Eliáša, muž urobil krok späť. „Toto nie je koniec, Tomáš. Ten list ťa zničí. A keď sa tak stane… budem svedkom.“
Opustil chatku a zmizol v tieni nádražných koľají. Na chvíľu nastalo úplné ticho, no moje ruky sa trasli nie zo strachu, ale z horúcej hnevu. Otočil som sa k Ľubici.
„Ideme na tú adresu. Dnes večer.“
Jej oči sa rozšírili. „Tomáš, nerozumieš…“
„Rozumiem dosť,“ prerušil som. „Alexandr Varga vie, kde je moja matka. Ak musím spáliť celé mesto, urobím to.“
Viera, ktorá si stále držala ranú na ramene, sa snažila postaviť. „Nevieš, aký nebezpečný Varga je. Pracoval pre tvojho otca pred požiarom. Bol jediný, komu tvoj otec dôveroval.“
„Kde je teraz?“ spýtal som sa ostro.
„Adresa na papieri nie je jeho domov. Je to úkryt. Ak je tam, skrýva sa pred tými, čo ťa prenasledujú.“
Ľubica prikývla: „Tomáš, nechodíš tam bez posily. Varga neverí nikomu. Ak ťa považuje za nepriateľa, vystrelí ti skôr, než stihneš slovo vysloviť.“
Pozrel som sa na Eliáša. Jeho dýchanie bolo nerovnomerné, ale ruka sa mi jemne triasla v jeho ruke. Stále sa držal.
„Idem,“ povedal som. „Buď s mnou, alebo mi stoj v ceste.“
Ľubica neprišla s odpoveďou, ale ani ma nezastavila.
Opustili sme chatku a preplížili sa tmou železničného nádražia. Každý zvuk, šušot reťazí vo vetre, pískot hrdze, vzdialený krok, rozprúdzal mi srdce. Držal som Viera pri sebe, aby sa nevyprávala.
Úkryt bol len dva bloky od nádražia, skrytý za starým skladom. Vonku vyzeral opustený – okná zarazené doskami, dvere pootvorené a viseli na jednom pánti. Keď sme sa priblížili, všimol som si červené svetlo na stene a kameru.
„Sledujú nás,“ zamumlal som.
Ľubica zaklopala trikrát, potom dvakrát znova. „To som ja,“ zavolala.
Po dlhej chvíli sa dvere pomaly otvorili.
Vnútri stál vysoký muž so šedivým bradou a očami ako oceľ. V ľavej ruke držal pištoľ namierenú priamo na moje prsia.
„Tomáš Hruška,“ povedal.
Zamrzol som. „Poznáš ma?“
„Poznám všetko o tebe,“ odpovedal. „A o tvojom bratovi.“
„Takže vieš, že hľadám odpovede,“ povedal som.
Ukázal nám, aby sme vstúpili dnu. Vnútri bol temný priestor, naplnený vôňou tabaku. Na stenách viseli mapy a fotografie spojené červenými šnúrkami. V centre všetkého bola fotografia mojej matky – nie tá stará, ale čerstvá, na trhu v Košiciach, v jednoduchom šatku, ale oči – tie isté, ktoré každé ráno vidím v zrkadle.
Zahryzlo ma do hrdla. „Kde je?“
Alexandr Varga urobil krok bližšie. „Žije. A je v nebezpečnejšej situácii, než si dokážeš predstaviť.“
„Zober ma k nej.“
Zakýval hlavou. „Ak ju teraz navštíviš, privedieš na ňu všetkých. Zabijú ju skôr, než stihneš povedať jej meno.“
Zovrel som päste. „Celý život som bol od nej odlúčený. Už viac nečakám dvadsať rokov.“
Jeho oči sa zľahka zmäkčili. „Tomáš, tí, čo ťa prenasledujú, nehľadajú len peniaze alebo moc. Hľadajú niečo, čo tvoja matka má. Niečo, čo ti otec zanechal pred smrťou. Ak to získajú… toto mesto sa rozpadne.“
Ľubica prerušila: „Čo to je?“
Varga sa zamyslel, potom sa pozrel na list, ktorý som ešte držal. „Časť už máš vo svojich rukách. Zvyšok je s ňou.“
Viera sa ozvala: „A čo sa stane, keď to získajú obaja?“
„Nezabijú len teba. Vymažú vás všetkých. Ako keby ste nikdy neexistovali.“
Miestnosť upokojila ticho. Znovu som sa pozeral na fotografiu matky. Jej úšklebok bol slabý, ale skutočný. Žila. Po prvýkrát po rokoch som pocítil nádej. Vedel som však, že nádej matku neochráni.
Obrátil som sa k Vargovi. „Povedz mi, čo mám urobiť.“
Jeho pohľad sa stretol s mojím. „Najprv musíš byť pripravený zabiť muža, ktorý spôsobil ten požiar.“
„Kto to je?“ spýtal som sa.
Varg stiahol čeľusť. „Ten istý, čo ťa prenasleduje od chvíle, keď si priniesol brata do nemocnice. Muž v obleku.“
Cítil som, ako mi krv horí. Vidím jeho úškrn v mysli, počujem jeho hlas v daždi. Už viac nebežím. Teraz je moja úloha loviť.
Slová Vargu viseli vo vzduchu ako dym. Ľubica stiahla spúšť, Viera bledla. A ja? Cítil som v žilách oheň. Roky som utekal, živil som sa úlomkami pravdy a polovičnými odpoveďami. Teraz som mal meno, tvár a cieľ – muža v obleku.
„Povedz mi, kde ho nájdem,“ povedal som ticho, ale pevne.
Varg ma študoval, oči neohnuté. „Nie si ešte pripravený.“
Zúril som a rozbil stôl, roztrúsil fotografie. „Môj brat umiera! Moja matka je v úkryte! Nepovedz mi, že nie som pripravený.“
Praskol v ňom prvý prask – keď sa muža v obleku spomenul. „Pripomínaš mi tvojho otca,“ zamumlal. „Rovnaký oheň. Rovnaká tvrdohlavosť. To je dôvod, prečo ťa ľudia boja.“
Vytiahol z kabáta ďalšiu opotrebovanú obálku, starú ako roky. Prešmykol ju na stôl ku mne. „Vnútri je prvý krok. Keď ju otvoríš, neexistuje už návrat. Buď zachrániš rodinu… alebo ju pochováš.“
Počul som Eliášov slabý dych, videl som matkin úrok v obraze na stene. Pomaly som uchopil obálku. V tom momente som vedel – lov už začal.
Už nešlo len o odpovede. Išlo o krv. Keď nájdem muža v obleku, nebude lovcom. Bude korisťou.
