Posledný tanier som položila na stôl a s úľavou ustúpila o krok dozadu. Dvanásť príborov, dvanásť pohárov, dvanásť servítok starostlivo zložených do trojuholníka presne ako ma to kedysi učila mamka. O ôsmej prídu Petrovci, neskôr sa zastaví aj Martina s manželom. Dom bude plný smiechu a slov, presne tak, ako to mala mamka rada. Biely obrus s vyšivanými snehovými vločkami v rohoch je jej ešte zo svadobnej výbavy. Vyhladila som záhyby rukou a mysľou sa vrátila tri roky dozadu. Už tretí Silvester prestriem ten stôl sama. Bez nej.
Babka Nina, a trinásta stolička?
Zalapala som po dychu. Sára stála vo dverách kuchyne, v rukách navŕšenú kôpku tanierikov. Líca jej horeli od zimy určite bola vonku.
Aká trinásta? predstierala som nechápavosť.
Prababka ju vždy dávala. Pre náhodného hosťa.
Odvrátila som sa k oknu. Za sklom sa sypal sneh veľké pomalé vločky, ako chumáče vaty. Mamka vravievala, že taký sneh prináša hostí. Nikdy som sa nepýtala, ktorých myslí. Myslela som si, že je to len riekadlo, zvyk zo starej doby.
Prababka s nami už tri roky nie je, Sáruška.
Práve preto.
Vnučka na mňa hľadela svojimi priamymi očami ani ostražito, ani vyčítavo. Mala len desať, ale už bola jediná z rodiny, čo si pamätala babkine rozprávania. Skutočne im načúvala, nie len zo slušnosti prikyvovala. Ja už dávno prestala; stále samé povinnosti, účtovnícke uzávierky, dom, práca A teraz, keď tu už nie je, niet koho sa spýtať.
Dobre, rezignovane som prikývla. Prines ju z komory. Tam pri stene je drevená.
Sára sa rozžiarila a zmizla. Ja som otvorila zásuvku v komode. Vo vnútri v zamatovej škatuli odpočívali mamkine náušnice jantárové slzičky v striebre. Jej jediné šperk, ktorý dodnes nosím. Viktor tvrdí, že mi pristanú. Neprečo ich nosím. Keď sa ich dotknem a cítim chlad striebra na uchu, mám pocit, že je pri mne.
Navliekla som si náušnice a nazrela do zrkadla. Päťdesiatdva rokov. Vrásky okolo očí, siviny pri spánkoch. Mamka vraj v mojom veku vyzerala mladšie. Alebo mi to len pripadalo.
Trinásta stolička sa objavila na čele stola. Sára ju postavila priamo oproti dverám. Chcela som namietať, že hosť bude mať chrbtom okno, ale mlčala som. Mamka vždy dávala stoličku takto.
Prababka mi hovorila, Sára uhládzala obrus, že mala brata. Ujo Gabo. Odišiel, keď jej bolo dvadsaťsedem. Nikdy sa nevrátil.
Zostala som stáť s misou šalátu v ruke.
Odkiaľ to vieš?
Prababka mi rozprávala. Keď som u nej prespávala. Ležali sme potme na gauči a ona rozprávala o dávnych časoch. O dome, o detstve, o bratovi. Že raz príde späť. Preto kládla tú stoličku.
Štyridsať rokov. Štyridsať rokov dávala mamka trinástu stoličku na Silvestra a ja si myslela, že je to len tradícia. Len pohostinnosť. Ale v skutočnosti čakala. Každý rok čakala niekoho konkrétneho.
Prečo mi to nikdy nepovedala?
Sára pokrčila ramená.
Možno čakala, že sa spýtaš.
Ani raz za päťdesiatdva rokov som sa nespýtala. Ani raz som sa nezaujímala, prečo mamka tak urputne kladie ten príbor navyše. O detstve, rodine, o tom, čo bolo pred mojím narodením. Brala som ju ako samozrejmosť mama je mama. Teraz tu nie je a ja o nej neviem skoro nič.
V predsieni buchli dvere. Viktor vstúpil s chladom za pätami, ovieval si golier od snehu. Za ním Pavol s manželkou Ľubicou. Dom sa naplnil hlasmi, smiechom, cinkaním riadu. Ľubica doniesla koláč, Pavol šumivé víno. Viktor ma objal a pobozkal.
Krásne si prestrela.
Usmievala som sa, prijímala kabáty, rozlievala čaj, počúvala príhody o premávke a snehu. Ale pohľadom som neustále skĺzala k trinástej stoličke. Prázdnej, čakajúcej.
Mamka nádej niekomu venovala. Štyridsať rokov. Ani som netušila komu.
Zvonenie prišlo presne o šiestej večer.
Práve sme dojedali predjedlo, Pavol rozprával niečo o firme, Ľubica sa smiala, Viktor otváral druhú fľašu. Sára bola zadumaná, vrtela sa v šaláte. Vtedy zrazu zazvonilo. Ostro a nečakane.
Ja idem! zvolala Sára a vystrelila sa od stola.
Utrela som si ruky do utierky, keď som začula jej hlas:
Babka, je tu nejaký pán.
Niečo v jej tóne ma donútilo ísť do predsiene.
Na prahu stál starý muž. Sivá brada, rozčuchraná, neudržiavaná. Zapraný kabát, kedysi iste elegantný, no teraz ošúchaný a s chýbajúcim gombíkom. Čiapka, z ktorej trčali chumáče vaty. Prešúchané topánky, na jednej miesto šnúrky poviazaný motúzik. Bezdomovec. Takých býva plná železničná stanica.
Lenže on nehľadel na nás, ale na dom. Na okná s rezbovanými rámami, na veranda s odlupujúcou sa farbou, na smrek pri bránke, ktorý sme pred Vianocami ozdobili svetielkami. Pozeral sa, akoby spomínal. Alebo hľadal niečo zabudnuté.
Dobrý večer, prehovoril. Hlas tichý, zachrípnutý, no príjemný. Prepáčte, mrznem Mohol by som sa zohriať?
Viktor stál za mnou, cítila som, ako stuhol.
Nepodporujeme žobrákov, povedal nesmelo, no dôrazne. Ale môžem vám priniesť čaj. Počkajte tu.
Nech príde! Sára sa postavila medzi nás a dvere. Oči jej žiarili. Babka Nina, sama si kládla trinástu stoličku. Pre hosťa, ktorého nikto nečaká.
Pozrela som sa na starca. Nepýtal, nenaliezal, neskrýval svoju biedu pokrytectvom len stál a hľadel na dom. Na môj dom, na mamkin dom.
Vtom som si všimla jeho ruky.
Dal si dole pletené rukavice s dierou na ukazováku, trel si nimi dlane. Nechty mal čisté, upravené, pokožka síce ošľahaná mrazom, no prsty dlhé, s tvrdými mozolmi na bruškách. Nie ruky tuláka ale človeka, čo roky robil niečo jemné a presné.
Nech sa páči, vojdite, povedala som skôr, než som sa stihla zamyslieť. Je Silvester. Človeka preca nenechám mrznúť na prahu.
Viktor mi chcel odporovať videla som to na ňom. Položila som mu dlaň na predlaktie. Presne ten pohyb, ktorým mamka krotievala otca. Fungovalo to vždy.
Dobre, odvetil Viktor krátko. Ale len na chvíľu.
Muž vstúpil a opatrne sa rozhliadol. Pomaly otočil hlavu vpravo kuchyňa. Vľavo obývačka, stromček. V očiach sa na chvíľu zablysolo niečo dávne, známe.
Kuchyňa napravo? spýtal sa v podstate len tak do vzduchu.
Áno, potvrdila Sára. Ako ste to vedeli?
V týchto domoch to býva podobne, zasmial sa sucho. Dokelu, dlho som nebol v skutočnom dome.
Odtiahli sme ho do obývačky. Pavol sa mračil, Ľubica sa pritisla k nemu. Len Sára sa okolo neho činila, usmievala.
Usadili sme ho na trinástu stoličku. Sadol si opatrne, ruky na kolenách, rovný chrbát.
Prinesiem vám niečo teplé, oznámila Sára.
Ďakujem. Ste veľmi láskavé.
Mal zvláštny jazyk. Jasná dikcia, sčítanosť. Nepôsobil, že dlhé roky prežíval na ulici.
Sára mu naservírovala šalát, horúce zemiaky, porciu bravčoviny. Znova ma zaujali jeho ruky. Príbor držal správne nie silácky, ale ľahko, iste. Jedol pomaly, s úctou, žiadne gŕganie ani hltanie. Ako bol niekto navýkaný dobrej výchove.
Ako sa voláte? spýtala sa Sára a sadla si oproti nemu.
Muž zodvihol hlavu.
Gabriel.
Pohár mi skoro vykĺzol z ruky. Víno sa rozlialo na obrus. Gabriel. Ujo Gabo, o ktorom rozprávala Sára. Spomínam si matne nejaký vzdialený príbuzný, ktorý sa vytratil, keď som bola dieťa. Deväťročná. Tvár si nepamätám. Len mamine slzy po jeho odchode. Náhoda, určite len náhoda. Gabrielov je dosť.
A po otcovi? nedala sa Sára.
Andrejovič.
Prsty mi automaticky prešli k náušniciam. Mamin otec môj dedko bol Andrej. Andrej Štefanovič. Zomrel dávno predtým, než som sa narodila.
Výborné jedlo, odsunul prázdny tanier. Už roky som nemal pravé domáce.
Pridám vám? ponúkla Sára.
Nie, ďakujem. Stačí.
Sedel, ruky pokojne položené na kolenách, a pozoroval stromček, ozdoby, presvitajúce svetielka, hviezdu na jeho špici. Oči vyblednuté, sivomodré. Spatrujem v nich niečo známe, čo som celý život vídala v zrkadle. Mamin pohľad.
Ninulka, povedal zrazu, hľadiac priamo na mňa, podáš mi, prosím, soľ?
Ninulka.
Tak ma zvykla volať len mamka. Ninulka, poď na večeru. Ninulka, oddýchni si. Nikto iný. Viktor hovorí Nina, Pavol ma volá mama, Sára babka Nina. Vonku Nina Andrejová.
Odkiaľ poznáte moje meno?
Zostal s vidličkou v ruke, v tvári sa mihol nepokoj.
Počul som, že vás tak oslovili.
Za celý večer mi nikto Ninulka nepovedal.
Mlčky som podala soľ. Otočila som sa k oknu, kde sneh ticho padal v chumáčoch.
Ale oči mi utekali k jeho rukám.
O štvrť na dvanásť sme pozdvihli poháre. Viktor predniesol prípitok o rodine, zdraví, šťastí do nového roka. Pripili sme si všetci. Starý pán Gabriel pil ticho, len symbolicky. Šumivého vína sa ledva dotkol.
Polnoc odbila na vežových hodinách. Sára vykríkla: Šťastný nový rok!, Ľubica sa vrhla objímať Pavla, Viktor ma pobozkal. Ja som upierala pohľad na starca. Sedel nehybne, díval sa na stromček, pohyboval perami akoby sa modlil či len počítal údery hodín.
Po polnoci Sára pustila hudbu. Pavol s Ľubicou sa odišli rozprávať do vedľajšej izby, odtiaľ zneli smiech i staré šlágre. Viktor zadriemal v kresle, unavený varením a vínom. Sára sa vytratila k telefónu.
Ostala som upratovať zo stola.
Hosť sedel stále rovnako vystretý, ruky na kolenách, pohľad upretý na vianočný stromček.
Vtom som začula tiché pohnutie.
Gabriel vstal. Pomaly, s opatrnosťou starého muža. Prešiel k stromčeku. Naťiahol ruku a dotkol sa hviezdy na špici tej starej, babkinej, s olúpanou zlatou.
Otočil ju. O pár centimetrov doľava.
Vo mne sa niečo zlomilo.
Tento pohyb presne tak robila mamka každý Silvester. Vždy, keď sme zdobili stromček, na záver pristúpila, hviezdu pootočila presne o dva centimetre doľava. Pýtala som sa prečo. Usmiala sa: Tak to má byť, Ninulka. To je správne.
Pristúpila som bližšie. Srdce mi trepotalo tak, až azda hučalo v ušiach.
Prečo ste to urobili?
Odtrhol ruku, obrátil sa ku mne. V očiach nepokoj.
Zvyk.
Čí?
Mlčal. Sivomodré oči, vrásky, únava. Ale tie oči boli aj mamine.
Poznali ste moju mamu, však?
Zohol hlavu.
Zinu Andrejovú? prikývol. Poznal.
Ako?
Dlho mlčal, hľadel na stromček, akoby tam hľadal odpoveď.
Rástli sme spolu v jednom dome.
Srdce mi poskočilo. Znelo to neurčito mohli byť susedia, priatelia, vzdialená rodina.
V TOMTO dome? položila som jedinú otázku, hoci som už odpoveď cítila.
Áno.
Nohy mi zmeraveli. Urobila som krok k nemu.
Kto ste vy?
Stíšil sa, hľadel kdesi bokom.
Tu bola kedysi detská izba, potichu. Malá izbička na konci chodby, okno na dvor. V zime na skle vznikali námrazy, obaja sme ich s Zinou obdivovali, vymýšľali, čo pripomínajú.
Teraz je tam komora.
Viem. Znova ticho. My so Zinou
Čo?
Nič Prepáčte. Potrebujem trochu vzduchu.
Vybehol na verandu, bez kabáta.
Našla som ho o pol hodinu.
Sedel na starej lavici pri plote, hľadel na svetlá domu. Sneh mu sadal na plecia, čiapku, bradu. Nepohol sa, len sedel.
Prehodila som na seba mamin kožúšok starý, ale teplý a vyšla za ním.
Mrznete.
Nebolo by to prvý raz.
Prisadla som si. Lavica chladila aj cez kabát. Po lícach mi stekali vločky mokré, šteklivé.
Rozprávajte.
Čo?
Všetko. Kto ste, odkiaľ poznáte mamku, prečo ste prišli.
Dlho mlčal, ošíval sa s rukami tými istými, čo tak skúmavo zovierali príbor.
Zina bola moja sestra, konečne. Mladšia. Odišiel som, keď mala dvadsaťsedem. Mne bolo tridsať.
Svet sa zatočil. Zachytila som sa lavice.
Vy ste ujo Gabo?
Mykol sa. Otočil sa ku mne.
Rozprávala o mne?
Sáre, pravnučke. Vravela jej, že vás čaká. Preto tá stolička. Každý Silvester, štyridsať rokov.
Zakrýl si tvár dlaňami. Plecia mu triasli.
Štyridsaťtri rokov. Štyridsaťtri rokov som sa bál vrátiť.
Prečo?
Utrel si oči. Mal ich mokré a mrazom začervenané.
Kvôli otcovi. Pohádali sme sa, škaredo. Povedal som, že mi zničil život, že ho nenávidím, že sa sem už nikdy nevrátim. Odišiel som na sever, na stavbu. Myslel som, že do roka prídem, ospravedlním sa. Rok sa zmenil na päť. Päť na desať. Desať na dvadsať. Potom už hanbil som sa. Priveľa času, všetko som prepásol. Myslel som, že je lepšie, ak si myslia, že som mŕtvy.
A Zina? Mamka?
Tvár sa mu skrivila bolesťou.
Myslel som, že aj ona sa na mňa hnevá. Ani raz som jej nenapísal. Ani riadok. Bál som sa, že by neodpísala, že by ma nechcela späť.
Mamka vás čakala, šepla som. Štyridsať rokov kládla tú stoličku. Na Silvestra. Každý rok dúfala, že vojdete do dverí.
Pozrel na mňa.
O jej smrti som sa dozvedel len pred rokom. Náhodou. Na stanici v Bratislave z vyhodeného novín. Bol tam nekrológ. Zina Andrejová. Moja sestra, už stará. Pod tým bolo: zomrela po dlhej chorobe. Došlo mi, že už je navždy neskoro. Štyridsaťtri rokov som zbieral odvahu a zlyhal.
Tak prečo ste predsa prišli?
Lebo ona čakala. Sila tej nádeje Musel som aspoň vidieť dom, kde bola šťastná, kde som všetko zničil.
Sedeli sme v tichu. Sneh nás prikrýval, mamin kožuch dýchal jej parfumom Slovenská ľalia, navždy jej vôňa.
Neverím vám, priznala som. Prepáčte, ale dnes môže hocikto prísť a vydávať sa za rodinu. Máte dôkaz?
Dlho mlčal, hľadel na zasnežené okná.
V tej izbe, kde je teraz komora. Ako deti sme na stenu vyrývali gombíkom nápis. V roku 1962, ja mal jedenásť, Zina osem. Je pod obkladom. V pravom rohu pod oknom, v detskej výške, stáli sme na stoličke.
Vstala som, nohy podlomené.
Poďte.
Komora voňala starými závesmi, maminými šálmi, knihami a časom. Zapla som svetlo, prešla k oknu.
Pravý roh, vo výške detskej postavy.
Tu?
Cca. O niečo vyššie.
Na poličke som zbadala tupé nožnice. Stačia.
Odlepila som kraj tapety. Prvá vrstva béžová, päť rokov stará. Pod ňou zelená z deväťdesiatych, modrá z osemdesiatych, žltá zo sedemdesiatych, červená zo šesťdesiatych.
A pod nimi šedá omietka.
Rozsvietila som mobil.
Nápis vyrytý detskou rukou, nešikovný, ale hĺbavý.
Tu sme bývali. Gabo a Zina, 1962.
Ruky sa mi triasli. Dotkla som sa písmen končekmi prstov.
To som vyrýval ja, Gabriel sa zadychčane ozval za mnou. Zina sa bála, že ju mamka zhreší. Ja sľúbil, že to prelepíme. Náš tajný znak do konca života.
Otočila som sa. Stál vo dverách starý, opustený, no zároveň vlastný. Mamin brat. Môj ujo.
Ste naozaj ujo Gabo.
Áno, Ninulka. Pamätám si, keď som ťa choval ako bábätko. Deväť rokov si mala, keď som odišiel. Ninulka, ku ujovi Gabovi, hovorila Zina. Preto mi to dnes vypadlo.
Na kuchyni sme presedeli do brieždenia.
Uvarila som silný čaj s materinou dúškou, ako mala mamka rada. Priniesla jej malinový džem ešte z posledného spoločného leta.
Gabriel rozprával o Žiline, Bratislave, internáte, o práci v hodinárskej dielni, o putovaní po nocľahárňach. O strachu vrátiť sa, ktorý ho roky paralyzoval.
Bol som hodinár, ukázal ruky. Prvé tri roky som v Bratislave opravoval hodiny na Šancovej. Prsty si pamätajú. Od piestov a pinziet mi zostali mozole.
Viete, prečo som sa bál? skoro ráno spýtal, keď za oknom ružovel obzor. Nie hanby. Ale strachu, že Zina povie: odíď. Že mi povie, že som pre ňu mŕtvy. Radšej nevedieť, než počuť.
To by nikdy nepovedala.
Odkiaľ to vieš?
Kládla stoličku, položila som dlaň na stôl. Každý rok, štyridsať rokov. Aj v nemocnici prikazovala Nezabudni na tú trinástu. Myslela na vás.
Dlho sedel mlčky. Vonku sa začínal nový deň.
Tie náušnice, ticho povedal. Jantárové. Boli mojim darčekom na Zinine osemnáste. Kupoval som ich za tri mzdy, šetril som. Radosť jej žiarila. Sľúbila, že ich bude navždy nosiť.
Dotkla som sa náušníc. Mamin poklad a teraz som vedela, od koho.
Ani v nemocnici si ich nedala dole, povedala som. Ani na sekundu.
Gabriel sa rozplakal. Bez zvuku, len mu tiekli slzy do brady.
Otvorila som skriňu a vytiahla maminí šál sivý, hrubý, vlastnoručne pletený. Ešte stále dýchal jej vôňou. Omotala som ho Gabovi okolo pliec.
Šťastný nový rok, ujo Gabo.
Zovrel mi ruku.
Nestihol som ju zašepkal. Tri roky.
Si tu. Hoci neskoro, si tu. Mamka sa dočkala svojho hosťa.
Nahliadol na mňa, oči červené a opuchnuté.
Zina by chcela, aby si zostal.
Zostal?
Áno. U nás, doma.
Dlho hľadel von oknom, kde už klesali posledné vločky.
Ráno, keď slnko presvitalo pomedzi mrazivé kvety na skle, vošla som do obývačky.
Ujo Gabo sedel na trinastej stoličke a pil čaj. Popri ňom Sára, rozprávala mu svoje zážitky, smiala sa. On sa usmieval tiež prvý raz úprimne.
Hviezda na stromčeku bola pootočená, presne o dva centimetre doľava. Teraz už viem prečo. Bol to ich tajný znak brat a sestra.
Pavol z kúta sledoval hosťa s podozrením, Ľubica štrngala riadom a tvárila sa, že je všetko v poriadku. Možno pre ňu aj áno. Viktor sa mi potichu prihovoril.
Takže ostane?
Áno.
Si si istá, Nina? Ani ho nepoznáme
Vie o nápise pod tapetami. Tu sme bývali. Gabo a Zina, 1962. To sa nedá vymyslieť.
Viktor si vzdychol. Bol dobrý, opatrný a mal ma rád.
Dobre Ale ak bude čokoľvek, ja som vás varoval.
Pozrela som na Gabovu tvár. Držal šálku oboma rukami ruky hodinára, ktoré kedysi vyryli nápis na stene; ktoré obdarovali sestru jantárovými náušnicami.
Mamka tú stoličku kládla štyridsať rokov, povedala som. Tri roky bola prázdna. Dosť bolo čakania.
Sára mi zamávala.
Babka Nina! Ujo Gabo vraj vie opraviť aj staré hodiny! Tie, čo mi visia v izbe a nešli roky! To je paráda!
Prišla som bližšie, položila Gabovi ruku na plece presne ako mamka víta hosťa, keď bol doma.
Šťastný nový rok. A nový začiatok.
Prekryl mi dlaň svojou. Bola teplá.
Ďakujem, Ninulka. Ďakujem, že si ma pustila dnu.
Za oknom sa sypal tichý, ťažký sneh. Mamka vravievala, že taký sneh prináša hostí.
A mala pravdu. Ako obyčajne.
Tých štyridsať rokov čakania priniesli veľkú vec: z minulosti môže do domu vstúpiť zmierenie. Stačí otvoriť srdce. A trinásta stolička ostala konečne obsadená.
