Bez veľkých slov
Rastislav sa pohodlne oprel o operadlo stoličky, žalúdok naplnený výdatnou večerou mohol by teraz pokojne napísať fejtón o slovenských porciách. Okrúhly pohľad venoval Veronike, ktorá si práve vychutnávala dúšok bieleho vína. Tlmené svetlo lamp nad stolom jej prihrávalo na tvári jemné slovenské črty s decentným rumencom; oči sa jej usmievali, až sa zdalo, že sa v nich odráža šteklivé žlté svetlo z reštauračného lustra.
Tak čo, spokojná? nadhodil, snažiac sa tváriť, akoby otázka spadla zo stola náhodou a nie s dobre premysleným zámerom.
Veronika opatrne položila pohár na stôl a usmiala sa.
Jasné, že som! Ty vždy vieš, kam ma ťahať. Je tu fajn, veľmi domácke, zhodnotila s pohľadom na slovenský interiér, ktorému vévodili vlnené obrusy a staré fotografie Tatier.
Rastislav prikývol, spokojne ako človek, ktorý už presne pozná svoje miesto. Tento lokál nebol o gýčovej noblese, žiadne zbytočné načančané dekorácie, všetko tu bolo rozumne vyladené svetielka neurážali oči, v pozadí hrala tichučká šanzónová melódia, čašníci sa pohybovali s flegmatickou, ba až filozofickou dôstojnosťou a nik sa za ničimi nehnal.
Za posledného pol roka sem s Veronikou zašiel možno päťkrát. Každý pobyt mal príjemnú dohru nielen pre jedlo, ale aj pre tú zvláštnu atmosféru bezpečného domova s nenásilnou romantikou. A vždy, keď prišiel účet (zvyčajne z tých narastajúcich, najmä ak započítal víno), Rastislav zaplatil bez mihnutia oka. Veď veď, čo je pár desiatok eur, keď ide o pekný večer?
Vieš, začala Veronika, krútiac servítkou medzi prstami, ako keby skladala origami, premýšľala som, že by sme mohli niekam vypadnúť cez víkend. Už mi chýba zmena.
Uvidíme, zahundral Rastislav, dávajúc si pozor, aby nevzbudil podozrenie. Vieš, teraz je v robote chaos… Vieš si predstaviť, aké to je, keď máš šéfa, čo si myslí, že Excel je program na varenie?
Veronika na moment nabrala zamračený výraz, v očiach jej zahralo letmé sklamanie. Ale hneď prepla späť do diplomatického úsmevu slovenčinárky.
Jasné. Ty si vždy bol ten pracovný typ, ozvala sa s tónom, za ktorý by jej každá slovenská mama zaslúžila zlatu varešku.
Pri stolíku sa objavil čašník s dezertným menu pohyboval sa ležérne, s istotou človeka, ktorý prevedie hostí gastronomickým zážitkom medzi kapustnicou a marhuľovým koláčom.
Rastislav nad tým len mávol rukou:
My už máme jasno, poprosíme ten váš vychýrený cheesecake a ešte jednu fľašu tohto bystrického vína.
Čašník iba prikývol a, ako slovenský Sherlock Holmes, ticho zmizol medzi stoly.
Veronika si pohybom prsta prešla po okraji pohára takmer hypnoticky, až to zazvonenie rušilo celú pohronskú idylku. Pozrela na Rastislava trochu starostlivo.
Si dnes nejaký… iný, šepla potichu, nech sa susedia nenabalí na slovenskú telenovelu.
Len som unavený, pokrčil plecami. V robote to hustne jak šošovicová polievka po sviatkoch.
A bola to čistá pravda posledné týždne ho na pracovisku hnali z porady na poradu, deadliny na neho padali ako treska na detskom tábore a spať stíhal len na pol oka. Ale nešlo len o prácu.
Pred pár dňami si náhodou všimol na sociálnej sieti Veronikin druhý profil, o ktorom netušil. Žiadne drámy samé usmiate fotky s komentármi, nič, čo by nadvihlo slovenskú obočnicu… až na pár snímok s nejakým pánom v obleku, kde pod popisom stálo: Najpozornejší na svete, Môj inšpirátor. Dátumy sedeli s dňami, keď tvrdila, že má hlavu po krk v práci.
Najprv si hovoril, že to je náhoda, že veď kamaráti, maximálne kolegovci. Ale keď poriadne poťukal, našiel pod jednou z fotiek v reštike aj komentár od istého Dušana: Si ako vždy najkrajšia, teším sa na našu najbližšiu kávu.” A nie hociktorého Dušana bol to ten istý podnik, kde spolu sedeli aj oni dvaja.
Tieto objavy mu nedali spávať! Dal si hlt vína, chcel sa sústrediť na chuť, no hlava mala vlastný program vyvolávať obrázky, mená, správy, ako keď niekto beží televízor v paneláku.
Nerobil žiadnu scénu. Nechystal sa rezať do vzťahu kuchynským nožom rovno pri stoloch či hľadať obhajoby medzi taniermi. Rozhodol sa treba dať bodku. Ale nie ticho, nie ghosting, rovno jasne, aby to v pamäti zostalo dlhšie než papiere z dávneho inventúry.
Večera skončila. Čašník (so slovenským poker face-om) doručil účet taký, po ktorom ozve zapískanie v trezore. Rastislav uchopil koženú mapku, preletel pohľadom cifry (v hlave už vedel, že ho to nezruinuje, ale na lyžovačku nemusí zvyšovať vreckové). Pozrel na Veroniku priamo žiadny úsmev, žiadne mäkké pohľady.
Vieš čo, dnes zaplatím len za seba. Svoju večeru si, žiaľ, budeš musieť zaplatiť sama, povedal tak jednoducho, akoby hovoril, že dnes budú halušky bez slaniny.
Veronika očervenela nie tak milo, ako po pohári vína. Jej prsty, čo boli ešte pred chvíľou krotké, sa napäli jak guma z ponožky. Snažila sa nájsť správne slová, ale tie jej postupne utekali z hlavy.
Rastislav, to nie je vtipné, vyslovila napokon, tváriac sa, že nervozita je pre slabších.
Ani to nie je vtip, sucho odvetil Rastislav, pričom položil účet pred ňu. Nemáš toľko so sebou? Tak zavolaj niekomu. Napríklad, povedzme, Dušanovi. Ty si asi myslela, že nič nezistím, že, moja? Že slovenský chalan sa dá vodiť za nos ako bača baranov?
Jej oči sa rozšírili ako na festivale. Zrazu tam bol mix: prekvapenie a nahnevaná výčitka. Ako keď zistíš, že posledný langoš na jarmoku ti pred nosom vyfúkne suseda.
Nechápem, o kom hovoríš, zahabkala rýchlo, aj keď sama cítila, že lepší pokus by podal ktokoľvek po troch borovičkách.
Škoda, odsekol Rastislav, pokojne vstal. Tak ja idem. Ty si to tu vybav.
Zo štrbiniek v peňaženke vybral zopár eurových bankoviek akurát na svoju polovicu potom sa obrátil a vykráčal ku dverám.
Za sebou začul Veronikin nervózny rozhovor s čašníkom. Jej hlas sa napínal, začínal rezonovať, no Rastislav sa neotočil. Kráčal k východu, cítil, akoby s každým krokom odhodil niekoľko kíl ťažoby. Nie z pomsty, nie z triumfu len odľahčenie, že povedal, čo už mal dávno povedať.
Na ulici sa zhlboka nadýchol a svet bol zrazu o niečo ľahší. Skončilo to.
Pomaly kráčal po chodníku, ruky vreckách. Pouličné lampy svietili, asfalt bol zalievaný teplými kruhmi svetla, z výkladov blikali cedeľovky, ľudia sa ponáhľali niekto na rande, niekto len pre pečivo a niekto sa len tak túlil s partnerkou pod slnečníkom. Slovenský život, ako má byť.
Rastislav premýšľal nad iróniou osudu. Mesiac dozadu bol presvedčený, že Veronika je tá pravá hádam ani nie dokonalá, ale jeho. Vybavoval jej darčeky: poctivo vyberal telefón, špekuloval, aká farba sa jej hodí, radil sa s predavačom (ktorý sa evidentne vyznal hlavne v košíkoch na kvasené uhorky). Tešil sa na jej prekvapený výkrik, keď jej daroval permanentku do wellness centra, na jej žiarivý úsmev s novými náušnicami.
Pamätal si, aké bolo odkladať robotu bokom, hlavne, aby mohli byť spolu, aké príjemné je dávať niekomu maličkosti a sledovať úprimnú radosť. Teraz však vedel, že všetko bolo len jej hra. On to nehral ona áno. A nezostalo po tom smútok či zlosť, iba akási trpkosť, ako keď už je káva studená.
Rozvibroval sa mu mobil. Správa od Veroniky: To bolo fakt nízke. Mohol si to povedať normálne.
Zastavil sa pri výklade kníhkupectva, študoval chrbty kníh pod sklom. Po chvíli napísal stručne: To som práve urobil.
Odoslal a vypol mobil. Dnes už nechcel ďalšie rozbory, vysvetlenia ani správy. Všetko potrebné padlo.
Večer bol pred ním. A po dlhej dobe to mohlo byť presne podľa jeho predstáv zájsť na jedno do baru, kde ho poznajú, pozorovať za sklom ľudí a nemyslieť na nič. Alebo ísť domov, pustiť si svoju obľúbenú hudbu tú, ktorú Veronika nemohla vystáť a konečne sa vyspať bez budíka. Alebo brnknúť starému kamarátovi, ktorého nevidel pól roka.
Mal možnosť voľby. A to bolo konečne naozaj dobre.
*******************
Na druhý deň sa Rastislav zobudil ešte skôr, než zazvonil budík. V izbe bolo ticho, len zvuky prebúdzajúcej sa Bratislavy doliehali spoza okna. Poriadne sa ponaťahoval prvýkrát za dlhé mesiace necítil, že by ho niečo ťažilo na pleciach. Naopak, cítil čudnú ľahkosť, akoby po vydatnom lejaku konečne zažiarilo slnko.
Pod sprchou strávil rozprávkovo dlhý čas. Prúdy vody zohrievali, zmývali zvyšky včerajšieho psychického nánosu. Zatvoril oči s vedomím, že nič nemusí ani vysvetľovať, ani riešiť.
Potom si spravil silnú kávu a vybral sa na balkón. Rána v Bratislave majú svoje čaro. V diaľke bzučali autá, z dvora doliehal smiech deckám pred školou, rozvoniavalo po daždi a po káve z malej kaviarničky. Rastislav si vychutnával pohľad na pomaly ožívajúce mesto.
Mobil nechal bokom. Na čo si kaziť pokojnú kávu ďalšími správami a notifikáciami?
Skoro na obed ho užívateľsky napadlo mobil predsa len zapnúť. Výsledok: hromada pracovných správ, upozornenia na sociálne siete, jedno neprečítané od Veroniky. Prst mu na správe zostal, ale radšej ju bez rozmýšľania zmazal čo malo byť povedané, povedal včera.
Radšej v adresári vyhľadal číslo Stana dávny parťák, s ktorým posledné mesiace ťahali na sucho. Hneď vytočil.
Nazdar, ozval sa, keď Stan zdvihol. Jeho hlas už nebol napätý ako minule skôr uvoľnený, skoro až pobavený. Poďme sa stretnúť. Dávno sme neboli na pive.
Stan bol ako vždy za jeho entuziazmus rozprúdil konverzáciu hneď na správnu vlnu:
Jasné, beriem! Kde a kedy?
Dohodli sa na bare pri Rastislavovej robote tam, kde po ťažkom dni padá pivo ako nič.
Keď Rastislav vošiel, Stan už sedel pri okne s dvoma pivami a úsmevom na tvári.
No poď, vyklop! začal Stan, sotva Rastislav sadol. Vyzeráš… inak, fakt. Taký uvoľnenejší. Čo sa stalo?
Stan mal ten citlivý typ zvedavosti, kde si každý určí, kam zájde.
Rastislav si potiahol poriadny dúšok, pivo mu príjemne schladilo útroby a konečne prehovoril:
Rozišiel som sa s Veronikou.
Fakt? Stan nadvihol obočie. Ona to ukončila?
Nie, ja. A v niekoľkých vetách zhrnul včerajší večer, vypustil zbytočnú tragédiu a šiel k jadru veci.
Stan len ticho počúval, pričom prevracal poháre ako sudoku. Nakoniec prikývol a so štipkou srandy povedal:
Tak ty si odborník. Drsné, ale… zaslúžené. Si si istý, že mala niekoho?
Sto percent, Rastislav sa oprel dozadu, ten pocit úľavy bol zjavný. Nehrabal som sa hlboko, ale čo som našiel, stačilo mi.
A čo teraz? spýtal sa Stan, hlavou mierne naklonený, zjavne čakal, či Rastislav nepadne späť do melanchólie.
Žiť, odpovedal Rastislav. Pracovať, stretávať priateľov, možno si dať pauzu a ísť na dovolenku. Uvidíme.
Bolo to jednoduché, priamočiare, odvaha bez pátosu pod povrchom však rezolútna rozhodnosť.
Správne, uznal Stan, Vlastne… moja sesternica je v Košiciach a tam sa teraz chystá džezový festival. Čo keby sme išli? Na pár dní, len zmeniť ovzdušie.
Rastislav zamyslene prikývol. Košice, hudba, nové mesto… už sa mu hlavou preháňali obrazy, ako stúpa po Hlavnej ulici, staré domy, jazz vo večernom vánku. Prečo nie? Je načase nechať minulosť minulosťou.
Jasné, prikývol, v tomto krátkom slove však bolo viac než len súhlas k výletu bolo to prijatie, že život ide ďalej.
Paráda! Stan tresol dlaňou po stole. Konečne normálny prístup! Už ťa mám hokydoly dosť upršaného ako kapustnica po troch dňoch.
V tej rýpavej poznámke nebolo nič urážlivé len radosť za priateľa. Stan už dlho čakal, kým Rastislav prestane pozerať do spätného zrkadla.
Rastislav sa len usmial. V jeho vnútri sa niečo pohlo ako keď po dlhom snehu začína klíčiť tráva…
O týždeň naozaj vyrazili do Košíc. Stan mal pravdu festival bol fantastický! Túlanie po meste, vôňa kávy, jazz v uličkách, experimentálne kapely na pódiu… Jeden deň blues, iný elektronický džez, všetko miešal dohromady výdych mesta.
Chodili do kaviarní, kde rozvoniavala čerstvá vianočka, skúšali kapučíno, rehotali sa na vlastných náhodných voľbách. Pršalo schovali sa pod prístrešok pri stánku na rómskej štvrti a sledovali ľudí… chlapík v smiešnom pršiplášti bežal cez dlažbu, až im zaskočila brada od smiechu.
Jeden večer sedeli v mini-pube s výhľadom na Hornád. Vonku tma, svietili svetlá, vo vnútri džez. Rastislav sa usmial a uvedomil si, že na Veroniku vôbec nemyslí nie že by nechcel, len… jednoducho už nemal potrebu.
Bolo to podivné ešte nedávno ho jej obraz prenasledoval na každom kroku. Teraz len spokojné ticho, teplo v hrudi a zistenie, že život je v poriadku. Netreba to vysvetľovať.
Čo ťa tak zamyslelo? spýtal sa Stan s pohárom v ruke. Jeho tvár v barovom svetle žiarila dobromyselnosťou.
Myslím, že po prvýkrát naozaj voľne dýcham, priznal Rastislav. Doteraz som, obrazne povedané, zadržiaval dych, a teraz ho môžem konečne pustiť.
A vonku mesto, jazva slovenských svetielkujúch riek, staré dvory, ulice, zrkadliace sa lampy… V banálnom, tichom, ale prekvapivo peknom okamihu.
Tak na nové začiatky, povedal Stan, buchol s ním pohárom, a cinknutie sa rozplynulo medzi tónmi saksofónu a šumom kraja.
*************************
Po návrate domov Rastislav nepadol hneď späť do rutiny. Skúšal meniť veci častejšie sa stretával s priateľmi, občas skočil do kaviarne, inokedy zavolal niekoho na prechádzku do parku.
Raz konečne išiel do bazéna vždy túžil naučiť sa plávať ako veľký chlap, lebo doteraz sa v bazéne len topil. Prvé tréningy boli náročné, ale s každým ďalším cítil, ako mu slabne stres a rastie chuť do života. Voda omývala obavy.
A pustil sa učiť španielčinu. Nie pre robotu len tak, z čírej chuti dokázať niečo nové. Kúpil si knihu, prihlásil sa na online kurz. Zo začiatku sa mu zlievali slová, gramatika ho doháňala k šialenstvu, ale čoskoro sa v tom našiel. Pozeral aj filmy so španielskymi titulkami a tešil sa, že sem-tam niečomu rozumie.
V práci sa začali objavovať pekné projekty nie vždy ľahké, často o nervy, ale konečne ho pracovné výzvy bavili. Kolegovia sa dávno vytratili z open space-u, no on zostával rád už nebolo komu sa vyhovárať za nespokojnosť.
Priatelia ho volali na grilovačky to najlepšie zo slovenského leta. Boli to cez víkendy chvíle v prírode, kde si mohol dovoliť byť len obyčajným Rastislavom, smiať sa, zabudnúť na citybanky, len chlastať kofolu a jest klobásku z plechu.
V sobotu park neďaleko jeho bytu ožíval open-air kinom. Rastislav sa zamiloval do tých večerov: vzal si deku, termosku čaju, našiel si miesto v tráve a sledoval filmy pod hviezdami raz staré čiernobiele, inokedy niečo aktuálne, ľudia smiali, vetry fúkali. Jednoducho slovenská pohoda.
A v týchto momentoch si uvedomil, že život nie je len minulosť ani len budúcnosť. Je to aj to teraz teplý čaj, koleno cez deku, smiech kamarátov, znenazdajky štekajúci pes pri stromoch…
Jedného sychravého večera prišiel opäť do parku. Premietali starú československú komédiu. Kým balil deku, ozval sa hlas:
Prepáčte, jemný ženský tón.
Otočil sa. Pred ním stála drobná blondína s výraznými očami, tvár mala orámovanú ružovým šálom, z úst jej žiaril úsmev.
Videla som vás tu už viackrát, pokračovala. Tiež máte radi kino?
Rastislav na moment zamrzol slovenčinu mala nádherne čistú, spontánnu. Usmial sa.
Jasné, najmä vonku tu je všetko iné. Aj priemerný vtip má hneď väčší šmrnc.
Súhlasím. V kinosále človek len sám sedí v tme, ale tu… pousmiala sa. To je iné.
Potom podala ruku:
Volám sa Božena.
V Rastislavovej hlave zarezonovalo tak volajú jeho starú tetu, ktorá pečie makovník, no spomienka rýchlo odplávala kamsi za Mlinarice. Jej dlaň bola pevná, normálna, úprimná.
Rastislav.
A rozprúdil sa rozhovor: o filmoch, ktoré milujú, o parkoch, o meste, o kaviarňach s domácou štrúdľou a malých kníhkupectvách so second-hand literatúrou. Božena prezradila, že je v tejto časti Bratislavy nová, ale už si obľúbila isté miesta. On jej poradil, kde si dať skvelé makové venčeky a kde je vynikajúci espresso.
Debata plynula hladko, žiadne krkolomné prestávky. Stáli v parku, svetlá pomaly dohasínali, všetci odchádzali im dvom sa však nechcelo ešte rozlúčiť.
Nakoniec Božena pozrela na hodinky.
Mala by som ísť. Ráno vstávam do práce.
A Rastislav si uvedomil, že by ju nechcel pustiť len tak. Nazbieral odvahu.
Nešli by sme niekedy na kávu? Poznám podnik, kde varia najlepšiu horúcu čokoládu a vynikajúce muffiny.
Božena sa rozžiarila úprimne, nie zo slušnosti.
Rada.
Vymenili si čísla. Rastislav zadal jej číslo, ona jeho čosi obyčajné, no veľmi podstatné.
Keď ju odprevádzal na koniec aleje, ešte zostal chvíľu stáť. Potom sa po tichu vybral domov, dýchal chladný vzduch, s pocitom, že v ňom rastie niečo nové obyčajná, ale vzácna nádej.
************************
Na druhý deň sa Rastislav prebudil s podivným očakávaním. Pršalo, kvapky stekali po okne, v byte voňala káva. Sadol si za stôl, pozrel na mobil.
Bez veľkého váhania napísal Božene: Ahoj, čo povieš na sobotňajšie kino? Ale radšej vnútri, vyzerá to na riadnu spúšť! Odpoveď prišla rýchlo: Jasné, ale niečo veselé, aby sme sa zasmiali. Rastislav sa usmial. Bolo v tak jednoduchých slovách niečo ľudské, nenáročné.
Popíjal kávu, sledoval dážď za oknom a prvýkrát po dlhom čase mal pocit, že zima je iba prechodná fáza pred niečím krásnym.
Božena prišla domov, vyzula lodičky, rozvalila sa na gauči s mobilom a usmiala sa na poslednú Rastislavovu správu.
No, uvidíme, zamumlala s úsmevom.
Nevedela, čo z toho bude. Možno len pár milých chvíľ, možno viac. Ale už teraz cítila príjemné brnenie niečoho nového. V práci sa jej darilo, projekt pre nového klienta klapal, sebadôvera rástla. O to viac ju potešila správa od Rastislava.
Začala rozmýšľať, čo si do kina oblečie najprv vytiahla šaty s kvietkami, ale v zápätí ich dala bokom. Príliš slávnostné na kino, pomyslela si. Nakoniec vyhrali džínsy a pohodlný pulóver. Dôležité je, cítiť sa sama sebou.
V sobotu bolo chladno, ale jasno. Prišla načas, kúpila veľký karamelový popcorn a obsadila stredové miesta.
Keď Rastislav vošiel, hneď ho spoznala. Usmial sa hneď, ako ju uvidel.
Ahoj, povedal. Dnes si to nenecháme ujsť.
Trošku nervozita, priznala Božena. Ale príjemná, nie?
Určite, prikývol Rastislav. A popcorn s karamelom je najlepší výber! Vždy si dávam ten istý.
Spoločne sa smiali, film bol presne podľa želania ľahký, vtipný, bez zbytočných drám. V najzábavnejších momentoch sa smiali spoločne a ticho si vymieňali pohľady.
Po filme vyšli von, večerný vzduch bol chladný, ale príjemný. Prechádzali sa mestom, debatovali o práci, knihách, cestovaní, a len tak jednoducho spolu boli.
Bol si niekde za hranicami? spýtala sa Božena.
Len Maďarsko a Poľsko, priznal. Ale snívam o Španielsku. Architektúra, jedlo, energia…
Ja som bola v Barcelone! vyhŕkla Božena. Je to nádherné. Malé kaviarničky, tapas, mesto ako z pohľadnice.
Teraz tam chcem ísť ešte viac, rozžiaril sa Rastislav. A ty?
Japonsko, odpovedala bez váhania. Fascinuje ma čajový obrad, sakura, tradičná kultúra…
Možno pôjdeme spolu, nadhodil a vôbec to neznelo mechaničsky. Skôr ako možnosť, ktorá sa práve otvorila.
Božena sa usmiala.
Bola by to paráda.
Na nábreží sa zastavili, opreli sa o zábradlie. Mesto dýchalo večerom, hviezdy sa trblietali na hladine.
Ďakujem za krásny deň, potichu povedala Božena.
Aj ja, odpovedal Rastislav. Zopakujeme to?
Samozrejme.
Pri rozlúčke jej chytil ruku, jemne, bez strojenosti. Ona jeho ruku stisla.
Tak dovidenia, povedal.
Dovidenia, zopakovala.
Pozeral za ňou, ako mizne za rohom, a cítil istotu: toto nie je záver. Toto je začiatok. A možno presne takto cez náhodné stretnutia, pekné slová a smiech sa život opäť stáva dobrodružstvom.
