Bez nároku na slabosť
Príď, prosím, som v nemocnici.
Maťa nezaváhala ani na chvíľu. Ani len nepomyslela na to, že by sa mala prezliecť do niečoho normálneho narýchlo si natiahla prešívanú bundu priamo na jemný domáci sveter. Pri odchode jej rukáv zostal nejaký podivný, ale riešiť to, či vyzerá ako obyvateľ podchodu hlavnej stanice Bratislavy, jej v tej chvíli bolo absolútne jedno. Celý mozog jej zamestnalo krátke SMS: Príď, prosím, som v nemocnici. Od Albíny. Už pol hodiny čakala, že čosi vybuchne, a ono to vybuchlo.
Maťa bola úprimne vyľakaná. Popravde, na sekundu zamrzla na mieste, s predstavou všetkých možných pohrom od prsta v mixéri až po zlomenú dušu. Ale panika ešte nikdy nikomu nepomohla. Rázne si potriasla hlavou (takmer si vyrazila sponku), schmatla kľúče, mobil a v polceste do predsiene už šliapala do topánok. O zrkadle škoda vravieť. Dnes bežala o minúty.
Cesta na Kramáre jej pripadala ako nekonečný trest za všetky zabudnuté meniny svätých a nezamknuté vchodové dvere. Autobusy sa vliekli krokom, na každom semafore červená a na priechodoch to bol snáď pochod slimákov proti vlastným rekordom. Neustále hypnotizovala displej mobilu, ako keby jej tam mal poskočiť Morseovku nový dôvod paniky. Ticho však vyvolávalo ešte väčšiu neistotu.
Keď konečne zaklopkala na správne nemocničné dvere a po milimetri ich pootvorila, zbadala Albínu na úzkej železnej posteli. Vždy dokonalé vlasy, čo ešte včera natáčala na kefovú kulmu, teraz rozlietané ako dopoobedná búrka, oči upreté niekam do oblaku na strop, pod očami tiene ako po trochu dobrodružnejšej noci v Žiline. Kompletný vizuál veľkého vnútorného zmätku a troch kociek lentiliek rozpučených v duši.
Maťa sa prikradla k posteli, sadla si tak opatrne, až to pôsobilo ako skúška trpezlivosti na rehabilitácii. Prehltla a šepkala tak, akoby zvýšený tón mohol vypnúť niektorú z hadičiek:
Biňa, čo sa stalo?
Albína otočila hlavu mechanicky, slzy už bola zjavne minula vo fáze sucho na Sahare. V pohľade mala taký smútok, že by s tým vyhrala kategóriu Tragéd roka v každom krajskom kole.
On odišiel, šepla a v tej chvíli jej ruka zovrela okraj plachty, až im obom na chvíľu došli pigmenty do článkov prstov.
Kto? Matúš? vyhŕklo z Maťi, čo sa v tej chvíli naozaj nehrala na citlivku. Chytila Albínu za ruku niečo medzi záchranným lanom a pokusom nájsť reset človeka dotykom.
Albína prikývla. Tentoraz jej jedna slza predsa len ušla, ako keď z poslednej bublinky v sóde urobíte Titanik. Ani sa ju nesnažila zotrieť.
Maťa cítila v hrdle hrču ani lekvár by už tam nevošiel. Na chvíľu spracovávala, že muž, čo sníval o rodine ako o slnečnej záhrade, dokázal len tak vypnúť svetlo.
V izbe zneli hodiny, až to v nej vyvolávalo potrebu prepočítavania vlastných tepov. Albína sedela, schúlila sa, potom si zakryla tvár a Maťa mala chuť roztrieskať tie premožené dvere, len aby spustili iný film reality.
Po pár minútach alebo možno vekoch sa Albína nadýchla tak, že by mohla rozprúdiť Vltavu. Odrátala si posledné rezervy a povedala potichu:
Dôvod? šepla Maťa, že keby sa ozve, ozve sa ozvena až z Hriňovej. Aspoň to ti povedal?
Deti, zasyčala Albína, a ironicky sa usmiala, no humoru v tej grimase bolo asi ako šlahačky v tlačenke. Vraj už na to nemá nervy nevie, ako sa starať o dvojičky, nočné vstávanie, hluk a kolotoče Taký vyčerpaný šťastím, že ho prestalo baviť. A to sám vždy naliehal že bojujeme, nevzdáme to, že Slováci to zvládnu!
Chvíľu si prehrávala svoje sľuby, slová, čo ešte včera vyzerali ako rodinná ústava.
Dvanásť rokov, osem pokusov, spústa nočných plačov, študovanie fóra Modrého koníka, doktor za doktorom, laboratórium v rodnej kuchyni a na konci nie happyend, ale Matúš s balíčkom a východom do neznáma.
Aby bol humor úplný, otočila sa k oknu.
Dvanásť rokov. Osem pokusov. Len tak?
**********************
Ich história odštartovala ako priemerný slovenský romantický film stretnutie v obývačke paneláku, všetci sa rehocú, niekde hrá Elán, vo vzduchu je vôňa pečených pagáčov od Lenkinej tety. Matúš stojí pri okne s pohárom čaju, keď do miestnosti vtrhne Albína, plná rečí, gest, rýchle ako keby utekala na autobus číslo náhodný. On si všimne jej pehy na nose (typická slovenská líška), pohľad na ňu mu rozjasní deň.
Slovo dá slovo, rozprávajú sa, akoby sa poznali od narodenia kecy o filmoch, o turistike na Kriváň, len občas sa zháčia, že je už dávno po polnoci. Končí to tak, že idú domov cez mrazivú Bratislavu, a keď minú štvrtý lampový stĺp, Matúš cíti, že svoju budúcu manželku už púšťať nebude.
Za tri mesiace už brázdia slovenské nábytky s vlečkami moje tvoje naše, na chodbe stoja dvoje turistické topánky a v kúpeľni je roztrúsená celá škála voňaviek. Za pol roka je z toho sobáš žiadny honosný zámok, len dedinský kulturák, domáce koláče a na konci dňa svieži mix pivníc a šťastného babského džavotu. Láska ako z katalogu ÚĽUVu.
Na prvé výročie sedia na balkóne, popíjajú bylinkový čaj, Albína má na sebe ešte pyžamové nohavice a Matúš, dnes už vcelku vážny, vezme jej ruku:
Chcem deti. Kopu detí. Futbalový oddiel, ak treba, aj baby futbal.
Albína sa zasmeje, šuchne mu hlavou po ramene:
Jasné, odchováme nové Hamšíky!
V tú chvíľu verili, že je všetko jednoduché.
Dva roky žili len pre seba ona navrhovala kuchyne, on skúšal preraziť v IT. Cestovali: letá v Chorvátsku, zimy na Chopku, víkendy u babky v Šuranoch. Všetko v pohode, ruka v ruke, svet bol ešte zvládnuteľný.
Potom rozhodli ideme na dieťa.
A vtedy sa roztočila slovenská klasika. Nič sa nedeje. Lekár lakonicky: To chce čas, veď mladí ste, dajte tomu rok. A tak skúšajú každý mesiac, výsledok rovnaký testy stále biele ako nová omietka.
Kontroly, krv, hormóny. Najprv pohoda. Potom liečby, antibiotiká, bylinné čaje od svokry, a každý mesiac len ďalšie zamietavé rozhodnutia.
Po dvoch rokoch diagnóza: neplodnosť. No veď, keď sa nezadarí normálne, vyskúšame IVF! Jedna, druhá, tretia šanca… a nervy napnuté tak, že by človek mohol hrať ping-pong medzi oboma nefrologickými klinikami.
Prvý potrat, potom ďalší. Skúšať držať tvár, chytrosť google-fora, snaha zachovať domácu pohodu. Matúš chlácholí, pripravuje čaj, chodí na dvadsiatu lekársku konzultáciu, keď treba, len aby to všetko ustál. Navonok držia, zvnútra je to sústavné valcovanie otázok: Prečo práve my?
Cykly v nemocnici, laboratórium doma, šetriace mód na emócie. Zrazu už len kalendár, kde je všetko rozdelené medzi návštevy lekárov a minúty medzi plodením a čakaním na výsledky. Na konci už Lienka pardon, Albína sedí vo vani s tehotenskými testami a Matúš jej len dá ruku na rameno a povie:
To dáme. Už len posledná skúška. Prosím.
Albína so zatvorenými očami prikývne pre neho, pre všetky hviezdy a pohľadnice, ktoré mu ešte zo svadobného dňa ostali v šuplíku.
Nastaví si režim stroja: procedúry, vyhýbanie sa nádeji, len napĺňanie tabuliek, prečkať kontrole, nepremýšlať nad tým, čo príde, ak…
A potom, zrazu, zázrak. Dva srdiečka na ultrazvuku. Lekár ich naviguje oboma rukami, Matúšovi vyplaví slza, Albína neverí, že to môže byť pravda.
Dvojičky! zvýši hlas lekár, akoby vyhrali lotériu v Žrebe.
A oni si už myslia, že aspoň tentoraz to všetci zvládnu ako v legendách zo Spiša.
*****
A potom ako to už býva, v ten najobyčajnejší večer, keď deti poslušne spia po večeri a v obývačke ešte dohráva detská relácia, vojde Matúš domov. Unavený, viac ako inokedy. Lenže namiesto obvyklého Ahoj, už som tu! stojí v dverách detskej a povie:
Ja odchádzam.
Dostali ste niekedy takú facku, že vám ani nezachutí nedeľný vývar? Tak presne toto Albína necítila lebo aj na to bola už príliš unavená.
Malý syn sa zamrvil, ale nevzala ho, len nechápavo civela na muža.
Prosím? Opakuj to
Už to nezvládam, nestíham, nemám na to nervy Potrebujem čas.
A všetka snaha, krik, modlitby, domáce testy, všetko letí von oknom. Albína má potrebu rozbiť všetky nočníky, čo doma nazbierali. Ale nevie sa ani nadýchnuť.
Deti spia, zatiaľ čo ich ocko zmizne. Dvere len tak cvakli. A v byte je zrazu také ticho, že aj starý hodinový stroj v kuchyni by rachotal ako traktor.
Albína prejde bytom, pohladí spiacich. Okolo je všetko rovnaké len niečo zásadne chýba. Nakoniec sa zosunie na zem ku detským postieľkam a dlho sedí, kým jej nezačne tiecť tichá, húževnatá rieka slz. Prvýkrát po rokoch si dovolila nebyť silná. Aspon na chvíľu.
*****
Neskôr, už v nemocnici, sedí Albína za oknom, kolená pod bradou, za sklom tancujú snehové vločky a ona chronicky analyzuje poslednú verziu slov ja odchádzam. Maťa jej medzičasom dohovára kúsok nádeje, ale tentoraz už z nej vypadne len:
Nechápem, ako môže niekto len tak jednoducho zduchnúť od detí po všetkom, čím sme prešli. Odišiel a nechal nás tu ako starý požičaný bicykel pred Tescom. Len tak.
Maťa ju objíme silnejšie, ako keď vyhráte pätku v lidli a lepíte si album so samolepkami. O slovách niet reči, len podpora v tichu.
Neviem, ako to dám, vypovie Albína, ale musím. Pre nich. Nič iné nemám.
A v tej úžasnej trápnosti nemocničných papúč spočíva rozhodnutie, že slovenská mama prežije aj rozvod aj krízu identity, hlavne keď má doma pár babiek a hyperaktívnu susedu ochotnú postrážiť deti za veterník.
*****
O dva dni neskôr vtrhne do izby Matúšova mama pani Oľga, vždy vyzbrojená pevnou permanentkou do kaderníctva a trvanlivým neutrónovým mejkapom. Priniesla ovocie (samozrejme banány z tesca v zľave) a slovník staršej generácie:
No čo, aj tu si už doma, vidím, prehodí suchým, úradníckym tónom, akoby zvažovala, či má vôbec právo na zľavu na obed v menze.
Postaví tašku na stolík, nepozrie sa priamo do očí.
Vieš, že to bolo nevyhnutné. Matúš má rád ticho a pohodu. A tu dvojčatá, krik… Nie je na to stavaný.
Albína nasadí nič nepoviem, kým nezmizneš poker face.
On teda nebude pomáhať aspoň? vypytuje sa ešte, len aby zistila, či je stále na Slovensku.
Dá byt, podpíše, všetko, veď nie stojíme v Petržalke pod mostom, vypáli Oľga ale ber to ako vyrovnanie, žiadne cirkusy okolo rozvodu, lebo
Lebo? obráti Albína tvár priamo proti jej pohľadu.
Lebo máme právnikov. Matúš je nervózny. Všetko môže byť aj horšie, zaznie a Oľga odchádza, ponechajúc po sebe akurát drahý parfum, trochu napätia a chute na bublaninu.
Albína v izbe, pozerá na ovocie, potom na okno. Noc sa vlieva zo snehu, v diaľke štartuje auto a ona vie, že teraz je všetko pred a po.
Po chvíli vytočí Maťu, prichádza, ich miniatúrna komunita trúfalých slovenských mám je aspoň sčasti pokope.
Vieš, čo som pochopila? Už sa nenechám zastrašiť. Prežila som viac, než väčšina týchto múdrych internetových hrdiniek. Byt môžu nechať, peniaze môžu poslať poštou, ale deti. Tie mi nevezmú. A zvládnem to. Kvôli nim.
Maťa len prikývne a stlačí jej ruku. Lebo slovami sa u nás všetko riešiť nemusí. Slovenská žena nemá slabosť v ponuke, len ďalšiu várku čaju a instantný úsmev na ďalšie ráno.
A o dva dni, keď príde večer a doma čakajú bábätká s babkou, je naisto, že čokoľvek život ešte pripraví Albína ich ochráni. Lebo slovenská mama vydrží všetko susedské drby, materskú za päťsto eur, aj dobrodružstvá v nemocnici len nech sú deti v poriadku. A ona? Tá bude vždy silná. Bez práva a vlastne aj bez potreby slabosti.
