Žiť bez nej neviem
Ja som otec na materskej dovolenke. Môj syn má dvoch a pol roka. Každý deň sa spolu prechádzame po hlavnej ulici nášho malého mestečka Liptovský Mikuláš a navštevujeme detské ihrisko. Celá cesta k ostrovčku detskej rozkoše vedie popri niekoľkých potravín a obchodíkov. Podľa starého zvyku vždy kupujem malému bučku s makom. Sadneme si na lavičku, a Matúš s apetitom a neopísateľným potešením, ktoré patrí len deťom, bučku zožerie, pričom ja si doprajú pár minút odpočinku.
Rád pozorujem okoloidúcich na bulváre je to pre mňa výborná zábava. Pokúšam sa podľa chôdze, štýlu obliekania a neverbálnych signálov uhádnuť, čím sa zaoberajú ľudia, na čo myslia, čím žijú, o čom snívajú a kam sa ponáhľajú.
V diaľke sa objavila známa dvojica impozantný šedovlasý muž, zjavne okolo sedemdesiatich rokov, a jeho sprevádzajúca, ktorej vek mi ťažko odhadnúť. Možno má od šesťdesiatich do sedemdesiatich rokov. Vysvetlím, prečo mám s tým problém.
Keďže denne, nech je akékoľvek počasie, vychádzame von s Matúšom, často túto dvojicu stretávame. Ešte som ešte nevidela tú dámu bez čerstvého makeupu nazvať ju baba mi nejde z úst. V jej kozmetickej taške nevynecháva korektor, rumenidlo, maskaru, očnú linku a neutrálny tieň. Vlasy si farbí na svetlo blond a nosí stále módnu účes mušľa. Ako som pochopila, je to módna guru, takže som už videla množstvo jej outfitov. Vždy si všímam jej ruky pravidelne navštevuje nechtový salón a na nechtách má vždy iný dizajn, od francúzskeho až po jasne červený odtieň plameň vášne. V mysli si ju nazývam vážka.
Táto rodinná dvojica často odpočíva na lavičke pri obchodoch, kam pravidelne zájdeme aj my s synom. Ženu volá Viera a jej manžel je Ján.
Koľkokrát ti musím povedať, Véri! Nemôžeš kopnúť gaštany do okoloidúcich. Môžeš ich nevedomky trafiť a zranili ich. Čo by si povedala, keby ťa niekto uhodil gaštanom do nohy? napomenul ju manžel.
Zajko! Ako môžeš takto hovoriť? Ja sa v jeseni dokážem poriadne zabaviť! Gaštany! Nezúr, mačiatko! odpovedala mu s úškrnom.
Dobre, kúpim ti, Véri, gumovú loptičku. Nie, viac loptičiek, a budeš si s nimi hrať doma nikomu už nebudeš nervovať a ja sa schovám do kúpeľa odvetil Ján.
No tak, Janko! Hrať sa s loptičkou doma nie je rovnaké, vieš? Nie je to ten pravý zážitok. Ak sa ti to nepáči, pôjdem po druhú stranu ulice. Môžeš si predstierať, že sa nepoznáme Viera s rozladom odvracia pery a otáča sa preč.
Nie, vždy musím po tebe dohliadať. Nechceme, aby sme v starobe volali políciu alebo aby si sa zranila, a aby som ti potom musel prinášať príspevky. Vieš, že varím hustú polievku, a ty takú neprežerieš, zostaneš hladná. Zakážem deťom ťa navštevovať, aby si vedela, že ma musíš poslúchať, ty neposedná! Nie, nie! A neodvážaj sa škrípať. Poď sem, smutná cibuľka, držím ťa za ruku a predstieram, že ťa vedú do psychiatrickej liečebne. Šibalka! povedal Ján s úškosťou.
Takéto rozhovory ma vždy rozosmejú a čudujem sa, ako si dokážu zachovať také láskavé vzťahy až do šedých vlasov. Štipkajú sa navzájom pikantne a farebne.
Vždy bolo zaujímavé sledovať tú dvojicu Viera rozpráva manželovi nejaký príbeh, emotívne, temperamentne, často šušká, ale môže aj nohou pohodiť, a Ján len prikyvuje a drží jej lakťom.
A viete, čo ma vždy prekvapuje na ich vzťahu? Je to prítulná, dojímavá nežnosť, ktorá preniká ich pohľadmi, dychom, dotykmi, úsmevmi, gestami a myšlienkami. Keď Viera drží manžela za ruku, keď mu hľadí do očí, keď sa rozčúli a napína pery, číta sa to ako nekonečná láska a dôvera. Podobná úcta a starostlivosť sú viditeľné aj v tom, keď Ján zámyselne hovorí svojej manželke:
Pozri si pod nohy, Vieri, už nie si malá! Nie je to minúta, môžeš spadnúť a zlomiť si ruku alebo nohu. Čo potom budem robiť?
A veríte tomu alebo nie bozkávajú sa na lavičke a aj pri prechádzke po bulváre! Správanie sa im zdá ako mladých milencov, nič nevidia a nepočujú okolo seba, len žiaria šťastnými tvárami a zvukom sŕdc, ktorý sa zdá biť v súhre! Takto to robia prirodzene a organicky, že všetky pochybnosti zmiznú ich vášeň je neľahká a stále horí.
Dnes opäť tá úžasná dvojica sadla na lavičku. Počul som ich rozhovor:
Choď do obchodu po tekutú rúžovú farbu pastelovej, náhodou bude zľava? Pôjdeš so mnou? spýtala sa Viera manžela.
Veď choď sama, počkám ťa tu na lavičke. Len nekúp všetky rúže, iným dievčatám nechaj aspoň niečo usmial sa Ján.
Matúš už zjedol bučku a pristúpil k lavičke, kde sedel Ján. Ján vybral z tašky malú čokoládovú tyčinku a podal mu ju:
Daj, chlapče, čokoládu. Jedz zdravo. Ako sa voláš?
Ďakujem veľa povedal som mužovi za syna volá sa Matúš, ešte zle rozpráva.
Matúš šťastne šuškol obalom.
Ospravedlňte moje zvedavosť, sledujem vás už dlhšie. Ste úžasná dvojica. Ako sa vám darí udržať také teplé vzťahy? Podelíte sa o tajomstvo, prosím spýtala som sa dychtivo.
Muž mlčal a pozeral na svoje nohy. Pod ním šušteli listy. Zafúkol vietor a vznesol ich do oslepujúceho tanca. Listy otvorili dlané a grácie sa spustili na zem, neochotne, lebo im veľmi páčila tá krátka letná jazda.
Spoznali sme sa sVierou na jeseň, pred asi päťdesiatimi piatimi rokmi začal rozprávať Ján Bolo to tak, ako dnes, jeseň. Viera prechádzala parkom a zberala farebné listy. Pri každom listí sa naklonila a usmiala sa. V opotrebenom kabáte, bielej čiapke a opotrebovaných topánkach bola šťastná! V rukách držala zväzok žltých, oranžových a červených listov, v vrecku pod podšívkou skrývala päť centov, doma jedlo len chlieb s horčicou, a tá nymfa sa usmieva! Moja Viera hovorí s kvetmi a dotýka sa žiarivých čiernokvetov a chryzantém. Neobyčajná, vzdušná, nezemská, navždy ukradla moje srdce. Táto dievčina ma naučila tešiť sa z života, rozumieť, radovať sa! Vždy! Každý deň, každú chvíľu, akúkoľvek počasie, sneh, dážď i slnko. Viera, hoci pôsobí krehká, je horúca, žiarivá a farebná ako tá jeseň. Horúca. Silná. Rozhodná. Vie svoju cenu. Mnoho mužov ju milovalo a ponúkalo si ju, ale ona vybrala len mňa. A svoju pravú tvár, bez masky a makeupu, ukazuje len niekomu. Dovolila mi nahliadnuť do svojich myšlienok! Takto!
A nič s ňou nikdy neskúšate? Nikdy? spýtala som sa.
Prečo? Niekedy sa pohádame. Nedorozumenia sa dejú každému, treba ich riešiť včas a neodkladať zmierenie, inak môže byť neskoro. Môže sa stať, že už to niekomu nie je potrebné. Sviečky zhasnú. Všetky urážky nestojí za dlhé hnevy. Život je krátky a neplýtva sa na zbytočnosti! Keď som bol mladší, často som Vieri trestal mohol som týždeň mlčať a nehovoriť s ní. Z mojej nepozornosti trpela. Raz som si pomyslel tie dni v rozpore s milovanou ženou sú ako listy kalendára, ktoré vietor odfúka. Už sa nevrátia. Prečo by som teda skracoval šťastné dni bláznivými hlúpostami? Lepšie odpustiť a pokúsiť sa zabudnúť na zlé. Otočiť kalendár a žiť ďalej.
A nikdy sa na ženu nezlobíte? spýtala som sa.
Matúš prehltol čokoládu a počúval náš rozhovor.
Pozri, Janko, mám takú vec pokračoval Ján viem, že je to otrava, ale žiť bez nej nemôžem! A to je všetko. Čo keby som ju nechal bez mňa? Zmizne. Áno, predlžuje to veľmi dlho. Už som oblečený, stojím pri dverách, a ona po tretíkrát mení šaty, sveter a topánky. Ja mlčím. Kto jej pomôže obliecť sa? Kto jej prinesie čaj, aby zapila lieky? Na koho sa obráti o pomoc? Vložili sme sa do seba koreniami. Najhoršie pre mňa je zostať sám a prežiť posledné hodiny. A mojou najväčšou fóbou je nechať ju stráviť zostávajúce dni v samote. Viera je pre mňa celý svet, tak ako ja som pre ňu. Raz som bol chorý na zápal pľúc starší ľudia s tým ťažko bojujú. Vtedy v snehovej búrke, neskoro večer, keď zem bola šmykľavá a nesvieti ľad, išla po antibiotikách a prešla niekoľko lekární. Podával mi teplý obrusk, robil injekcie, kŕmil lyžičkou, obúvať teplé ponožky. Len ticho, nič nehovor, povedala Viera z obchodu. Máte úžasné dieťa.
Keď prichádzala zakrvená Viera:
Predstav si, Janko, tam nemajú odtieň rúžu, ktorý potrebujem. Rôzne farby ružová, červená, lila nepasujú mi povedala bez veku.
Čo máš v rukách? Kúpil si prášok na pranie? Daj mi tašku, čo máš v rukách! Oblieč si rukavice, prsty sú ti už ľadové. Nechaj ma zahriať tvoje prsty, inak budú bolieť kĺby rozprávala sa Ján a zabral do domu. Čoskoro obedovať, dovidenia, Matúš! Počúvaj mamu.
Rozlúčili sme sa. Syn ešte dlho mával na odchádzajúcu dvojicu.
Po bulváre kráčali dvaja. Neboli to dvaja oddelení ľudia, ale jedno celé celý svet tkaný z nehybnosti, trpezlivosti, spolupatričnosti a lásky.
Takto láskavo milovať je skutočné umenie a veľmi sa mi chce dotknúť tohto pocitu! Súhlasíte?
