Drahý denník,
Som mamička na materskej dovolenke, a náš malý Matej má už dva a pol roka. Každý deň nás čaká prechádzka po hlavnej ceste nášho mestečeka Banská Bystrica, kde sa nachádza aj náš obľúbený detský kútik. Po pravici od nášho smeru sa pasú niekoľko miestnych predajní pekarna, obchôdiky s potravinami a drobné špeciality. Ako si už zvykla, vždy kupujem Matejovi makovú buchtu, ktorú si roztrhá s rovnakým nadšením, aký má len malé deti. Počkáme si na lavičke, ja si doprajem chvíľku pokoja, a on sa s úškrnom a spokojnosťou pustí do svojho mačacieho pokladu.
Radi pozorujem ľudí, ktorí kráčajú po nábreží. Pokúšam sa odhadnúť ich povolanie podľa kroku, štýlu oblečenia a neverbálnych signálov čo si myslia, čím žijú, o čom snívajú, kam sa ponáhľajú. Hádžem sa s vlastnými úsudkami.
V diaľke sa zjavila známa dvojka vznešený šedovlasý muž, asi sedemdesiatich rokov, a jeho sprievodkyňa, ktorej vek je pre mňa hábajúci hádok. Asi má šesťdesiat až sedemdesiat rokov, ale presná číselka ma nedokáže zachytiť. Vždy, keď vyjdeme von, vidím ich spoločne. O tej pani som si všimla, že nikdy nevyjde z domu bez čerstvého make-upu korektor, rúž, maskara, očný link, neutrálny tieň a pod. Vlasy farbí na svetlohnedú a nosí nadčasový účes kôrovec. Je pravda, že je módna nadšenkyňa a poznám už množstvo jej šatí. Najviac však upúta moje oko jej starostlivo upravené nechty neustále mení svoje manikúry od francúzskeho až po jasne červený odtieň, ktorý by som nazvala ohnivé plamene. Sebou si spomeniem teda ľahkuš.
Muž sa volá Ján Kováč a jeho žena Ľubomíra Kováčová. Ich rozhovory, ktoré počujem, ma často rozosmejú:
Koľkokrát ti musím povedať, Lubu! Nie je dobré šúchať gaštany nohou do okoloidúcich. Keby si sama bola popádnutá? napomenul Ján.
Ach, krtko! To si len na jeseň dokážem tak dobre zabaviť! Gaštany! Nezúfaj, mňau! s úsmevom mu odpovedala.
Dobre, kúpim ti niekoľko gumených loptiek, aby si ich doma hrala navrhol Ján.
No, Janko, v dome to nie je to pravé šťastie! Nechcem sa s tým zamiešať, radšej pôjdem na druhú stranu ulice. pokrčila sa Ľubomíra a odvrátila tvár.
Musím ťa stále chrániť. Keby sa ti niekto pokúsil ublížiť, musela by som ti nosiť polievku, lebo inak zostaneš hladná. dodal Ján vážnym hlasom.
Tieto rozpravy mi prinášajú úžas a často premýšľam, ako dokážu tak dlhodobo udržať vzťah plný žartov a šťavnatých poznámok. Ľubomíra rozpráva Jánovi príbehy s veľkou energiou, niekedy aj gestom nohy, a on ju podporuje kývnutím a úprimným úsmevom, zatiaľ čo ju drží za lakť.
Ich láska ma vždy dojme. Je to jemná, takmer krehká starostlivosť, ktorá sa odráža v ich pohľadoch, dýchaní, dotykoch, úsmevoch a pohyboch. Keď Ľubomíra drží Jánov rukou, keď mu hľadí do očí, keď zúfalo nafúka pery v tom všetkom je neobmedzená dôvera a oddanosť. Ján občas hovorí:
Pozri sa, Lubu, už si nie si taká mladá! Nechceš padnúť a zlomiť si niečo!
A potom sa objímu na lavičke, ako by boli dvaja mládenci, ignorujúc všetok okolitý šum. Ich láska žiari ako svietiace tváre šťastných, a zvuk sŕdc znie v súlade.
Dnes som ich opäť videla, ako si sadli na lavičku pri obchodoch. Počula som ich rozhovor:
Idem do obchodu po pastelovú rúž, možno budú zľavy? Poď so mnou? spýtala sa Ľubomíra.
Lubu, choď sama, ja budem čakať tu. Len nezober to všetko, nechaj niečo aj pre iné dievčatá usmial sa Ján.
Matej už sníval svoju buchtu a pristúpil k mužovi. Ján mu podal malú čokoládku a spýtal sa:
Ako sa voláš, chlapček?
Ďakujem, volám sa Matej, ešte ešte neviem dobre rozprávať odpovedal som s úprimným úsmevom.
Potom som sa opatrne spýtala Jánovho tajomstva:
Škoro som vám sledovala celé roky. Ako sa vám podarilo udržať takú blízkosť? Povedzte mi, prosím, svoj recept.
Ján sa na chvíľu zamyslel, pozrel na šušťúce listy pod nohami a vietor ich rozfúkol do zábavného tanca. Potom spustil príbeh:
Spoznali sme sa s Lubu na jeseň pred päťdesiatimi piatimi rokmi. Tej jeseň bola taká červená, zlatá a oranžová. Ľubomíra kráčala parkom, zbierala farebné listy a usmievala sa ku každému. Mala starý plášť s dierou, bielu čiapku a opotrebované topánky, ale bola šťastná. V ruke mala zviazku žltých, oranžových a červených listov a v vrecku päť eur. Domov mala len chlieb s horčicou, ale jej tvár žiarila. Mňa očarovala jej láska k kvetom, čiernym ríbezľom aj chryzantémam. Bola zvláštná, vzdušná, takmer neznáma a ukradla si moje srdce.
Spýtala som sa:
Nikdy sa spolu nepohádate?
Občas áno. Nedorozumenia sa dejú, ale je dôležité ich riešiť včas a nečakať, kým sa veci vyhádžu. Život je krátky, neplýtvať ho na zbytočné hnevy odpovedal Ján.
A potom, po tom, čo Matej doplnil čokoládku, Ján dodal:
Bez Ľubomíry neviem žiť. Keby som ju opustil, bol by som sám posledné dni svojho života. Keď som bol chorý, ona šla v snehu do lekárne, nosila mi teplý uterák a podávala mi lieky. Vždy je pri mne, aj keď je unavená.
Keď sme odchádzali, počuli sme:
Predajňa nemá ten odtieň rúže, čo potrebujem. Červený, ružový, fialový nepáči sa mi povedala Ľubomíra.
Ján sa rozhodol:
Lubu, čo máš v ruke? Prášok na pranie? Vezmi si rukavice, ruky máš zmrzlé. Poďme domov, hlad mi rečú, Matej čaká.
Po šľapajúcich krokoch po chodníku sme sa rozlúčili a Matej ešte dlho mával na odchádzajúcu dvojicu. Voľný nábeh sa zdalo, že tvorí jediné celé svet zhotovený z nežnosti, trpezlivosti a lásky.
S úprimným srdcom si uvedomujem, aké vzácne je vedieť milovať takto a dúfam, že jedného dňa budem vedieť takto milovať aj sám.
