Bez duše

Bez duše
Klavdia Veselá sa vrátila domov.
Bola u kaderníčky no čo, aj keď má už 68 rokov, patrí medzi tie dámy, čo si rady doprajú trochu luxusu.
Vlasy, nechty, pár hodín klebetenia…
To všetko jej robilo dobre, zdvihlo náladu a životnú energiu, hoci jej vlastná energia by utiahla i malý závod.
Klavka, mala si tu nejakú príbuznú, zahlásil jej muž Juraj, keď vpálila do chodby.
Povedal som jej, že prídeš neskôr.
Sľúbila, že ešte skočí.
Aká príbuzná?
Zo mňa už rodina zmizla, zostali len vzdialené tetky a bratranci na piatom kolene.
Stavím sa, že bude niečo pýtať.
Mohol si jej povedať, že som išla do Košíc na pol roka, alebo rovno do Kanady, odvrkla Klavdia nespokojne.
Ale prečo klamať?
Vraj je z tvojho rodu vysoká, vyzerá tak trochu ako tvoja mama, nebohej nech je zem ľahká.
Nemyslím, že prišla žobrať.
Pôsobí kultúrne, oblečená tip-top, snažil sa Juraj upokojiť manželku, hoci tušil, že je to márne.
O štyridsať minút zvoní príbuzná na dvere.
Klavdia ju vpustila, pohľadom prešla kabát, čižmy, rukavice, jemné diamanty v ušiach.
Štýl!
V tom sa Klavdia vyznala mohla by zorganizovať módnu prehliadku v dedine.
Usadila ju za stôl, kde už vonia bryndza a koláče.
Tak sa zoznámime, veď sme rodina.
Ja som Klavdia, bez ďalšieho.
Vidím, že sme rovnaká generácia.
Toto je môj Juraj.
Vy ste mi rodina z ktorej strany? začala hostiteľka.
Žena sa chvíľu zapýrila, odkašľala si, Volám sa Galina…
Galina Vladimírová.
Medzi nami je iba pár rokov rozdiel.
Mám 50, oslavovala som dvanásteho júna.
Ten dátum vám nič nehovorí? –
Klavdii zbledlo líčko.
Vidím, že už tušíte.
Áno, som vaša dcéra.
Neľakajte sa, nič od vás nechcem.
Chcela som len pozrieť svoju mamu.
Celý život som netušila, prečo ma mama neľúbi mimochodom, už osem rokov je v nebi.
Prečo ma ľúbil len otec?
Otec odišiel pred dvoma mesiacmi, tesne pred smrťou mi povedal o vás.
Prosil vás, ak môžete, odpustiť mu, rozprávala Galina neisto.
Nič nechápem.
Máš dcéru? spýtal sa Juraj, prekvapený ako hruška na jeseň.
Tak to vyzerá.
Vysvetlím ti to potom, odvetila Klavdia.
Takže si dcéra?
Výborne.
Videla si ma?
Ak čakáš, že sa budem kajúcne ospravedlňovať, zabudni.
Mňa tu vina netlačí.
Dúfam, že otec ti všetko vyrozprával.
Ak si myslíš, že vo mne vzbudíš materinský cit, tak ani za mak!
Prepáč, vyhlásila Klavdia.
Môžem prísť ešte raz?
Bývam v okolí Bratislavy, máme tam dva poschodia a veľkú záhradu, príďte vy aj s mužom.
Pripravila som fotky vnuka, pravnučky možno by ste si pozreli? pýtala sa Galina nesmelo.
Nie.
Nechcem.
Nepríď.
Zabudni na mňa.
Zbohom, uzemnila ju Klavdia.
Juraj zavolal Galine taxík, odprevadil ju k bráne a vrátil sa domov Klavdia už upratala a ladne sledovala televízny program.
No teda, to je povaha!
Ty by si mohla viesť armádu.
Naozaj nemáš dušu?
Tušil som, že si tvrdá a odolná, ale že až tak… povedal Juraj.
Zoznámili sme sa, keď som mala 28, hej?
Ej, milý muž, dušu mi vybrali, udupali dávno predtým.
Som dedinské dievča celý život som chcela uniknúť do veľkomesta.
Učila som sa najlepšie, dostala sa na vysokú jediná z triedy.
Bolo mi sedemnásť, spoznala som Volodia.
Milovala som ho šialene.
Bol o dvanásť rokov starší, mne to bolo jedno.
Po detstve plnom biedy, v meste bolo všetko ako rozprávka.
Štipendium ledva stačilo na rožky, bývalo mi hladno, takže Pozvánka do kaviarne hotové Divadlo Andreja Bagara.
Volodia nič nesľuboval, ale som si bola istá, že sa so mnou ožení.
Raz ma pozval na chatu naivne som prijala.
Myslela som, že teraz konečne patrí mne.
Stretnutia na chate sa množili a ja čoskoro zistila, že som sa priateľila viac, než by som chcela budem mama jeho dieťaťa.
Oznámila som mu to.
Bol nadšený alebo aspoň to hral.
Keď už bolo jasné, že to bude vidno, spýtala som sa, kedy bude svadba.
Už mi bolo osemnásť môžem podať prihlášku na matriku.
A ja som ti sľúbil svadbu?
Nikdy.
A už som ženatý povedal pokojne Volodia.
A čo dieťa?
Čo ja?
Si mladá, zdravá, mohla by si byť modelka s veslom.
Dáš si akademickú v škole, uč sa kým nepraskne brucho, potom ťa so ženou vezmeme k nám.
Manželka nevie porodiť, možno je staršia.
Ty nám porodíš, dieťa vezmeme.
Ako to vybavíme, nie je tvoj problém.
Som síce mladý, ale v mestskom úrade nie posledný.
Manželka vedúca oddelenia v nemocnici.
No nemusíš sa báť o dieťa.
Po pôrode si oddýchneš, vrátiš sa na vysokú, ešte ti aj zaplatíme.
Vtedy o surogátnom materstve nik netušil ja som bola jediná taká matka v širokom okolí.
Čo som mala robiť?
Ísť do dediny, zahanbiť rodinu?
Pred pôrodom som bývala u nich v vile.
Volodiná žena sa mi vyhýbala asi žiarlila.
Dcérku som porodila doma, priviedli pôrodnú asistentku, všetko ako má byť.
Dojčiť mi ju nedovolili, hneď mi ju vzali.
Viac som ju nikdy nevidela.
Týždeň po pôrode ma slušne vyhodili Volodia mi dal peniaze.
Vrátila som sa na fakultu.
Po škole do fabriky.
Dostali sme izbu v manželskom internáte.
Pracovala som ako majsterka, potom ako hlavná majsterka kontroly.
Priateľov dosť, ale do manželstva ma nik neťahal až ty si sa objavil.
Mala som 28 a už som to nešla silou-mocou riešiť.
Zvyšok je známy.
Mali sme dobrý život: tri autá, dom naplnený po okraj, chata upravená.
Každý rok dovolenka.
Náš podnik prežil deväťdesiate bez ujmy prístroje na traktory robíme len v jednom oddelení, čo robia ostatní ani pes nevie.
Stále nás oboplétajú zápasníci s ostnatým drôtom.
Na výhodný dôchodok sme šli.
Máme všetko.
Deti nie ani netreba.
Keď vidím dnešné deti… ukončila Klavdia spoveď.
Aa, zle sme to mali.
Miloval som ťa.
Celý život som sa snažil tvoje srdce zohriať a nešlo to.
Fajn, nemáme deti, ale ty si nikdy neľutovala ani mačiatko, ani psa.
Sestra chcela, aby si pomohla neteri, ani týždeň si ju nezobrala.
Dnes prišla tvoja dcéra a čo?
Tvoja krv a ty nič!
Fakt, keby sme boli mladší, požiadam o rozvod, teraz už neskoro.
Bývanie pri tebe je ako noc na Michalovskom cintoríne, rozhorčil sa Juraj.
Klavdia bola zaskočená nikdy s ňou takto ostro nehovoril.
Celý jej pokojnú existenciu narušila dcéra.
Juraj sa presťahoval na chatu už roky tam býva.
Má tri psy, všetkých našiel vyhodených, a neviem koľko mačiek a kocúrov.
Domov chodí zriedka.
Klavdia vie, že jazdí za Galinou, pozná jej rodinu, pravnučku má ako princeznú.
Vždy bol bláznivý, bláznivý aj ostal.
Nech si žije, ako chce, myslí si Klavdia.
Nikdy nenadobudla chuť bližšie sa zoznámiť s dcérou, vnukom ani pravnučkou.
Chodí sama k moru.
Oddychuje, naberá energiu a cíti sa fajn.