Bez duše

Bez duše
Klaudia Vavrová sa po návrate domov zastavila na chodbe, jej nový účes od kaderníčky jemne vlnil pod svetlom.
Hoci už mala 68 rokov, pravidelne si dopriavala návštevy v salóne, kde si nechala upraviť vlasy aj nechty.
Tieto drobné rituály ju napĺňali energiou a dobrou náladou.
Klaudi, prišla za tebou akási príbuzná.
Povedal som jej, že budeš doma neskôr.
Sľúbila, že sa ešte zastaví, oznámil jej manžel Juraj.
Aká príbuzná?
Rodina mi už vyhynula.
Niečo vzdialené, siedma voda po kolene…
Určite bude niečo žiadať.
Mal si jej povedať, že som odcestovala kamsi do Tatier, odvrkla Klaudia, nič spokojná.
Ale načo klamať?
Mám pocit, že patrí do tvojho rodu, je vysoká a má držanie ako tvoja mama, nech jej je zem ľahká.
Nemyslím, že prišla prosiť.
Inteligentná žena, dobre oblečená, snažil sa Juraj upokojiť svoju ženu.
Po štyridsiatich minútach zazvonila príbuzná.
Klaudia ju pustila do bytu sama.
Skutočne, mala podobu po zosnulej matke, oblečená v elegantnom kabáte, kvalitných čižmách, rukaviciach a v ušiach zlaté náušnice s drobnými diamantmi.
Tomu rozumela.
Klaudia ju pozvala k už prestretému stolu.
Poďme sa zoznámiť, keď sme rodina.
Ja som Klaudia, bez priezviska stačí, vidím, že sme vekovo blízko.
To je môj muž Juraj.
Ty si mi cez akú vetvu rodiny?
spýtala sa Klaudia.
Žena sa trochu hanbila, sčervenala na lícach, Som Galina…
Galina Vladimírová.
Skutočne, nie je medzi nami veľký rozdiel vo veku.
Oslávila som päťdesiat narodeniny 12.
júna.
Táto dátum ti ničo nevraví?

Klaudia zbledla.
Vidím, že si spomenula.
Áno, som tvoja dcéra.
Nemusíš sa báť, nič od teba nechcem.
Len som chcela vidieť svoju rodnú matku.
Celý život som žila v nevedomosti.
Nikdy som nerozumela, prečo ma mama nemilovala.
Mimochodom, už je osem rokov po smrti.
Prečo ma miloval len otec?
Otec odišiel len pred dvoma mesiacmi.
Tesne pred koncom mi o tebe povedal.
Prosil, aby si mu odpustila, ak vieš, Galina hovorila s napätím.
Nerozumiem ničomu.
Ty máš dcéru?
opýtal sa šokovaný Juraj.
Tak vyzerá, že áno.
Vysvetlím ti to neskôr, odvetila Klaudia.
Takže ty si dcéra?
Výborne!
Videla si ma?
Ak čakáš, že budem ľutovať alebo žiadať odpustenie, nebude to tak.
Nemám tu žiadnu vinu, povedala Galine, dúfam, že ti otec všetko stihol povedať?
Ak chceš prebudiť u mňa materinské city, tiež nie, ani trošku!
Prepáč.

Môžem sa k vám ešte vrátiť?
Bývam v predmestí.
Máme veľký dvojpodlažný dom, príďte vy aj s manželom k nám.
Zvykneš si na to, že som tu.
Priniesla som ti fotky vnuka, pravnučky, nechcela by si ich vidieť?
Galina prosila nesmelo.
Nie.
Nechcem.
Nechod.
Zabudni, že som tu.
Zbohom, odsekla Klaudia.
Juraj zavolal Galine taxi a šiel ju odprevadiť.
Keď sa vrátil, Klaudia už upratala stôl a pokojne sledovala televíziu.
Ty máš pevné nervy!
Mohla by si viesť armádu, je to možné, že v tebe nie je duša?
Už skôr som tušil, že si bezcitná, ale až takto…
rozhorčene jej povedal manžel.
Spolu sme sa zoznámili, keď som mala 28, však?
Tak počúvaj, dušu mi vzali a rozdupali oveľa skôr.
Som dedinské dievča, celý život som snívala o úteku do mesta.
Preto som sa učila najlepšie a na univerzitu sa dostala ako jediná z triedy.
Bolo mi sedemnásť, keď som spoznala Vlada.
Milovala som ho bezhlavo.
Bol o dvanásť rokov starší, to mi však neprekážalo.
Po mojom biednom detstve bolo v meste všetko ako v rozprávke.
Stipendium na nič nestačilo a stále som bola hladná, preto som s nadšením prijímala pozvania do kaviarne alebo na zmrzlinu.
Nič mi nesľuboval, ale bola som presvedčená, že keď máme takú lásku, určite si ma vezme za manželku.
Raz večer ma pozval na chatu a bez váhania som šla.
Myslela som, že keď sa medzi nami všetko stalo, pripútala som ho k sebe.
Stretnutia na chate sa opakovali.
Netrvalo dlho a bolo jasné, že som nadrobila, a stanem sa matkou jeho dieťaťa.
Oznámila som mu to.
Jeho radosť nepoznala hraníc.
Chápala som, že dlho to nebude utajené, a tak som sa ho sama spýtala, kedy sa vezmeme.
Mala som už osemnásť.
Ja ti snáď niekedy sľúbil svadbu?
odpovedal Vlad otázkou.
Nesľúbil a ani sa nebudem ženiť.
Navyše, už som ženatý…
povedal pokojne.
A dieťa?
A ja?

Ty?
Si mladá, zdravá, mohol by z teba byť model do sochy.
V škole si vezmi akademický oddych.
Zatiaľ sa nič nevidí, uč sa, a potom ťa so ženou vezmeme k nám.
Máme problém počať dieťa.
Možno je žena oveľa staršia.
Keď porodíš, dieťa si vezmeme.
Ako to vybavíme, nie je tvoj starosť.
Som síce mladý, ale mám postavenie v mestskom úrade.
Žena je vedúca oddelenia v nemocnici.
O dieťa sa neboj.
Po pôrode si oddýchneš, vrátiš sa na univerzitu.
Ešte ti aj zaplatíme.
Vtedy o náhradnej matke nikto ani netušil.
Ja som bola asi jediná v tej dobe.
Čo som mala robiť?
Ísť na dedinu, zahanbiť rodinu?
Pred pôrodom som bývala u nich v dome.
Vladova žena mi nechodila do izby, asi žiarlila.
Dcérku som porodila doma, priviezli pôrodnú asistentku, všetko poctivo.
Kŕmiť ju som nemohla, dievču okamžite odniesli.
Už som ju nikdy nevidela.
O týždeň ma slušne vyhostili.
Vlad dal peniaze.
Vrátila som sa na univerzitu.
Po škole na fabriku.
Dostala som miestnosť v rodinnom internáte.
Pracovala najprv ako majsterka, neskôr staršia majsterka oddelenia kontroly.
Mala som veľa priateľov, ale vydávať sa nikto nechcel, kým si neprišiel ty.
Už som mala 28, nechcela som svadbu, ale bolo treba.
Potom už vieš.
Žili sme si dobre, tri autá sme menili, dom plný, záhrada krásne upravená.
Každý rok dovolenka.
Fabrika v 90.
rokoch prežila, lebo súčiastky na traktory robia len v jednom oddelení, v ostatných nikto nevie čo.
Dodnes je fabrika za ostnatým drôtom a s vežami.
Do predčasného dôchodku sme šli.
Máme všetko.
Deti nie, ani netreba.
Keď vidím dnešné deti dokončila Klaudia svoju spoveď.
Zle sme žili.
Miloval som ťa a celý život som sa snažil rozohriať tvoje srdce, no nepodarilo sa.
Deti síce nie, ale v živote si neľutovala ani mačiatko, ani psíka.
Sestra prosila pre neter, týždeň si ju nevpustila.
Dnes ti prišla dcéra Dcéra!
Tvoja krv a ty Keby sme boli mladší, podal by som o rozvod, teraz už neskoro.
S tebou je chladno, chladno, povedal urazene Juraj.
Klaudia sa trochu zľakla, nikdy s ňou manžel tak tvrdo nehovoril.
Celý jej pokojný život narušila táto dcéra.
Juraj sa presťahoval na záhradu.
Posledné roky býva tam.
Má tam tri psy, našiel opustené šteniatka a nevedno koľko mačiek.
Domov chodí málokedy.
Klaudia vie, že chodí ku Galine, zoznámil sa tam s vnukmi, pravnučkou, v nej vidí celé nebo.
Vždy bol čudák, čudák aj zostal.
Nech žije, ako chce, pomyslela si Klaudia.
Chuť spoznať dcéru, vnuka a pravnučku nemala nikdy.
Jediná jazdí k moru.
Oddychuje, naberá silu a cíti sa znamenite.