Nebýva radosti bez boja
Ako si sa mohla zapliesť do takejto situácie, ty pochabá dievčina? Kto si ťa teraz vezme, keď nosíš dieťa pod srdcom? A ako ho chceš vychovať? Na moju pomoc zabudni. Vychovala som ťa ja, a teraz ešte aj tvoje decko? Tu ťa nepotrebujem. Zbaľ si veci a vypadni z môjho domu!
Barborka mlčky počúvala so sklopenou hlavou. Posledná nádej, že teta Zuzana ju prichýli aspoň dovtedy, kým si nájde prácu, sa pred jej očami rozplynula.
Keby aspoň mama žila…
Otec jej chýbal odjakživa a mamu pred pätnástimi rokmi zrazil na priechode opitý vodič. Dievčina skončila takmer v detskom domove, no znenazdajky sa objavila teta Zuzana vzdialená sesternica matky. Teta mala stály plat, vlastný rodinný domček, a tak jej zverili Barborku bez väčších ťažkostí.
Teta Zuzana bývala na okraji juhoslovenského mestečka, kde v lete pražilo slnko, v zime zas pršalo dookola. Barborka nikdy netrpela hladom, vždy bola slušne oblečená a zvyknutá na prácu. Okolo domu, v záhrade i pri drobnej hydine bolo stále čo robiť. Možno jej chýbalo materinské pohladenie, no kto by sa tým zaoberal?
Barborka bola usilovná žiačka a po škole nastúpila na pedagogickú akadémiu. Bezstarostné študentské dni ubehli ani nevedela ako, ale zrazu bolo po všetkom štátnice zložené a ona sa vrátila do mesta, ktoré sčasti považovala za domov. Lenže návrat bol trpký.
Po chvíli teta Zuzana znovu ožila.
Dosť, už ťa tu nechcem vidieť. Choď preč, zmizni z očí!
Teta Zuzana, možno by som aspoň…
Nie! Povedala som svoje!
Barborka potichu zdvihla kufor a vyšla pred bránu. Takto si návrat nepredstavovala ponížená, odmietnutá, a ešte aj tehotná. Termín bol síce ešte ďaleko, ale skrývať to už netúžila.
Musela niekde bývať. Kráčala zasnívaná v myšlienkach, nevnímala okolie.
Panovalo teplé južanské leto. V sadoch dozrievali jablká, hrušky, marhule žiarili do zlata. Vo viniči sa ligoce ťažké strapce hrozna, pod listami sa krčia fialové slivky. Vzduchom sa šírili vône lekváru, pečeného mäsa a čerstvého chleba. Bol horúci deň a Barborka bola smädná. Prišla ku bránke, kde si pred letnou kuchyňou všimla ženu.
Mohla by som si vypýtať pohár vody?
Paula, robustná žena tak päťdesiatročná, sa obrátila. Poď, ak prichádzaš s dobrým úmyslom.
Nabralajej pohár z vedra a podala dievčine. Tá si sadla na lavičku a vďačne pila.
Chceš si na chvíľu oddýchnuť? Veď sa topíme vo vlastnom pote.
Veru by som, teta. Práve som skončila akadémiu, chcela som začať učiť… ale nemám kde bývať. Nepoznáte niekoho, kto by prenajal izbu?
Paula dievča chvíľu skúmala: úhľadná, no unavená, z očí jej vykúkali starosti.
Vieš čo, môžeš zostať u mňa. Aspoň tu nebude tak pusto. Veľa zaplatiť nemusíš, len aby bolo poriadne. Ak máš záujem, ukážem ti izbu.
Obyvateľka navyše sa Paule pozdávala každá korunka sa v takom zapadákove zíde. Syn býval ďaleko a málokedy prišiel, takže spoločnosť v zimných večeroch bude vhod.
Barborka neverila vlastnému šťastiu, rýchlo s tetou vošla do domu. Izbička bola maličká, zato útulná: okno do sadu, stôl, dve stoličky, posteľ, stará skriňa akurát pre ňu. Dohodli sa na cene v eurách, Barborka sa hneď prezliekla a zamierila na miestny školský úrad.
A tak dni ubiehali práca, dom, práca. Barborka ledva stíhala trhať lístky z kalendára.
S Paulou sa spriatelili, žena bola nečakane dobrá a starostlivá, Barborka jej na oplátku pomáhala okolo domu, večer spolu popíjali čaj v altánku na juhu jeseň neprichádza hneď.
Tehotenstvo prebiehalo ľahko. Barborku nezrádzala nevoľnosť, pleť ostala čistá, akurát tvár jej trocha okrúhlela. Rozhodla sa Pauli porozprávať svoj príbeh obyčajný, ako sa často stáva.
Druhý ročník na akadémii preplávala do uší zamilovaná do Mareka, elegána z dobrej rodiny, syna učiteľov na univerzite. Mal jasnú cestu: štúdium, doktorát, miesto na katedre. Mal vplyv, veľa kamarátov a dievčatá sa s ním chceli spájať. Vybral si však skromnú Barborku. Možno pre milý úsmev, dobrosrdečné hnedé oči či drobnú postavu? Alebo zacítil podobnú dušu tú silu, čo majú len tí, ktorí poznajú neľahký život? Nevedno. Ľúbili sa a Barborka si budúcnosť bez Mareka predstaviť nevedela.
Ten deň jej zostal navždy v pamäti ráno jej bolo zle od pachov, zo všetkého cítila nevoľno, hlavne však niekoľkodňové oneskorenie. Kúpila test, vrátila sa na internát, vypila vodu a čakala. Dve čiarky. Pozerala na ne, neverila vlastným očiam dve. Pred štátnicami a teraz toto! Ako zareaguje Marek? Dieťa zatiaľ neplánovali.
A predsa, hneď ju naplnila jemná neha k životu v jej vnútri.
Moje dieťatko, zašepkala, opatrne sa dotýkajúc brucha.
Keď povedala Marekovi novinu, ešte v ten večer ju vzal k svojim rodičom. Toľko trpkosti v slzách nezažila nikdy. Narovinu jej navrhli potrat a aby po skončení štúdia odišla, lebo Marek si má stavať kariéru a ona sa mu nehodí.
Čo mu povedali rodičia, Barborka tušila. Na druhý deň Marek potichu prišiel do izby, položil na stôl obálku s eurami a bez slova odišiel.
O potrate Barborka nechcela ani počuť. Už si dieťatko zamilovala. Bude jej, len jej vlastné. Peniaze však prijala vedela, ako sa zídu.
Paula ju po vypočutí objala: Aj horšie sa stáva. Zrobila si dobre, dieťa je požehnanie. Možno ťa čaká niečo krajšie.
Myšlienka na zmierenie s Marekom bola Barborke odporná. Poníženie, aké zažila, len ťažko prepáčiť.
Čas sa vliekol. Prácu musela nechať. S ťažkým krokom, v očakávaní rozrastená, túžila vedieť, či bude chlapček alebo dievčatko, ale na ultrazvuku to nebolo isté. Najhlavnejšie, aby zdravé.
Koncom februára, v sobotu, prišli kontrakcie. Paula ju odviezla do nemocnice. Pôrod bol ľahký, na svet prišiel silný chlapček.
Miško, láskyplne šepkala jeho okrúhlemu lícu.
Na izbe sa Barborka skamarátila s ďalšími mamičkami. Jedna rozprávala, že pred dvoma dňami porodila manželka colníka dievčatko. Neboli svoji, iba žili spolu.
Predstav si, on jej nosil kvety, čokolády, zdravotným sestrám aj fľašu prinesol, každý deň jazdil na Dacii. Aj tak sa im niečo pokazilo. Vravela, že deti nechce, potom nechala lístok a odišla, vraj nie je pripravená.
A bábätko?
Kŕmia ho z fľaše, hovorili, že by potrebovalo materské mlieko, ale každá má svoje dieťa.
Keď doniesli detičku na kojenie, zdravotná sestra sa spýtala:
Kto by nakŕmil? Je slabá.
Dám jej, úbožiatko, ticho šepkla Barborka a podala spiacemu Miškovi cumlík, vzala dievčatko do náručia.
Aká maličká, anjelik! Volám ju Milenka, pošepkala.
Popri silnom Miškovi bola Milenka ako pierko.
Barborka prikladala aj cudzie dieťatko k prsníku a tá hltavo pila, po chvíľke zaspala.
Vravela som, že je slabunká, vzdychla sestra.
A tak Barborka začala kojiť dve deti.
Po dvoch dňoch zavolala zdravotná sestra, že prišiel otec dievčatka, vraj sa chce poďakovať. Tak sa Barborka stretla s colníkom, kapitánom Ivanom Gajdošíkom nízky, pevný pohľad modrých očí.
To, čo nasledovalo, rozprával potom celý pôrodný pavilón, napokon aj celé mestečko. Príbeh sa skončil tak, že naň nik nezabudol.
V deň prepustenia stála pred dverami nemocnice skupinka lekárov, sestričiek, upratovačiek. Pri vchode parkovala tmavá Škoda s ozdobami v modrých a ružových balónikoch. Mladý kapitán pomáhal Barborke nastúpiť, v náručí niesla zababušeného Miška, za ním podávala balíček s Milenkou. Paula sedela už na zadnom sedadle.
Za potlesku a trúbenia vyrazila Škoda za roh ulice.
Tak už to býva nikdy netušíme, kam nás privedie vlastná odvaha. Barborka cez okno hladila oboch drobcov, Paula tichúčko žmurkla. V aute voňali čerstvé kvety a detská vodička. Kapitán Ivan, ktorý ešte ráno pred prepustením na kolenách žiadal o jej ruku a srdce, teraz sústredene šoféroval: v spätnom zrkadle sa na ich malú rodinu usmievalo nové svetlo. Milenka spala, palčekom zvierala Barborkin prst.
Doma ich čakalo viac než len strecha nad hlavou domov, láska, čaj s lekvárom, starenčina skriňa, do ktorej teraz pribudnú hračky, a život, ktorého zmysel sa rodil odznova už vďaka ich spoločnému boju.
