– A nezabudni na banány pre starkú Evu! Len tie maličké, ako ich má rada! Minule si doniesla niečo, čo sa ani banánom podobať nedalo! Mária! Ako je to možné? To je také ťažké, urobiť, o čo ťa človek prosí?
Mária Igorevna Konvalinová, hlavná účtovníčka vo veľkej firme, mamička dvoch detí a celkom spokojná manželka, si povzdychla a prikývla do prázdna, ani jej nenapadlo, že ju mama vlastne ani nevidí. Stačilo, že Mária vedela, že jej mama bez chyby vycíti jej reakciu, nech je akákoľvek.
– A neklikaj hlavou, radšej to urob! Poznám ťa! Hlava v oblakoch! Mária! Už by bolo načase dospieť!
Druhýkrát už Mária hlavou nepohla, len odpovedala: Dobre, mami! a rozlúčila sa.
Dospieť Jasné, ako len povieš! Štyridsať s dačím, to teda nie je veľa.
Do konca pracovného dňa zostávalo ešte tridsať minút, ale Mária sa márne snažila sústrediť na výkazy. V hlave jej behalo kadečo, najmä však samé čierne myšlienky. A pritom bola vždy to dobré dievča. Tak tvrdila vždy jej mama.
– Naša Marienka je múdra! Veľmi šikovná!
Bolo to milé, keď Marienka chodila ešte do škôlky. Dievča ako obrázok, mašle vo vlasoch, suknička s volánikmi. Pôžitok!
No, pôžitok! Lebo zo škôlky mama vyberala celkom iného čerta.
– Mária! Čo to máš na hlave?
– Hniezdo! Tak povedala pani učiteľka Valentina. Poradila mi postáť na dvore, či nepriletia vtáčiky a nevysedia si v ňom svoje malé. Nech je z môjho účesu aspoň niečo dobré.
– A kde sú tie tvoje mašle?
– Nepamätám! Jednu zobral Saško, potreboval lano ku kotve na bárku. Pani Valentina dnes ukazovala, ako loďka pláva vo vani s vodou. Paráda!
– A druhú stuhu?
– Lenkina mama pýtala, kam ju dala, neviem… Mami, prečo vlastne vietor fúka?
– Mária!
– Čo je?!
– Prestaň s tými hlúpymi otázkami! Hlava mi praskne!
Mária stíchla a cestou domov si potajme obzerala mamu. Či ju náhodou nebolí hlava? Čo ak jej už nikdy nezlezie a bude ju musieť vyhodiť do smetiaka, ako tie škrupinky, čo mama hádže, keď robí praženicu?
Mária mala vždy bujnú fantáziu, a ešte ani nezvládla polovičku cesty domov a už potichu vzlykala a napokon revala ako huslica. Čím privádzala mamu do zúrivosti.
– Marienka! Čo to tu spievaš?
Vysvetliť, čo jej je, nedokázala. Len jej bolo strašne ľúto mamy i jej hlavy, až chcela zrevať ešte hlasnejšie, ako susedova sučka Muška.
Muška bola veľmi hlúpe psisko vyliezla za každým, čo sa mihlo, a celú tragédiu robila, len čo jej pán, pán Dušan, obecný vodár, padol do ťahu. Vtedy Muška vyla po nociach a susedia sa sťažovali, deti prosili rodičo, nech ju vezmú domov. Lenže Muška ostala, kde bola. Raz však, keď pán Dušan odišiel navždy, stíchla uprostred vytia, a všetci susedia pochopili, že je zle.
Dušana vyprevádzal celý vchod. Bol dobrý človek, vždy ochotný pomôcť. Len slabý charakter”, ako hovorievala mamina Mária.
V ten deň, keď si ho odviezli, Muška vyšla pred vchod, sadla si pri dvere a nemo hľadela za susedmi, čo rozhadzovali kvety po chodníčku. Už nikdy nezavila. Mária, ktorú mama v ten deň nevzala do škôlky, lebo mala ísť k zubárovi, pohladkala fenečku, ale tá ani chvostíkom nemihla, keď inokedy vrieskala pri každom podrbaní. Mama ju potiahla za ruku a išli ďalej, a keď sa vrátili, Muška sedela na tom istom mieste, neschopná si ani podvinúť studené labky. Mária bola presvedčená, že ten psík plače, a možno by sa i pokrižovala na brušku, keby ju to Sášek bol naučil.
– Mami, a prečo jej není vidno slzičky?
Čo bolo také zvláštne na tej otázke? Vtedy to nevedela. Ale mama sa strhla, a pokľakla vedľa nej, a potichu povedala:
– Muška… Poď so mnou. On sa už nevráti.
Či to psík porozumel, to Mária nikdy nevedela. Mama ju vzala na ruky a zavelila len:
– Poď! Treba dať jej poriadok.
Tak sa Muška stala Mariinou sučkou. Dožila sa pekného veku. Koľko mala, keď jej pán odišiel, Mária nevedela, ale u nich bola ďalších sedemnásť rokov. Mária stihla dokončiť gymnázium, vydať sa a nikdy už nepočula, že by Muška kvílila. Ticho jedla, dala sa umyť, chodila s Mariou von, ale neozvala sa. Pri odchode poslednýkrát vzdychla ako človek, zavrela oči a nos v slanej dlani Márie. Iného psa si už nikdy nekúpila. Ani synovia, keď prosili, nezaobstarala šteniatko, lebo mala v pamäti tie tmavé, rozumné oči Mušky.
Inak, Mária bola šťastné dieťa. Mala všetko, čo má mať. Mama, otec, dve staré mamy, zajko s odtrhnutým uchom a palacinky s domácou smotanou v nedeľu. A ešte víkendy u starkej Oľgy, otcovej mamy, kde však chodila len sporadicky. Prečo len tak zriedka, to vtedy netušila. Bol to veľký rodinný sekret, o ktorý deti nesmeli ani zavadila pohľadom. Na chate bývalo veselo všetkým, len nie mame, no Mária to vtedy ešte nechápala.
A potom boli výlety k vode, s druhou starkou Evou. Tú mala Mária najradšej, lebo s ňou trávila všetok svoj čas. Na rozdiel od Oľgy, pre Evu nebolo žiadne tabu a na každú otázku vnučke odpovedala, čo jej neraz mama vytkla.
– Preboha, mami! Načo? Veď je ešte malá! Aj tak nič nepochopí!
– Ani ty si nebola hlúpa, všetko si pochopila. A Mária je celá po tebe!
– Na tom sa mama vždy smiala a radšej myslela na to, že starkú aj tak polovicu toho, čo rozprávala, nepochopila, ale počúvať ju bola radosť.
Boli však i dôvody na otázku, prečo dospelí deti často klamú.
Dospelí sa snažili, aby Mária netušila, čo sa v rodine deje. Načo dieťaťu dospelácke hádky? Ale občas predsa cinklo niečo za zatvorenými dverami spálne, a mama potichu plakala. Starká Oľga, keď vídala svoju vnučku, len stisla pery a nepozrela na Márinu mamu. Dievča nič nechápalo a ťahalo mamu na kuchyňu, kde starká piekla vychýrený višňový koláč.
– Mami, poď! Starká ťa naučí, ako ho piecť. A urobíš ho aj doma! Taký dobrý a ty ho nevieš robiť!
Mama sa vymkla z jej ruky a len pokrútila hlavou.
– Nie, nie!
Dospelí nedovolili Márie, aby pochopila, čo je vo veci. Snažili sa držať masku. Až neskôr pochopila do vzťahov sa nevženieš násilím, ani keď sa ľudia stanú rodinou na papieri.
Rodičia sa rozviedli, keď mala Mária desať.
Oslava, ktorú pripravila mama pre Máriu a jej kamarátov, bola v plnom prúde, keď náhle tresli dvere a v odpoveď na Márin pohľad zaznelo: Tak, a je koniec…
Muška, ktorá porozumela situácii lepšie než dieťa, prišla k mame a ovinula jej nohu teplým telom na upokojenie. Kamarátky volali Máriu, tá uletela do obývačky a kričala, že bude torta. Keď sa vrátila, mama a sučka stále stáli každá so svojimi myšlienkami. Mame cuklo obočie a povedala:
– Samozrejme, bude! Len choď za hosťami.
O chvíľu už stála vo dverách s koláčom, ktorému venovala celú noc túžila konečne zažiariť kuchárskym umením.
Keď hostia odišli, Mária si sadla k mame, a tá jej podala veľkú lyžicu:
– Chutil ti koláč? No vidíš! A kašli na diéty, Mária! A aj na ostatné kašli na všetko! Aj na našu ulicu raz dôjde sviatok!
O akom sviatku hovorila mama, to Mária nikdy nepochopila. Ani neskôr. Keď otec platil alimenty, vystačilo to práve tak na pár základných vecí. Sviatky boli čoraz redšie. Ostal len Nový rok a narodeniny. Svoje mama prestať oslavovať úplne.
Starká Eva nahlas trvala na tom, že by si dcéra mala znovu postaviť život. Mária však videla, že mama tieto reči neznáša. Na všetko odpovedala rovnako:
– Stačilo. Viac netreba.
Ako vyrastala, Mária sa často zamýšľala, čo by bolo, keby si mama ešte niekoho našla, vydala sa druhýkrát alebo dovolila byť znovu šťastná? Žiadnu odpoveď nemala, ale často si predstavovala, že má brata, sestru, a mama sa nesťažuje, ale smeje.
No skutočnosť bola iná mama už dávno pochopila, že smiech už v jej živote nebude. Stávala sa prísnejšou a Máriu veľmi stálo, neodvrknúť alebo sa nehádať. Ako tínedžerka to robila neraz, ale vždy, keď chcela hádku naozaj rozpáliť, objavila sa odnikiaľ Muška a jej ostré zúbky, ktoré ticho vycerila, boli dostatočný argument na to, aby Mária radšej zmizla do svojej izby alebo k starkej.
Muška vedela štipnúť. Mária to poznala, lebo raz, po najväčšej hádke, prišla fenka za ňou, jemne ju chytila za členok a pustila. Nebola to veľká rana, no mala pocit, že už sa neoplatí veľmi odporovať tej, ktorá vie presne, čo je dobré pre psy i neposlušné deti.
Mnohé z maminho správania rozlúštila až od starkej. Tá rozprávala bez zábran.
– Dievčatko, čože od nej čakáš? Každý je trocha mrzutejší, keď nemá lásku.
– Ale my ju máme rady!
– Ó, Marian, to je niečo iné! Žene však musí dať pocit, že je ženou, len muž. Deti a rodičia nestačia. Zatiaľ tomu nerozumieš. Ale ja som to poznala na vlastnej koži. Keď tvoj dedo zomrel, mala som len štyridsať. Priskoro odišiel. Mala som romániky, čo sa smeješ? Aj na mňa sa trpelo pod mesiacom. Ale milovala som len jeho. Prijať kyticu od ctiteľa či ísť do kaviarne je jedna vec, ale prebúdzať sa každý deň vedľa niekoho, to je iné. Čo sa čertíš? Uvidíš, keď sa vydáš ty! A keďže si po mame, dlho to trvať nebude!
– Starká, mám šestnásť!
– No a? Aj tvoja mama mala ledva osemnásť, keď nám oznámila, že stretla tvojho otca. On by bez nej mohol žiť, ale ona bez neho nie. Každý by povedal, že bola zamilovaná ako mačka. Ale ja videla; nebola poblúznená, milovala ho ozajstne, reálne. Všetko pochopila, hoci ešte mladá. Vedela, že to nebude ľahké. Jeho rodičia ju neprijali, tvoj otec bol miláčik rodiny. Zvládla, koľko vedela. Odpustila všetko, okrem…
– Čoho?
– Nevernosti. Prepáč, že ti to hovorím. Ale skôr či neskôr by si sa to dozvedela. Aspoň odo mňa. Musíš vedieť, čo tvoju mamu bolela až do kosti. Je to strašné, keď ti trhajú dušu pohŕdaním a zbytočnými radami. Hovorieť, že si nedala dosť lásky. Ale koľko ešte viac dať? Rozprávam ti to nie preto, aby si nenávidela otca. To nepatrí k ničomu. Každý má právo na vlastný život. Prečo mrhať časom na zlosť a nenávisť? On si išiel svojou cestou. A darí sa mu dobre. Teš sa zaňho, nech to znie akokoľvek čudne. Si z dvoch častí. Po otcovi aj po mame. Ani jednu neodsekneš.
– Mama nikdy nehovorila o otcovi zle.
– A ani nebudete, je rozumná, Mária. Vie, že tvojím otcom ostane navždy. A ty budeš vždy jeho dievča. Tak načo komplikovať?
– Stále ho ľúbi?
– Myslím, že áno. Preto nič nezmení.
– Starká, myslíš, že aj ja raz… tak, len jedného a navždy?
– Neviem, dievča moje. Len modliť sa môžem, aby ten, čo príde do tvojho života, bol toho hodný…
Svojho manžela, Olega, Mária stretla presne tak, ako predpovedala starká. Bežala na svoj prvý štátny skúšku v Bratislave a narazila do vysokého nepekného chlapca. Tvár mu ani poriadne nevidela, len zacítila pevné ruky, ktoré ju zachytili, a počula posmešný, ešte polochrípľavý hlas:
– Slečna, ste taká blesková, že vás nestihnem! Rýchlo číslo dajte, nech mi neuletíte znova!
Číslo mu ozaj nedala, no nečudo, keď ju po skúške čakal na chodbe.
– Už sa neponáhľate?
O tri roky sa zobrali. Najprv bývali u mamy, no Mária vedela, že to nie je trvalé riešenie.
Nebolo to ľahké. Mamin Olega neprijala. Nevidela v ňom oporu.
– Aká to profesia, programátor? Čumí celé dni do monitora a vkuse niečo žuje. Onedlho budeš mať doma slona.
– Nepreháňaj, mami. Veď ti nie je ľúto mu dať chlebík?
– Mňa mrzí, keď vidím, ako sa trápiš, dcérenka.
Olegu trvalo dlho získať svokrin uznanie. Dobrých desať rokov. No nakoniec uznala: Zlatý to chlap.
Do toho času už bývali sami, v menšom dvojizbáku. Oleg bol v práci, budoval svoju prvú firmu, Mária zháňala byty pre klientov. Prvé dieťa striedavo opatrovala starká alebo prastarká, a Mária bola za ich zdravý rozum vďačná.
Prvé signály, že bude zle, prišli, keď čakala druhé dieťa.
– Mária, čo si o sebe myslíš? Zmizneš na hodinu a ani nevieš, kde si! Ja mám svoju robotu! hnevala sa mama, miešala na sporáku zelený boršč Olegov milovaný. Hotovo! Idem! A nabudúce, plánuj si lepšie čo a ako!
Mária ešte netušila, o čo ide, len pozerala na rozčúlenú mamu, ktorá penila, že Mária niekam odišla, hoci bola celý deň doma. Ten stratený čas” bol vlastne včera.
Akékoľvek vyšetrenie mama odmietala.
– Načo, čo si to vymýšľaš! Som zdravšia ako všetci! Rieš starkú, tá lekárov naozaj potrebuje.
Po porade s manželom našli cez otca odborníka, ktorý súhlasil prísť domov.
– Nemám pre vás dobré správy. Čakajú vás ťažké časy.
Márii mrzli ruky, keď ho počúvala. To hovorí o jej mame!? To musí byť omyl. Je mladá! Ako môže mať vážne problémy?
– Dôvodov je veľa. Ak vám však ich pomenujem, bude vám ľahšie? Skôr sa snažte, aby ste minimalizovali následky.
– Je to vôbec možné?
– Medicína pokročila, no zázrak neexistuje. Môžeme zmierniť priebeh, dodať telu oporu, a získať čas. Možno objavia niečo nové…
Od tej chvíle sa Márin život obrátil naruby. A aj keď to pred ňou nestálo ako dôvod na radosť, bola si istá, že bude musieť robiť pre mamu všetko, aby mala klud. Lekár vravel, že to je tiež liek.
Naťahovanie s mamou ohľadom sťahovania do ich nového domu si radšej už nevypomínala. Oleg sa postaral, dom, čo si našli, rýchlo vyplatili, hoc si vybrali pôžičku.
– Spolu to zvládneme. Hlavné je pokoj a rodina pokope.
Mária si schovala tvár mužovi na rameno a vedela, že ten sľúbený pokoj už nikdy nepríde.
Tak to aj bolo.
Mama si nepamätala, že býva v tom istom dome, a chcela stále domov.
– Mama, tvoja izba je na konci chodby.
– Prečo tvoja hosťovská? Veď mám vlastné bývanie!
– Viem, mami, ale budem ťa zajtra potrebovať pre chlapcov. A starká je chorá. Zostal by si? Prosím!
– No dobre! Ale to nebude navždy! Aj ja mám súkromný život!
– Samozrejme, mami.
– Pane Bože, čo ty tomu rozumieš, Mária! S tvojím vekom!
Nebyt starkej Oľgy, ktorá na mamu dohliadala, bola by Mária už dávno zošalela.
– Mami, naozaj si nič nepamätá?
– Prečo, Marienka, veľa si spomína veď to, čo som ja už dávno zabudla! A teraz vidím, koľko málo času som s ňou mala, keď bola malá. Predtým jasle, škôlka, družina… ledva večer človeka zazrel. Ozajstnou mamou som sa stala až s tebou. Ty si bola môj vlastný výtvor. Ale tvoja mama? Moja bolesť… Chcela by som vrátiť aspoň kúsok času… Vieš, niekedy sa mi zdá, že všetko toto sa deje preto, aby mi raz odpustila. Tvojho otca. Celý ten zložitý život. Hnevá sa, hundre, ale nič to nie je. Keď sa na mňa pozrie tak zvláštne a snaží sa rozpamätať kto som, viem, že už ju to nebolí. Usmeje sa. Je to hrozné… ale zároveň pekné. Každá mama chce, aby jej dieťa bolo aspoň chvíľu šťastné. A v tých okamihoch viem, že ona je. Je mladá, zdravá, všetko má pred sebou. Lásku, teba, starosti, čo jej ešte ani neprídu. Pane Bože, ako to všetko vydržať, Mária?
– Neviem, starká… naozaj neviem…
Mária videla, aké ťažké je pre starkú akceptovať, že jej jediná dcéra postupne odchádza do sveta, kam už nedočiahne nik. Neraz Mária natrafila na mamu sediacu pri kresle, v ktorom stuhla starká, a potichu sa spýtala:
– Mám ju odviesť?
– Nechaj ich… To už nebude dlho…
Starká zomrela o rok nato, keď už Mária pochopila, že nič nebude ako predtým.
– Daj na ňu pozor, Marienka! Ako na oko v hlave! Ja už nemôžem…
Mária len prikývla, no jediné na čo myslela, bolo zakryť pred starkou, ako strašne sa bojí zostať sama, zoči-voči všetkému, čo sa deje.
– Nemysli už na ňu ako na mamu. Vieš, vraví sa, že na starobu sme zasa deti. Je to pravda. Deti cítia srdcom, nie hlavou. Všetko prežívajú emotívne. Prosím ťa, myslí na ňu ako na dieťa. Namiesto mňa. Ľutuj ju. Keď sa ti chce kričať od zúfalstva, urob to len tak, aby ona nepočula, dobre? Nepolekaj ju, prosím. A potom mysli, čo som ti hovorila… a ľutuj ju z celého srdca. Ako by si chcela, aby tvoje deti raz ľutovali teba… Sľúb mi to!
– Sľubujem…
Koľkokrát si Mária na tieto slová spomenula, nevie ani porátať. Aj teraz.
Pozrela na hodiny, vydýchla si a natiahla sa po taške. Tak… peňaženka, kľúče od auta, dáždnik. Všetko. Ideme! Vyzdvihnúť staršieho z tréningu, mladšieho zo školy a potom do obchodu. Po banány. Tie maličké, aké mala rada starká.
Lebo mama, keď ich uvidí, si možno tiež pomyslí, že starká je ešte stále medzi nami. Stačí len prejsť pár krokov chodbou, nevšímajúc si otázky opatrovateľky. Potom otvoriť dvere do obývačky, kde je to kreslo, ktoré sa do izby vôbec nehodí, ale ostane tam, kým bude spomienka živá. A zamrmlať:
– Mária! Už by si mohla umyť tú poťahovku! Koľkokrát mám hovoriť? Kúpila si banány? Starká hneď príde. Prosila ťa.
– Jasné, mami! Sadni si, spravím ti čaj.
A kreslo bude obsadené. Ešte zostane trocha času pritisnúť sa tvárou k jej dlaniam, chytiť prísny, no vľúdny pohľad, a usmiať sa do prekvapenia:
– Mária, čo to máš na hlave? Kde máš kefu? Prines, učešem ťa! Bože, aké je už neskoro Treba ísť spať! Čo budeš zajtra raňajkovať? Krupicovú kašu, či palacinky?
