– A banány pre babku Nadeždu nezabudni! Len tie malé, čo tak rada má! Minule si priniesla niečo, čo sa ani podobať nedá! Maruška, no ako je to možné? Je to pre teba až také ťažké urobiť, o čo ťa požiadam?
Mária Igorievna Kováčová, hlavná účtovníčka veľkého podniku v Bratislave, mama dvoch detí a šťastná manželka, povzdychne a prikývne do prázdna, nehľadiac na to, že mama ju nemôže vidieť cez telefón. To vôbec nevadí, ona presne vie jej mama okamžite odhadne podľa tónu, ako reagovala na jej pokyny.
– A nekyvkaj, ale správ to! Viem, aká si. V hlave samý vietor! Maruška! Už by si mohla byť dospelá!
Po druhýkrát už Maruška nekyvne. Len prehodí: Dobre, jasné! a rozlúči sa s mamou.
Dospelá vraj No jasné! Veď cez štyridsiatku to ešte svet nezažil.
Do konca pracovnej doby zostáva polhodina a Maruška sa snaží sústrediť na výkaz. Ťažko to ide. Do hlavy skáču rôzne myšlienky, väčšinou zlé. A predsa ona je dobrá dievčina. Tak to mama vždy vravela.
– Naša Maruška je šikovná! Veľmi dobré dievča!
To bolo milé, keď Maruška chodila do škôlky. V bielo-ružovej sukničke, s veľkými mašličkami. Zázrak!
Taký zázrak, že domov si mama zo škôlky nevodila poslušné dievčatko, ale povaľača.
– Maruška! Čo to máš na hlave?
– Hniezdo! Tak hovorila pani vychovávateľka a odporučila postáť chvíľu na ihrisku, až priletia vtáčiky a spravia si tam domov. Veď možno aj môj účes bude na niečo užitočný!
– A kde sú mašle?
– Nepamätám si! Jednu si zobral Sáško. Potreboval lano na kotvu. Vieš, že on má naozajstnú loď? Jeho otec mu ju vyrobil! Dnes nám to pani učiteľka ukazovala do lavóra napustila vodu a loďka plávala! Úžasné!
– A druhú stužku?
– To Lenkina chyba. Chcela, a rýchlo aj zmizla. Mami, prečo vlastne fúka vietor?
– Maruša!
– Čo je?!
– Daj mi už pokoj s tými hlúposťami! Hlavu mám ako v zverinci!
Utíchaná Maruška celú cestu pokukuje po mame. Možno ju to bolí? Čo ak jej hlava ostane už navždy rozbitá a bude ju treba vyhodiť, tak ako tie prázdne škrupinky z vajíčok, ktoré mama hádže do koša pri pečení praženice?
Maruškina fantázia bola vždy bohatá a ešte pred polovicou cesty domov sa rozvzlykala, až sa rozzúrila celá mama.
– Maruša! Aký cirkus zas robíš?!
Povedať, čo sa deje, nedokáže. Je jej tak ľúto mamy, jej hlavy i celej tej nálady, že by najradšej zarevala ešte hlasnejšie, úplne ako susedkina Borka.
Borka bola veľmi naivný pes. Výla pre každú somarinu, no naozajstnú drámu robila, keď sused, pán technik Jožo, odišiel zachraňovať svoje nervy na chatu. Vtedy Borka vyla celé dni bez prestávky, zúfalosťou hnala všetky deti z nášho vchodu, aby prosili rodičov vziať ju preč. Rodičia sa často hnevali, volali aj mestskú políciu, ale Borka vždy zostala. Raz, uprostred Jožovho pobytu, náhle stíchla, prerušiac vyčítavú pieseň uprostred smutnej noci, a všelijakí susedia pochopili, že je zle.
Za Jožom vyšiel celý dvor. Bol to fajn chlap, ochotný každému pomôcť. Akurát bol, ako hovorila Maruškina mama, trošku slabší povahy.
V ten deň, keď Borka vyšla z vchodu, sadla si na schody a tupo hľadela za ľuďmi, ktorí sypali kvety na cestu za Jožom. Už nikdy nevyla. Maruška, ktorú mama neposlala do škôlky, lebo mali ísť k zubárovi, hladila Borku, ale ani chvostíkom nemávala, nech bola zvyčajne akokoľvek oddaná. Mama potiahla Marušku za ruku a išli ďalej, a keď sa vrátili od lekára, Borka ešte tak sedela, nehybne, v zime a so sklopenými labkami, a Maruška by bola prisahala na krížik, ktorý jej Sáško nakreslil na bruško, že ten malý psík plače.
– Mami, a prečo jej nie je vidno slzičky?
Čo sa skrývalo v tej otázke? Vtedy to Maruška nevedela. Ale mama stuhla, pozrela na Borku a prisadla si k nej:
– Borka Boruška Poď ku mne. On sa už nevráti…
Rozumela to psica? To Maruša nevedela. Mama, keď sa odpovede nedočkala, len ju zdvihla do náruče a prikázala:
– Poď, ideme. Musíme ju dať do poriadku.
A tak sa Borka stala Maruškou fenou. Žila s nimi ešte sedemnásť rokov. Maruška stihla dokončiť školu i vydať sa. A ani raz viac nepočula Borku zavýjať. Schúlila sa k rodine, nechala si umývať labky, doviedla ju na prechádzku, no hlas už nikdy nevydala. Keď mala odísť tam, kde na ňu čakal jej pán, len si ľudsky povzdychla a ticho položila hlavu do slzavej Maruškinej dlane. Viac Maruška nikdy psa nechcela, hoci deti prosili, ale vždy si spomenula na múdre, smutné oči Borky.
Inak bola Maruška šťastné dieťa. Mala všetko, čo k šťastiu treba: mamu, otca, dve babky, zajaca s utrhnutým uchom a v nedeľu lievance so smotanou. A bola aj babkina chalupa v Malých Levároch, kam chodili s mamou len zriedka. Prečo, to vtedy Maruška nevedela. To bol tajomstvo, ktoré deťom rozpovedať nesmel nikto.
A chodievali spolu aj na kúpalisko s druhou babkou Nadeždou. Tú mala Maruša najradšej, lebo na všetko odpovedala, nemala žiadne zakázané témy a z toho mala často výčitky od Maruškiných rodičov.
– Bože, mama, prečo? Veď Maruška je ešte malá! Nič tomu nerozumie!
– Ty si tiež nebola hlúpa. Všetko si chápala. Maruška je celá po tebe!
Maruška sa smiala, keď mama zmätene zúrila, a myslela si, že polku z toho, čo babka rozpráva o tom, ako prichádzajú deti na svet, aj tak nechápe. Ale počúvať bolo vždy nesmierne zaujímavé. Možno nabudúce opýtať aj to, prečo dospelí nehovoria deťom pravdu.
Dôvody mala vážne.
Dospelí sa snažili, aby Maruša netušila, čo sa doma deje. Načo by dieťaťu boli dospelácke klebety? Ale z rodičovskej spálne niekedy tlmene znela ich hádka, potom potichu plač mamy. Babka Oľga, keď prijímala v chalupe vnučku, stisla pery a mala pohľad upriamený úplne mimo Marušinej mamy. Dievča nič nechápalo, ťahalo mamu do kuchyne, kde práve babka miesila nezabudnuteľný višňový koláč.
– Mami, poď! Babka ťa naučí, pozri! A aj ty doma ešte napečieš taký koláč, keď je taký výborný, a ty to nevieš.
Mama Maruške vyťahala ruku a krútila hlavou:
– Nie.
Dospelí sa nikdy neobťažovali vysvetľovať jej, čo sa vlastne deje. Snažili sa tváriť, že všetko je v poriadku. Až neskôr Maruška pochopila nie všetko je také jednoduché. Ak sa ľudia stanú rodinou, neznamená to, že budú aj skutočne blízki.
Rodičia sa rozviedli, keď mala Maruška desať.
Na oslave, ktorú mama pripravila pre Marušku a jej kamarátky, práve vrcholila zábava, keď niekto búchol dverami a na prekvapený pohľad Marušky zaznelo:
– Tak, a je to…
Borka, ktorá lepšie vedela, čo sa deje, ako dieťa, si sadla Maruškininej mame k nohám a pritúlila sa. Ktosi zavolal Marušku, bežala do obývačky kričať, že už bude torta. Keď sa vrátila, že ponáhľa mamu, zbadala, že pes a žena tam stoja, upierajúc pohľad niekam do prázdna, každá stratená vo svojich myšlienkach. Na nesmelú otázku mama trhla hlavou, pozrela na ňu a rázne povedala:
– Jasné! Hneď, už to nesiem! Bež medzi kamarátky!
O chvíľu mala Maruška pred sebou mamku zas s úsmevom na líci a v rukách s tortou, nad ktorou čarovala celú noc, aby konečne získala zaslúženú kuchársku chválu.
A keď sa hostia pobrali domov a Maruška si k nej sadla, mama jej podávala lyžicu:
– Chutí? Jasné, že áno! Kašli na všetky diéty, Maruša. Kašli aj na všetko ostatné. Raz bude aj u nás sviatok!
O akom sviatku hovorila mama, vtedy Maruša nevedela. A ani neskôr to nebolo jasnejšie. Alimenty, ktoré posielal otec, ledva stačili na oblečenie pre rastúcu tínedžerku, a aj to nie vždy, takže sviatky bývali čoraz zriedkavejšie. Len Nový rok a narodeniny boli istotou. Svoje mama prestala oslavovať úplne.
Babka Nadežda, nebojac sa, že Maruška počuje aj čo je dospelým nepríjemné, tvrdila, že jej dcéra by mala dať životu ešte jednu šancu. Ale Maruška videla, že mame tieto reči nie sú vôbec po chuti. Stále len opakovala:
– Stačilo mi. Už mám dosť.
Ako dospelá sa Maruša často zamyslí: čo by sa stalo, keby mama nehodila všetko za hlavu? Keby si dovolila opäť niekoho si vpustiť, keby si dopriala druhý dych? Často sníva, ako má súrodenca, mama sa nehnevá na svet, ale smeje sa.
V skutočnosti však už mama zabudla, čo znamená smiech. Je stále prísnejšia, a Maruške dá zabrať, nepoznamenať na jej výčitky niečo drsné. Občas sa neudrží vtedy sa vždy niekde objaví Borka a jej tiché, ostré zúbky, ktoré pripomenú, že je lepšie nedráždiť tú, ktorá vie, čo treba psom aj neposlušným deťom.
Borka kusla raz a bolelo to riadne. Vtedy vtrhla do Maruškinej izby, jemne ju chytila za členok a hneď pustila. Zostalo iba pár bodiek modriny, ale Maruška si zapamätala, čo znamená príliš vzdorovať niekomu, kto vie, čo treba.
Veľa z maminho správania objasnila neskôr babka. Tá si nikdy nebrala servítky pred ústa.
– Čo chceš od nej? Každá žena je protivná, keď lásku nemá.
– Ale my ju predsa milujeme!
– Och, Marienka, to nie je ono! Žena musí cítiť, že je ženou. To jej nedajú deti, ani rodičia, iba muž po boku. Ty tomu ešte nerozumieš. Ale ja už viem svoje. Keď dedo zomrel, bolo mi niečo vyše štyridsať. Príliš skoro. Hoci boli aj iné muži, nikdy som si iného nevedela predstaviť po boku. Iné je prijať kyticu alebo večeru, iné ráno sa zobudiť s niekým po boku. Uvidíš, ako si zmeníš názor, keď budeš vydatá! A podľa toho, čo vidím, bude to čoskoro.
– Babka, však mám šestnásť!
– A čo! Tvoja mama mala ledva osemnásť, keď si našla tvojho otca a bez neho už nevedela žiť. Že on bez nej vedel, to ju netrápilo. Niekto by povedal zamilovala sa po uši. Ale ja videla, že to je láska naozaj, bez rozprávok a pózy. Všetko rozumela, vedela, že bude ťažké, jeho rodina ju nikdy neprijala. A vydržala, čo sa dalo. Len jedno neodpustila.
– A čo?
– Neveru. Prepáč, že ti to hovorím takto, ale raz to zistíš aj tak. Mala by si vedieť, čo všetko tvoja mama prežila. Bolí, keď dušu ti trhajú napoly výčitkami, radami, pohŕdaním. Hovorieť o tom, že si nedodala, nedala dosť lásky Aký to má zmysel? Otec si vybral svoj život, je mu teraz dobre a ty by si sa mala tešiť s ním. Máš v sebe z neho aj z mamy; neodstrihneš ani jednu časť.
– Mama nikdy o otcovi nehovorí zle.
– Ani nebude. Je rozumná. Vie, že pre teba je stále len tvojím otcom. A ty jeho najmilšie dievča. Načo si to komplikovať?
– A stále ho ľúbi?
– Myslím, že áno. Preto nechce zmeniť svoj život.
– Babka, myslíš, že aj ja tak na celý život jedného?
– Neviem, dieťa. Len prosím nebo, aby si aj ty našla človeka, ktorého budeš ľúbiť tak veľmi
Máriinho muža, Olega, stretla presne, ako babka predpovedala. Bežala na prvú skúšku na univerzite a narazila do vysokého, nie veľmi pekného chalana. Nestihla ani poriadne vidieť jeho tvár, len ju pevne zachytil do rúk a ešte trochu chlapčenský, no už mužský hlas žartovne zahlásil:
– Slečna, ste taká rýchla, že vás nepostíham! Rýchlo mi nadiktujte číslo, kým som vás ešte stihol!
Samozrejme, číslo mu nedala, ani sa veľmi nečudovala, keď ho po skúške našla čakať na chodbe.
– Už nikam neskáčete?
Zobrali sa po troch rokoch. Najskôr bývali s Maruškina mamou, no to nebola výhra.
Mama Olega neprijala. Nevidela v ňom oporu pre Marušku.
– To je čo za zamestnanie? Programátor! Sedí celý deň za počítačom a večne niečo žuje. Vrátim sa raz domov a budeme tu mať slona.
– Mama, nepreháňaj. Vari ti je ľúto rožka pre zaťa?
– Ľúto je mňa teba. Ešte poplačeš
Oleg sa musel veľmi snažiť, aby svoj vzťah s mamou o niečo zlepšil, ale po rokoch sa podarilo: mama uznala, že jej zať je zlato.
V tom čase už žili s Olegom sami, v malej dvojizbovej na Ružinove. Oleg makal vo svojej firme, Mária lietala po obhliadkach bytov veď nohy živia makléra! O ich prvorodeného sa starali striedavo babka či prababka, a Maruša bola vďačná nebu, že obidve boli ešte zdravé a rozumné.
Prvé zlé znamenia prišli, keď čakala druhé dieťa.
– Mária, čo si si myslela? Odišla si na hodinu a zvyšok dňa ma tu nechávaš s malým! rozčuľovala sa mama, keď miešala na sporáku Olegov milovaný špenátový prívarok, Je hotovo! Idem domov! A nabudúce si naplánuj aj môj čas, rozumieš!
Mária hľadí vtedy nechápavo na mamu, ktorá zháňa kľúče, a cíti, že ju začína ovládať strach. Navyše, na prehliadku k lekárovi dnes vôbec nešla. Bola včera, presne na čas. No mama sa sťažuje, akoby práve kvôli tomu nestihla pol života.
Akékoľvek vyšetrenie mama ostro odmietala.
– Na čo by mi to bolo? Veď som zdravšia ako hocikto! Radšej sa starajte o babku. Tá lekára potrebuje viac!
A tak to vyriešili s Olegom inak: cez otca vybavili dobrého odborníka, ktorý prišiel domov.
– Nemám pre vás dobré správy, povedal lekár. Čaká vás ťažké obdobie.
Mária pri jeho slovách cítila, ako jej chladnú ruky. Toto hádam nie je o jej mame! Veď je ešte mladá! Odkiaľ také diagnózy?
– Môže mať veľa príčin… Je rozumnejšie nemyslieť na to, prečo, ale sústrediť sa na to, ako oddialiť následky. Nervy a pokoj k tomu veľmi pomáhajú.
A tak Mária pochopila od tejto chvíle sa jej život radikálne zmení. Nie je to to, čo by si priala, ale inej cesty niet. Mama je jej najbližší človek na svete.
Prehováral sa mama na sťahovanie k nim do nového domu, ktorý Oleg vybavil svojpomocne, a kde sa zadĺžili do budúcich piatkov.
– Zvládneme to. Teraz sme konečne pohromade, o to ide. Ty budeš v pokoji.
Maruška, zmietajúca slzy do Olegovho pleca, tuší, že to pokoj určite nebude.
Tak to aj je.
Mama sa často zabúda, nerozozná ani vlastnú izbu.
– Maminka, tvoja izba je tu, touto chodbou.
– Načo vaša hosťovská? Ja mám vlastný dom!
– Jasné, mami, ale zajtra mi strašne pomôžeš postrážiť chlapcov, aj babka je slabá. Zostaň ešte, prosím!
– Dobrá. Ale nerátaj s tým stále! Ja mám ešte svoju slobodu, poviem ti.
– Ale rozumiem ti, mama.
– Bože, ty čo môžeš rozumieť, Maruša?! V tvojom veku!
Nebyt babka a jej pokojná ruka, Mária by asi už dávno pekne zborila celý svoj svet.
– Babka, už si naozaj nič nepamätá?
– Ale kdeže, Marienka. Veľa si pamätá, to, čo bolo dávno. Ale prekvapila by si sa, niečo vie, čo ja už tiež dávno zabudla. A už chápem, čo som vtedy zanedbala. V detstve to bolo tak jasle, škôlka, škola, nočné služby Videli sme sa ledva pár hodín denne. Človek nevie, čo má, kým to neminie. Skutočnou mamou som bola vlastne až pre teba. Mama tvoja bola moje trápenie Rada by som vrátila aspoň malú omrvinku času, ktorý som jej nevynahradila. Vieš, niekedy mám pocit, že všetko, čo sa teraz deje, je preto, aby mi konečne odpustila mne, tvojmu dedovi, životu. Ona šomre, hnevá sa, ale to nič neznamená. Keď na mňa mama pozerá tak zvláštne, akoby skúmala, kto vlastne som, rozumiem, že už jej to nebolí. Usmieva sa. Je to strašné, Marienka… Ale zároveň dobré… Lebo každá mama chce, aby bol jej dieťa aspoň raz, na okamih, šťastné. A v tých chvíľach viem, že ona šťastná je. Mladá, zdravá, všetko pred ňou… Láska, ty, aj všetky žiale, ktoré ešte neprídu. Pane Bože, ako sa to dá uniesť?
– Neviem, babulienka… Neviem…
Maruška vidí, ako ťažko sa babke vstrebáva vedomie, že jej jediné dieťa mizne pomaly do iného sveta. Viackrát našla mamu sediacu pri babke v obývačke a len tíško sa spýtala:
– Mám ju odviesť?
– Nechaj ich… Takto im je dobre…
Babka odišla rok po tom, čo Maruša pochopila, že ich život nebude už nikdy ako predtým.
– Opateruj ju, Maruška, ako oko v hlave! Viac už nedokážem…
Maruša hrýzla do pery a prikývla, hlavne nech babka nevidí, ako veľmi sa bojí zostať na všetko sama.
– Už na ňu nepozeraj ako na mamu. Vieš, hovorí sa, že na starobu sme znovu deťmi. Je to pravda. Deti cítia srdcom a rozum nechajú bokom. Všetko vnímajú citom, nie hlavou. Prosím ťa, mysli na ňu ako na dieťa. Chráň ju. Ak ti bude zúfalo, krič, ale mimo nich, nech sa nebojí. A potom si spomeň na moje slová a ľutuj ju. Ako by si si priala, aby raz tvoje deti ľutovali teba… Sľúbiš mi to?
– Sľubujem…
Koľkokrát si Maruška na ten rozhovor ešte spomenie? Nedá sa to spočítať. Aj teraz, práve teraz.
Pozrie na hodinky. Povzdychne a siaha po kabelke. Tak, peňaženka, kľúče od auta, dáždnik. Všetko? Dá sa na cestu. Zastaviť syna na tréningu, skočiť po mladšieho do školy, potom do obchodu. Po banány. Tie malé, presne tie, čo mala babka tak rada.
Lebo mama, keď ich zbadá, na chvíľu uverí, že babka ešte žije. A tak stačí prejsť pár krokov po chodbe, nevšímať si otázky opatrovateľky, otvoriť dvere do obývačky a vidieť staré kreslo, ktoré sa už ani nehodí do miestnosti, no bude tam stáť, kým ho niekto bude pamätať. A zamrnčať:
– Maruška! Veď už si mohla to kreslo vyčistiť! Koľkokrát ešte? A banány si kúpila? Babka čoskoro príde. Prosila.
– Jasné, mami. Sadni si, ja ti urobím čaj.
Miesto v kresle bude obsadené. Ešte bude chvíľa pritisnúť líce k známym rukám, zachytiť ten prísny, no mäkký pohľad, a usmiať sa na maminu otázku:
– Maruša, čo to máš na hlave? Kde máš hrebeň? Poď, učesem ťa! Bože, už je neskoro… Spať treba! Čo chceš zajtra na raňajky? Krupicovú kašu alebo lievance?
