V záhrade vo Vysokých Tatrách vonalo pečené karí, keď na dvere zaklopali. Zdenka, ešte ani nestihla zložiť vrecko, otvorila a uvidel mladého kuriéra.
— Dobrý deň! Váš balík, — povedal energicky.
— Aký balík? Nič som si neobjednávala, — prekvapila sa Zdenka.
— Byt desiaty? — dopytoval sa.
— Áno.
— Tak je to v poriadku.
Žena neisto podpísala preukaz a dostala veľkú krabicu. Keď ju otvorila, krv jej stuhla v žilách. Vo vnútri bol pohrebný veniec. Nie vianočný, nie dekoratívny – skutočný, s čiernou stuhou, na ktorej bolo napísané jej meno.
Odosielateľ nebol uvedený. Iba milé posolstvo: „Odpočívaj v pokoji, Zdenka.”
— To už musí byť hlboká nenávisť, poslať domov veniec! — šeptala neskôr chveným hlasom.
Jej manžel, Ján, tomu neprikladal význam:
— Prečo si myslíš, že to bola mama? Ona ťa má rada!
— Radšia? Nikdy ani nepronesie moje meno! — s bolesťou pripomenula Zdenka.
A naozaj, budúcej svokre sa na nej nepáčilo všetko: výška „meter s čiapkou”, práca na recepcii, skromné šaty. Zdenka sa snažila, šila si vlastné oblečenie, bola zdvorilá, ale odpoveďou bola len pohŕdavosť a ostrovtipy.
— Pozri na tento nedorozum, — šepkala Jarmila Jánova synovi. — Ani dve slová nevie spojiť!
A on mlčal, tváriac sa, že všetko je v poriadku. Ale práve jeho mlčanie bolo súhlasom. Matka si čoraz viac dovoľovala – aj napriek tomu, že žili na Zdenkinom území.
Keď Zdenka navrhla prenajať byt a nájsť miesto, ktoré by vyhovovalo svokre, tá odmietla všetky možnosti. Hlasno, s výčitkami, s hysterickými výlevmi. A Ján pil čaj a mlčal.
Keď zlyhal veniec, nasledoval ďalší krok. Manžel zrazu našiel na pôde pánske spodky.
— Čo mi to vysvetlíš? — vypustil z úst, držiac nález.
— A tebe samému sa nič nezdá zvláštne? Ako by som sa tam dostala? Ani zo stoličky by som tam nedosiahla!
Kľúče od bytu mala svokra. Všetko do seba zapadlo. Ale Ján mlčal. Znovu.
Ďalší „darček“ – vedro čučoriedok. Svokra ho podala so slovami:
— Vitamíny! Pre nevestu!
Ráno Zdenka objavila vo vedre… živého, ale premrznutého škrečka. Našťastie, pri manželovi. Ten, samozrejme, neveril, že to bolo zámerne: „Sám sa tam dostal, stáva sa.”
Neskôr Zdenka našla pod posteľou bábiku so zapichnutými ihličkami. Situácia už pripomínala lacný triler. A predsa trpela. Pretože milovala. Pretože verila, že muž za jej chrbtom je ochranou, a nie iba synom svojej matky.
Bodka bola postavená náhodou. Zdenka sa vrátila z práce skôr a pristihla manžela s inou. Vo vlastnom byte.
Vykopla ho. Rýchlo. Bez milosti. V ponožkách, ako sa hovorí.
Snažil sa ospravedlňovať:
— Ona prišla sama! Nič som neplánoval!
Ale Zdenka už neverila. Navyše, „host“ bola neteAle Zdenka iba pokrútila hlavou, pretože pochopila, že tento príbeh už dávno stratil všetky čiary rozumu a iba život sám mohol byť tak krutý vironiari.
