Vieš čo, spomenula som si na príbeh o starej mame, ktorý asi každá rodina na Slovensku trochu pozná. Stará mama odchádzala do dediny na jar, a celá rodina jej balila veci. A oni sa s tým vôbec neskrývali, s úprimnosťou jej hovorili, ako im už lezie na nervy a že je konečne jar, takže pôjde do svojho domčeka a zostane tam až do neskorej jesene. Vnuci Sväto a Jaro sa s ňou moc nebavili, nevesta Zuzana ju nemala rada, a syn Ivan bol buď na služobke alebo sa správal rovnako chladno.
Stará mama bola pre nich bremenom. Ona to všetko cítila, rozumela si, a z posledných síl trpela tie večery, vždy čakala jar ako niečo krásne, čisté a pravdivé. Tento rok prišla jar skoro. Mariena, ako sa volala, často sedávala pred panelákom, kde bývali, a pozerala na modré nebo, vyhrievala sa na slnku. Vyzerala ako zvädnutý vrabec hubená, v starom kabáte, ošúchaných gumákoch, zničených šatách, s frčkačkou na hlave veď vieš, typické babky.
Aj keď ju rodina moc nemala v láske, susedia vo vchode boli voči nej milí. Vždy ju pozdravili, pýtali sa ako sa má, pomáhali jej dostať sa domov na piaty poschod. Susedove deti, Peťko a Milan, jej občas aj doniesli tašku z obchodu cestou zo školy.
A hoci mala Mariena už svoje roky, doma robila všetko. Varila, prala, upratovala. To bola jej povinnosť Zuzana, nevesta, mala na také veci “inú robotu”.
Veď ty si doma celý deň, tak všetko robíš, povedala vždy večer, keď prišla z práce a hodila čižmy v predsieni.
Vnuci sa s ňou nebavili. Keď im prišli kamaráti, Mariena ani nevychádzala z izby, lebo raz jej vnuk povedal, že sa za ňu hanbí, že je to trapas pred ostatnými.
Stará mama nikdy neodvrávala len málo rozprávala a večer preplakala vo svojej malej izbičke.
Na stanicu ju poslali taxíkom, aby nemuseli s ňou po autobusoch. Mala len jednu starú tašku s vecami, a malý batôžtek s nejakými handrami. Opierajúc sa o palicu, pomaly krivkala po peróne, sadla si na lavičku, počkala vlak, nastúpila a cez okno sa pozerala dobrým, jasným pohľadom. Keď vlak vyrazil, vytiahla z tašky pokrčenú fotografiu syn Ivan, vnuci Sväto a Jaro a nevesta Zuzana sa na fotke usmievali. Posledné roky ich úsmev videla už len tu. Pobozkala fotku a opatrne vrátila do tašky.
Na stanici v dedine, kde vyrastala, jej niekto ponúkol odvoz takmer ku domu. Otvorila bránku, prešla po rozmoknutej cestičke a prišla k rodičovskému domu. Tu bolo všetko jej blízke, vlastné a potrebné. Aj starý plot, aj nakrivo schody, aj deravé steny všetko ju v dedine potrebovalo. Mariena tu mala svoje miesto.
Dedina to bola pre ňu všetko. Tu sa narodila, tu mala deti, tu jej zomrel manžel. Žila v tom dome skoro pol života, prežila tu aj staršieho syna, ktorý už dnes nežije.
Otvárala okná, rozkúrila pec. Sadla si na lavicu k oknu, rozmýšľala… Kedysi tu sedávali jej deti, jedli pri stole, spávali na starých posteliach, behali po starých podlahách a pozerali cez okná na jar. V hlave jej zneli detské hlasy boli tu raz, boli pre ňu všetkým. Najbližší, najdrahší.
Slnko vtedy svietilo ako dnes, a bolo tu mnoho jarných dní šťastných a obetavých. Prežitých medzi týmto múrmi. Usmiala sa na dedinskú jar.
***
Ráno sa už neprebudila. Zostala navždy na svojom mieste, vo svojom dome. Na stole ležalo veľa starých fotografií a jedna novšia, pokrčená tá, ktorú ešte včera držala v rukách.
Kým žijeme, stíhame veľa. Môžeme poprosiť o odpustenie, poďakovať, priznať sa, že máme niekoho radi. Kým žijeme, nemôžeme také veci odkladať na zajtra. Lebo človek, keď raz odíde, už sa nevráti a nám zostanú v srdci také kamene, že ich nosiť bude veľmi ťažké.
Treba žiť s vierou, pravdou a robiť dobro zo srdca. Milovať a čakať, vážiť si city druhých, myslieť na tých, čo ti dali život a postavili na nohy.
Press «Like» and get the best posts on Facebook ↓
