Starý byt v Bratislave páchol spomienkami. Alžbeta Šimonová stála pri okne a pozerala sa, ako sa na dvore hrajú cudzie deti. Malé dievčatko s vrkočmi jej pripomenulo vnučku Zuzanku, ktorú už pol roka nevidela. Mohla ju mať pri sebe každý deň.
„Alžbetka, čo si taká smutná?“ pristúpila k nej susedka Mária s šálkou čaju. „Zasa myslíš na vnúčatá?“
„Len také myšlienky, čo sa tárajú,“ vzdychla si Alžbeta. „Pozerám sa na tie deti a hľa, mohla som teraz prechádzať sa so Zuzkou, čítať jej rozprávky.“
„Nerob si výčitky. Rozhodla si sa, teraz ži s tým.“
Mária mala pravdu. Rozhodnutie bolo. Lenže následky? Tie dopadli inak, ako čakala.
Všetko sa začalo, keď jej ochorel manžel. Vážne. Lekári povedali – potrebná starostlivosť. Alžbeta zanechala prácu, stala sa ošetrovateľkou. Pol druhého roka neopustila Jozefa ani na krok. Kŕmila ho z lyžice, prevracala, umývala, čítala noviny.
Syn Peter prišiel trikrát, nie viac. Práca, povinnosti, nestíha. Ale mladší syn Martin chodieval pravidelne. Prinášal lieky, potraviny, podporoval ich peňažne. Jeho žena Jana bola tiež dobrá – či už prinesla kapustnicu, alebo vyprala oblečenie.
„Mama, možno by sme otca dali do nemocnice?“ navrhol Peter počas jedného z krátkych návštev. „Tam sa oňho postarajú, ty si oddýchnuť.“
„Akože do nemocnice?“ ohradila sa Alžbeta. „Bez mňa by zahynul. Štyridsať rokov spolu, a teraz ho opustiť?“
„Nie opustiť, ale zabezpečiť mu odbornú starostlivosť.“
„Odborná starostlivosť je doma, s rodinou.“
Peter pokrčil plecami a odišiel. Martin však pokračoval v pomoci. Dokonca priniesol aj ženu s dcérkou, aby dedo videl vnučku.
Keď Jozef zomrel, Alžbeta zostala úplne sama. Byt sa jej zdal obrovský a prázdny. Každý kút pripomínal manžela, každý predmet rozosieval bolesť v srdci.
„Mama, presťahuj sa k nám,“ navrhol Martin na smútočnej hostine. „Načo bývať sama?“
„Neviem,“ rozpakovane priznala. „Zvykla som si tu.“
„Mama, u nás je málo miesta,“ vložil sa do rozhovoru Peter. „Martínov byt je väčší, im by to bolo ľahšie.“
„Nájdeme spôsob,“ pevne povedal Martin. „Hlavné je, aby mama nebola sama.“
Alžbeta sa pozerala na synov a rozmýšľala. Peter bol úspešný, mal trojizbový byt v dobrej štvrti. Martin žil skromnejšie, v dvojizbáku na sídlisku, s menším príjmom. Ale mal dobré srdce, to bolo isté.
„Popremýšľam o tom,“ povedala vtedy.
Rozmýšľala dlho. Peter prichádzal zriedkavo, no vždy priniesol drahé potraviny, zahraničné lieky. Hovoril, aký by mal krásny život v jeho štvrti – dobrá poliklinika, obchody, park na prechádzky.
„Mama, som predsa starší syn,“ hovoril. „Podľa tradície rodičia bývajú so starším.“
Martin len prichádzal a pomáhal. Vyčistil lustrík, priniesol nákup, posadil sa a rozprával. Jana pekla koláče, Zuzka kreslila obrázky.
„Babka, a kedy sa k nám presťahuješ?“ pýtala sa vnučka, objímajúc ju okolo krku. „Ukážem ti svoju izbu. Mám tam bábikový domček, budeme si hrať spolu.“
„Čoskoro, zlatko, čoskoro,“ odpovedala Alžbeta, no stále sa nemohla rozhodnúť.
Rozhodla sa náhle. Peter prišiel opäť, no tentoraz s manželkou Helenou. Sadli si v kuchyni a Helena začala rozprávať, aký skvelý život by mali všetci spolu.
„Alžbeta, veď rozumiete, že Peter vám môže zabezpečiť lepšiu starostlivosť,“ hovorila s úsmevom. „Máte u nás vlastnú izbu, dobré jedlo. A čo Martin? Tlačiť sa v dvojizbáku?“
„Netlačia sa,“ ohradila sa Alžbeta. „Majú to tam pekné.“
„Ale no tak, veď viete, ako to je. Sú to dobrí ľudia, to nepopieram. Len možnosti máme rozdielne. Pozrite,“ Helena vytiahla z tašky papierik, „už som vám vybrala kardiológa. Súkromného, najlepšieho v meste. Peter vám to zaplatí.“
Alžbeta vzala papier, kde bol napísaný názov ordinácie a telefón.
„A Martin so svojím platom takéhoto doktora neutiahne,“ pokračovala Helena. „Stojí to dvesto eur za návštevu.“
„Toľko?!“ prekvapila sa Alžbeta.
„Samozrejme. Kvalitná starostlivosť nie je lacná. A potom – čo ak sa vám niečo stane? Peter vám vždy pomôže, má na to.“
Peter mlčal, občas pritakal.
„A potom,“ pokračovala Helena, „my sme predsa rodina. S Janou máte dobrý vzťah, ale čo keď sa s Martinom pohádajú? Rozvedú sa, a čo potom? My sme s Petrom dvadsať rokov spolu, naše manželstvo je pevné.“
Po ich odchode Alžbeta dlho sedela v kuchyni a pozerala sa na papierik. Dvesto eur za návštevu. Jej penzia bola dvesto štyridsať. Takýto lekár stál takmer celý jej mesačný príjem.
A Helena mala pravdu. Peter si to mohol dovoliť. Mal malú firmu, dobré auto, byt v centre. Martin pracoval v továrni, zarábal málo. Čo ak by vážne ochorela? Ako by jej pomohol?
Večer prišiel Martin s Janou a Zuzkou.
„Tak čo, mama, rozhodla si sa?“ spýtal sa, usadzujúc dcéru na pohovku. „Kedy sa sťahujeme?“
„Martínko, premýšľala som…“ začala Alžbeta a zarazila sa.
„O čom, mama?“
„Možno by bolo lepšie, keby som išla k Petrovi.“
Nastalo ticho. Martin sa pomaly vzpriamil, Jana zčervenala. Zuzka nechápavo pozerala na dospelých.
„Rozumiem,“ potichu povedal Martin. „Môžem vedieť prečo?“
Alžbeta sa cítila provinilo, ale slová už nebrala späť.
„No… on má lepšie podmienky. Väčší byt, dobráA keď sa po rokoch spomienok Alžbeta opäť objala s Zuzkou, uvedomila si, že skutočné bohatstvo nikdy nebolo v peniazoch, ale v láske, ktorú jej rodina ponúkala celý ten čas.
