Babica na hodinu
Pán Peter, prepačte, prosím, ale dnes by som potrebovala odísť z práce skôr. Dovolíte mi? Mám choré dieťa.
Zuzana položila na stôl pripravené papiere a zoznam schôdzok na ďalší deň. Do konca pracovného času zostávalo ešte hodinu, no z materskej školy jej už dvakrát volali, a tak sa rozhodla risknúť a opýtať povolenie. Do tejto stavebnej firmy nastúpila len nedávno a mala pocit, že je tam zázrakom bez skúseností z administratívy a bez vzhľadu, ktoré bol spomínaný v inzeráte. Keď sa pred pohovorom pozrela do zrkadla, s úsmevom krútila hlavou:
No, túto požiadavku veru nesplňujem.
Ten starý sveter, ktorý tak šetrila, ešte stále držal tvar, zato sukňa bola už ošúchaná. Šila ju ešte mama, látku starostlivo vyberala, sedela pri šijacom stroji celé dni a zakaždým sa musela premáhať, aby prebehla ďalší steh.
Nebude horšia než z obchodu.
Maminka, veď je to vlastná práca, iste, že je výborná! Zuzana prikrášľovala, no vedela, že mama tieto slová potrebuje počuť.
Peňazí na nové veci v ich domácnosti nebývalo nazvyš. Pamätala si časy, keď bol ešte otec nažive, výber šiat nebol problém. Po jeho smrti sa však všetko zmenilo. Z maminkinho platu zdravotnej sestry sa veľa nazvyš nedalo. Ale držali sa, kým nestihla babičku choroba. Vzťahy medzi Zuzaninou mamou Annou a babkinou svokrou, teda maminou svokrou, boli, jemne povedané, napäté.
Anna! Nemáš ani poňatia o rodinnosti. Ale to sa s tvojím pôvodom ani nedivím. Ale si už súčasťou našej rodiny, tak si zvykaj, že v tejto rodine má každý zodpovednosť za druhého.
Zuzana vtedy ešte nepochopila, čo babka hovorí. Zvonilo to pekne a múdro, no časom pochopila, že tie slová neznamenali nič. Povinnosti museli byť len jednostranné. Anna mala o svokru starať sa, väčšinu výplaty jej dávala, svokra všetko len prijímala, ale späť nevracala nič. Pripomienok sa znieslo na hlavu Anny neúrekom.
Mama! Prečo mlčíš? Prečo jej nič nepovieš? Zuzana, keď bola staršia, nechápala, ako jej matka znášala ďalšie babičkine reči. Anna zvykla chodiť k svokre sama, babka si však vyžadovala aj malú Zuzanu.
Vieš, Zuzi, viem, že nemá pravdu. A viem tiež, že je chorá a veľmi sama. Okrem nás už nemá nikoho. So sestrou je pohádaná, netere s ňou byť nechcú. Anna skladala bielizeň. A ešte… Sľúbila som tvojmu otcovi, že ju neopustím. Ako by som to mohla porušiť?
Zuzanu babka hnevala, chcela jej povedať všetko, čo mala na srdci, no mama ju vždy mierne umlčala a pozerala na ňu s výčitkou.
Načo, Zuzka? Vieš, ja to už neberiem osobne. Nech si hovorí. Ja viem, že konám správne a tvoja babka nič nepotrebuje.
Veď by aj tak nič nepotrebovala! zamrmlala už dospelšia Zuzana, dobre už poznajúc chod sveta.
Teraz vedela, že babka nebola žiadna chudera. Veľký byt, ešte jeden zdedený po starých rodičoch, solídny dôchodok, účty v banke po dedovi to všetko babke umožňovalo žiť pohodlne.
Prečo od teba berie peniaze, mama? Veď jej musí stačiť.
Zuzka! Anna nahnevane hodila utierku. Prosím, už prestaň. Nebuď taká, prosím. Všetko, čo má babka, je len jej. Nebolo naše a nebude. Nepremýšľaj nad tým a neprisudzuj si v duchu cudzie. Neskôr by si to neustála. Anna jemne ukladala šálky, Zuzana pozorovala ten pokoj a obdivovala matkinu trpezlivosť. Sama by tiež chcela takú trpezlivosť.
Až keď babička zomrela, pochopila, čo mama myslela. Obálka so závetom a rozlúčkovým listom ležala v nočnom stolíku. Anna len vzdychla, listy zmiatla a vyhodila.
Ideme!
Kam? Zuzana sa nechápavo dívala.
Nemáme tu viac čo robiť. Svoj dlh som splnila.
Neskôr sa dozvedela, že babka všetko svoju majetok odkázala neteriam. Čo bolo v rozlúčkovom liste, jej mama nepovedala. Iba raz, keď Zuzana dôkladne naliehala:
Odkázala im, lebo sú pokrvné. Už sa nevypytuj, Zuzka, nechaj to, nič ti to nedá. Nech je to minulosť.
Myslela si, že ju nie som vnučka? Zuzana nevydržala.
Nie. Anna napokon povedala. Videla v tebe priveľa mňa. Vraj nemáš v sebe nič po otcovi. Cudzia krv.
Ale je to tak? Nepodobám sa na otca?
Zuzana, podobáš sa naňho ako vajce vajcu. Najmä povahou. Bol najlepší človek. Preto stále vravím, prenes si z tejto rodiny len to dobré a zlé nechaj za chrbtom.
Koniec koncov, rozporovať už nemala význam. Naplno mama pochopila.
Čas plynul. Zuzana skončila gymnázium, nastúpila na Matematicko-fyzikálnu fakultu v Bratislave. Vtedy mama ušila tú známu šťastnú sukňu. V nej skladala skúšky, v nej neskôr i učila. V tom odišla na pohovor do staviteľskej firmy, lebo na džínsy to tam nebolo.
V personálnom oddelení počula šepoty, ale narovnala sa a spomenula mamine slová.
Slečna, nemáte prax, ste sama s malým dieťaťom? Kde ste predtým pracovali?
Učila som na fakulte.
A prečo chcete zmeniť odbor?
Chcela som skúsiť niečo nové. Snažila sa ovládať, no kolená sa jej triasli.
A predsa jej ponúkli pozíciu asistentky s trojmesačnou skúšobnou dobou. Zuzana už nepočula ich dohadovanie, len nejasne stihla registráciu komentár:
Dajte jej šancu, veď vychytené ženy nie sú všetko. Pripeknúť, upraviť, do poriadku dať a ešte uvidíte!
Vzťahy s novým šéfom, pánom Petrom, boli hneď vecné i ústretové. Keď ho zbadal, ako Zuzana sústredene číta návod na kávovar, rozosmial sa.
Prvý raz vidím ženu, čo hneď po všetkých gombíkoch necvaká, ale číta. Budeme si rozumieť!
Prácu zvládala dobre. Peter všetko kontroloval, ale postupne si všimol Zuzanine schopnosti skvelá pamäť, spoľahlivosť, doholadila aj nemožné schôdzky, časom jej prenechal mnoho. Iba pre časté neprítomnosti z dôvodu synovej choroby občas nespokojne pokrútil hlavou.
Zuzka, ja tomu rozumiem, no už je to častejšie. Takto prídem o asistentku, žartoval Peter, masírujúc si spánky.
Bolieva vás hlava? Mám paralen.
Nechajte, prejde. Len choďte. S dieťaťom vždy dôjde starostlivosť. Ale skúste porozmýšľať aj nad inými možnosťami. V škôlke len v čase choroby potrebujete pomoc?
Nemám nikoho. Mama zomrela, rodinu už nemám.
To ma mrzí. Tak aspoň pestúnka?
To si zatiaľ nemôžem dovoliť, ale hľadám riešenie.
Zuzana odchádzala domov v zlej nálade. Čakal ju Pavol v horúčke, doma obvyklý kolotoč. Mala chuť zúfalo vykríknuť od bezmocnosti a samoty. Prečo je to všetko naopak? Načo toto všetko?
Odpoveď poznala. Ako hovorila mama:
Nie všetci v živote stretnú iba dobrých ľudí. Možno ich spočítaš na prstoch, no o to viac si ich musíš vážiť.
Zuzana si často vyčítala, že nedala na mamine rady, keď sa zoznámila s otcom Pavla. Mladý, nádejný vedec, plný ideálov, cieľavedomosti… To, čo jej v živote chýbalo, on mal dosť. No ciele v živote mali iné. Ona chcela spojiť rodinu aj vedu, on si to predstaviť nevedel. Keď mu ponúkli miesto v zahraničí, bez váhania prikývol, hoci jej práve požiadal o ruku.
Počkáme pár rokov, veď to zvládneme.
Igor, ja nemám čas čakať. Budeme mať dieťa…
Videla, ako zbledol, pochopila, že je koniec.
Musí to byť teraz? Nedá sa to odložiť? nervózne krúžil izbou, nepozerajúc na ňu.
Už nie. Ale nemaj strach, poradím si sama. Šťastnú cestu!
Nevideli sa už viac.
Pavol sa narodil mesiac po smrti Anny. Srdcový infarkt ju postihol v práci. Okolo bol plný lekárov, no pomôcť nemohli. Odprevadila mamu bez plaču.
Potom, prepáč mama, potom. Najprv sa narodí Paľko, až potom si poplačem.
Ale ani to potom nenastalo. Narodil sa slabý, chorľavý. Zuzana šla na autopilot. Pranie, varenie, prechádzky, kŕmenie… a dookola. Z univerzity odišla, nevládala zniesť pohľady a šepoty za chrbtom.
Prepáč mama, som slabšia, ako si bola ty.
Keď prišla jej rad na materskú, dala syna do škôlky. Prvý rok bol najhorší, Pavol stále chorľavel, niekoľko mesiacov nenašla vhodnú prácu, tak vypomáhala aspoň upratovaním v salóne krásy pri dome. Večer umývala podlahy a snívala, že snáď raz ešte nájde lepšiu prácu.
Tieto spomienky ju len tak krúžili hlavou, keď išla pre syna. Zobrala Pavla z materskej, zastavila sa v lekárni. Doma už pri dverách stretla susedku:
Ahoj, Simonka.
Znova? kývla Simonka na syna.
Áno, už ma vyhodia z roboty, už druhýkrát tento mesiac. Už som dúfala, že sme z toho von…
To je ešte málo. Moja dcéra ochorela poriadne až po roku v škôlke. Vás dve-tri ochorenia ešte neminú. Nenašla si pestúnku? Veď už lepšie zarábaš?
Ani tak nie. Zuzana sa usmiala na syna. Vyzuj sa, Paľko.
Drahé to je, veľmi. Škoda, že nemáš babku.
Škoda. No čo, idem. Odomkla byt a cítila, ako na ňu padá melanchólia.
Maminka, ako mi chýbaš…
Ale tréner syna ju rýchlo postavil na nohy. Uložila ho, dala mu teplý čaj a rozmýšľala. Treba niečo urobiť…
Zrazu sa ozvalo tiché klopanie, skoro ho prepočula. Pavol spal, ona si potichu prezerala inzeráty. Nečakala nikoho a čudovala sa, že to nie je zvonček.
Dobrý večer, Zuzana.
Na prahu stála pani Klaudia, zaslúžilá dôchodkyňa z vedľajšieho vchodu. Zuzana ju poznala len z videnia.
Dobrý večer. Stalo sa niečo?
To by sa dalo tak povedať. Pozveš ma dnu, alebo budeme všetko vybavovať na chodbe?
Och, prepáčte! Zuzana hneď ustúpila.
Klaudia sa hneď zoradene vyzula a ukázala na dvere:
Kde máte kuchyňu?
Tam…
Poďme, syn nech spí.
Sadli si v kuchyni, Klaudia zložila ruky na kolená a pozerala na ňu:
Hľadáš babku na hodinu?
Prosím?
No, babku na hodinu. Aby som s malým bola, keď je chorý, alebo keď potrebuješ odbehnúť. Ja by som sa hodila?
Zuzana zaváhala. Ponuka bola ako na zavolanie, no poznala ju len málo…
Odkiaľ viete, že hľadám pestúnku?
Simonka spomínala.
Rozumiem. Ale nehnevajte sa…
Pýtaj sa, čo len chceš. Rada ti o sebe poviem a sama sa rozhodneš.
Zuzana si naliala čaj, položila na stôl keksíky a sedliapla si oproti.
Tak počúvam.
Klaudiin príbeh bol prostý a slovenský.
Narodila som sa tu v Žiline, rodičia robotníci. Po škole som šla do fabriky, tam som stretla manžela. Vychovali sme dvoch synov. On odišiel príliš skoro, synovia už neprišli naspäť, ostali vo svete. Vnúčatá mám štyri, ale vidím ich málo. Tam majú vlastné staré mamy, vnúčatá už vyrástli a ja som si ich ani poriadne neužila. Dívam sa na deti z okna a srdce ma bolí. Keď Simonka nadhodila pestúnku, povedala som si prečo nie? Aspoň budem užitočná. U mňa o peniaze nejde, vezmem len niečo na prilepšenie. Premysli si to a ozvi sa zajtra.
Zuzana súhlasila. Keď Klaudia odišla, rozmýšľala nahlas k mame do tmavej izby.
Čo povieš, mamka? Je to zvláštne. Sotva pomyslím, niekto zazvoní. Je to osud?
Celú noc nespala, premýšľala, vo vnútri mávala obavy, veď išlo o jej dieťa. Ráno sa rozhodla.
Pani Klaudia, súhlasím.
Tak sa začala ich spolupráca, ako to pani Klaudia nazývala.
Sme kolegyne, ty pracuješ, ja tiež. Je to dobré pre nás oboch.
Deti vám pomáhajú?
Pomáhajú, keď treba, ale ja neberiem nič naviac. Ich rodiny, ich deti, svoje starosti. Ja ešte zvládam. Kým môžem, postarám sa aj sama.
Zuzana prvé dni dávala pozor, ako si syn s Klaudiou rozumie, ale rýchlo si vydýchla. Pavol si pestúnku obľúbil hneď.
Chceš malinu do čaju? spýtala sa v prvý deň. Neboj, všetko mám.
Za pár týždňov už syn vedel čítať a hral šachy, plával dvakrát do týždňa.
To by som nikdy nestíhala! vytešovala sa Zuzana u Simonky. Som vďačná, Simonka!
Raz, keď vyrastie moja Vierka, ti pani Klaudiu preberiem, varuj sa!
Čas bežal, Pavol dorástol a šiel do školy. Pomoc Klaudie už nebola nutná denne, ale boli spolu ako rodina.
Zuzka, myslím, že tu ste sa už zapusťala. S vaším vzdelaním by ste mohli na viac. Neuvažovali ste o zmene?
Nie, som spokojná.
Ja už však menej. Máte talent, pošleme vás na školenie a uvidíme.
Nová funkcia, nové možnosti… Život plynul lepšie, finančne si konečne vydýchla.
Výborne, Zuzanka! tešila sa úprimne Klaudia.
Ich kamarátstvo už dávno prekročilo spoluprácu. Preto keď pani Klaudia zmizla, Zuzana bola skutočne nešťastná.
Simonka, kam mohla ísť? Nikde nič nepovedala, neodpovedá. Ani deti nič nevedia.
Skúšala si nemocnice? Policajti nič? pýtala sa Simonka.
Týždeň hľadala Zuzana pani Klaudiu všade.
Kto ste jej? Nikto? Tak prečo ju hľadáte? počúvala otázky zdravotníkov.
Napokon ju v nemocnici našla. Bola po úraze, v bezvedomí. Po prebratí si nič nepamätala.
Kto ste? pýtal sa mladý lekár.
Som jej dcéra! Kde je primár?
Po dvoch hodinách ju previezli na inú izbu. Zuzana si k nej sadla.
Ako sa cítite?
A ty si?
Ja som Zuzana. Oddychujte, všetko sa časom vráti.
Synovia nenašli čas prísť. Zuzana si uvedomila, že mala mama pravdu. Ľudia vždy myslia hlavne na seba…
Klaudiu po týždni prepustili. Zuzana ju priviedla domov.
Paľko, pani Klaudia si nič nepamätá, volaj ju ako vždy babka Klaudia, snaž sa, aby bolo všetko pokojné. Doktor vravel, že možno sa jej pamäť vráti.
A bude bývať u nás?
Áno.
To je správne.
Paľko teraz opatruje babku Klaudiu. Prichádza zo školy, ohrieva obed, sadne si k nej, hrá s ňou dámy.
Klaudia si deti pamätala ako vnúčatá, Zuzanu ako dcéru a ona neprotestovala. Na tom nezáležalo hlavné bolo, že bola s nimi a bola doma.
Až po pol roku prišiel jej syn. Zuzana sa práve vracala domov pre narodeniny syna, s tortou. Pri bráne ju oslovil vysoký muž:
Vy ste Zuzana?
Áno.
Ja som Ivan, syn pani Klaudie.
Dobrý deň! Chcete vidieť mamu? Veď ste mohli prísť skôr.
Myslel som, že by mohla ísť bývať k nám…
To ste mali prísť hneď po nehode, vtedy bola ešte šanca. Teraz možno ani nespozná.
Ale…
Nebojte sa, všetko doriešime. Byt si môžete prevziať, ale pani Klaudiu vám už nedám. Patríme k sebe.
Ale prečo?
Keby ste naozaj chceli, boli by ste prišli skôr.
Môžeme ju aspoň navštevovať?
Je to vaša mama. Príďte kedykoľvek.
Z ľadu vo vnútri sa jej urobilo teplejšie, keď vchádzala domov.
Paľko, daj variť vodu, ideme oslavovať!
Mama, môže aj babka tortu?
Musí! Najväčší kúsok, nech je sladko. Ako vždy.
A tak deti z kuchyne slýchali zas ten známy smiech, a Zuzana cítila, že niekedy je život lepší, než by sa zdalo. Za oknami sa zotmievalo, ale v ich malom byte bolo teplo, pokoj, a každý patril tam, kam mal.
