Tomáš sa vrátil domov, do malej dedinky pri Piešťanoch, po dlhej vojenskej službe. Teplý letný večer obklopoval známé miesta a v každom chodníku čútil nostalgiu po domove. Vtedy prišla Zuzka, tá, do ktorej bol Tomáš zamilovaný už od mladosti. Na víkend prišla za príbuznými a určite chcela stráviť pár krásnych dní v pokoji dedinského života.
Stretli sa pri starej vyrezávanej bránke. Objatie, dlhé pohľady a tiché vyznania – všetko ich srdcia zahrialo. Miestni, ktorí už roky pozorovali ich mladú lásku, si začali šepkať: „Tomáš a Zuzka – to je pravá dvojka!“ Každý videl, ako vysoký, blondínovitý Tomáš s úzkostným srdcom pozeral na krásnu Zuzku, študentku s tmavými očami a žiarivým úsmevom.
Ale na druhý večer, keď sa Zuzka chystala vrátiť do mesta, situácia sa zmenila. Pri bráne jej domčeka zrazu zastavilo auto s hlasným klaksónom a výstražnými svetlami. Vystúpil mladý muž, ktorého všetci volali Janko – jeho ostré slová a úporné žiadosti sa rýchlo zmenili na búrku emócií.
„Tak či tak ideš do mesta,“ snažil sa upokojiť, natiahnutím ruky, „tak som ťa prišiel zobrať…“
Zuzka rýchlo vstala, pevne stlačila pery a nahlas povedala:
„Janko, povedala som ti, aby si sem nechodil! Zvládnem to sama!“
Jej hlas sa triasol od rozčúlenia, ale Janko nevzdával. Svoje žiadosti opakoval stále tvrdšie. Všeobecne to všetci videli – susedka Eva, aj Tomáš, ktorý stál opodial, zabadaný do úzkostných myšlienok. Na chvíľu odišiel, zamyslel sa a potom sa vrátil k svojmu starému motorku, ozdobenej vyblednutou farbou a stopami po cestách.
Zuzka, keď uvidel Tomáša, okamžite prehodila tašku cez plece, nasadila prilbu a pritúlila sa k nem. Vtedy ten mestský chalan z Piešťanov udrel do volantu a s miernou iróniou poznamenal:
„Tak teraz je mi jasné, prečo si taká tvrdohlavá…“
Tomáš len pevnejšie objal Zuzku za ruku a opatrne nastartil motorku. Spoločne vyrazili po kľukatej dedinskej ceste, pokrtej prachom a zlatým večerným svitom. Hlásny rev motora sa stal symbolom ich spoločného boja proti životným prekážkam.
Cestou míňali upravené záhradky a staré drevenice. Tomáš, s výrazom snívalka, tiše priznal:
„Vieš, Zuzka, snívam o tom, že pôjdem s tebou po tejto cestě až po obzor. Nech nikdy nekončí… Prejdem to celé, len aby si bola so mnou.“
Zuzka sa usmiala, jej oči žiarili šťastím:
„Vážne? Až na úplný koniec?“
„Presne tak,“ odpovedal, jemne stisA roky plynuli ako voda v rieke, no ich láska zostávala stále rovnako silná a nezničiteľná, dokonca aj keď život občas hodil pod ich nohy nejakú tú kameň.
