Len tretí raz
Koľko trápenia, strát blízkych musí človek prežiť, kým nájde pravé šťastie?
Toto často premýšľa Zuzana. Má osemdesiatrokov, no stále dúfa, že niečo dobré príde. Jej život nebol príliš šťastný, ale nikdy sa nevzdávala. A teraz – pohroma. Stojí a nehýbe sa, hľadí na plamene, ktoré požierajú jej dom. Iskry lietajú do nočnej oblohy, oheň osvetľuje zhromaždených ľudí. Už aj hasiči prichádzajú.
Strata všetkého
Hasiči rýchlo rozvinuli hadicu. Obrovský prúd vody sa zapojil do boja s plameňmi. Vznikal dym, Zuzana si zakrýva nos vreckovkom a s hrôzou pozoruje, ako jej život horí. Všetko bolo preč – veci, kuchyňa, skriňa, všetko. Nič nestihli vyniesť. Dom, v ktorom žila viac ako dvadsaťpäť rokov, bol v troskách.
„Zuzka, poď ku mne. Tvoj Jozef už sedí na dvore s mojím Martinom,“ ťahala ju za rukáv susedka Alžbeta, s ktorou žili v dobrom susedstve toľko rokov.
„Sedí tam a ani ho netrápi, že kvôli nemu sme prišli o všetko. Len tak-tak som ho zobudila, inak by tam zostal…“ šepkala Zuzana, zatiaľčo jej slzy tečú po tvári. „Ach, Alžbetka, až teraz som si uvedomila, ako som sa upriala k tomu, čo tam zhorelo. Fotky, spomienky…“
„Nič si, Zuzka, nič. Ešte bude lepšie. Nemáš ani päťdesiat, ešte si mladá,“ pokúšala sa ju upokojiť susedka.
Vošli na dvor k Alžbete. Tam sedel Jozef, ZuzanaJozef sa postavil a objal Zuzanu, obaja v tichosti truchliac nad stratou, no v ich srdciach už zatieňovala nádej, že nový domov postavia znovu, tentoraz spolu.
