Auto náhle prudko zabrzdilo a zastavilo. Miroslav bol vážnym mladým mužom, preto bolo preňho netypické, že pocítil túžbu zviesť neznámu dievčinu, ktorá stávala pri ceste.
Chatová osada, kde Miroslav býval s matkou v útulnom a teplom dome, ležala 15 kilometrov od Bratislavy. Bývať tam v lete bolo čisté potešenie, a Miroslav vždy vyrážal do práce okolo 7 ráno, lebo v tom čase bola cesta dosť prázdna, a les navôkol prinášal príjemné myšlienky a spomienky.
Dievčina pribehla k autu, usmievala sa a nakukla dovnútra cez otvorené okno.
– Dobrý deň, – veselo, skoro spievavo povedala, – odveziete ma do mesta?
– A neobávate sa nasadnúť k cudzincovi v lese? – spýtal sa s úsmevom Miroslav.
– Prečo by som sa bála? – odpovedala ona. – Máte drahé auto a laskavé oči. Čo by ste mi s takými očami asi chceli urobiť?
Miroslav sa hlasno zasmial. Takú naivitu a jednoduchosť už dávno nezažil, a úprimne povedané, bol presvedčený, že už ani neexistuje. Kristína, vyrastajúca v malej dedinke, bola otvorená a dôverčivá. Keď jej Miroslav po troch týždňoch známosti navrhol svadbu, bez váhania súhlasila. Ten mladý muž sa jej zdal byť veľmi solídny a príťažlivý.
„No, presne ako teta Anička predpovedala,“ pomyslela si ticho Kristína, pevne držiac Miroslava za ruku a s trochu obavou sa pozerala na jeho mamu, pre ktorú bolo oznámenie o nadchádzajúcom svadobnom obrade podobné zemetraseniu.
Po svadbe sa Kristína a Miroslav presťahovali do Miroslavovho mestského bytu. Na chate nebolo bývanie práve pohodlné. Miroslavova matka, pani Viktória, nebola z nevesty nadšená.
– Obdivujem ťa, syn môj, – často mu hovorila, keď ich navštívil. – Bola táto dedinská krásavica jedinou vhodnou možnosťou v tvojom okolí? – smutne vzdychla a potriasla hlavou.
Miroslav sa iba usmial a s matkou sa nehádať nechcel. Nechcel jej vysvetľovať, aké je pokojné a príjemné jeho malé, útulné rodinné prostredie. Miroslavova matka bola chladná a rezervovaná dáma. Preto bola pre Miroslava srdečná a milujúca Kristína niečo ako matka a manželka v jednom.
Ubehlo niekoľko rokov. Kristína a Miroslav privítali vo svojom živote malú dcérku Mišku. Kristína bola z nej úplne nadšená a dokonca aj babička sa postupne začala otvárať. Postupne videla, ako Kristína miluje a rozmaznáva jej syna a ako múdro vychováva svoju dcéru. Pani Viktória, aj keď bola pevná a trochu cynická, dokázala si priznať chyby.
Preto Miroslav nebol vôbec prekvapený, keď raz jeho matka pozvala Kristínu s vnučkou na pár dní na chatu.
– Bojím sa jej, – šepkala Kristína a snažila sa nájsť akýkoľvek dôvod, aby k svokre nešla.
– No nezožerie ťa, – zasmial sa Miroslav a láskyplne ju pobozkal na krk.
– Zožerie, zožerie, – stonala Kristína, – a Miškou si to doloží. A potom budeš nariekať a plakať, ale to už bude neskoro, – uzavrela Kristína presvedčivo a dokonca predstierala slzu.
Ale nič nepomohlo. Miroslav vzal od nej košík s jedlom, posadil usmievavú, modrookú Mišku do auta, vtlačil dovnútra neochotnú manželku, a celá rodinka, veselo sa diskutujúc a hádajúc, vyrazila na cestu.
Pani Viktória bola skutočne rada, že ich vidí. Usmiala sa na Kristínu a mladá žena pochopila, že vojna sa skončila.
Od tej chvíle začalo ich úžasné priateľstvo. Každým dňom sa vzťahy medzi svokrou a nevestou stávali dôvernejšie. Kristína začala pracovať a Miška často zostávala u pani Viktórie, ktorá ju učila hrať na klavír a spolu sa zabávali aj pri angličtine. Pani Viktória bola totižto simultánnou prekladateľkou, a zvedavé dievča si so záujmom vypočulo jej príhody zo zahraničných ciest a stretnutí s fascinujúcimi ľuďmi.
Ubehlo niekoľko rokov a jedného dňa sa Kristína s Miškou bez ohlásenia objavili u pani Viktórie. Kristína schudla a bola znepokojená a mlčanlivá.
– Kristínka, čo sa stalo? – so záujmom sa spýtala pani Viktória. – Nie si náhodou chorá?
Ale Kristína si povzdychla, sadla na stoličku a rozplakala sa.
– Miroslav s nami už pol roka nebýva, – povedala cez slzy Kristína. – Najprv len domov niekedy neprišiel. Tvrdil, že má veľa práce. A potom začal miznúť na niekoľko dní. Príde, prezlečie sa, pobozká Mišku, mňa odstrčí a znova odíde. Najprv som si myslela, že má problémy v práci.
Už skoro rok nevidíme peniaze. Ale to nič, som zdravotná sestra a zarábam slušne. Vystačíme si. Potom mi jedného dňa niekto zaklopal na dvere, otvorila som a stála tam žena. Krásna, upravená. V klobúku. Mala drahú kabelku. Také som videla len v televízii, – pokračovala Kristína, trochu sa upokojila.
„Ty,“ hovorí, „si len chudobná nula a pre Miroslava nie si vhodná. Teraz bude bývať so mnou, a ty sa zbaľ a odíď aj s tou tvojou nevychovanou dcérou. My s Miroslavom máme dosť o čo sa starať.“
– Nie som nevychovaná a veľmi rozumná, – zrazu povedala Miška a urazene sa otočila. Pani Viktória a Kristína si nevšimli, že sa dievča potichu zakrádalo do kuchyne a už chvíľu načúvalo rozhovoru.
– Samozrejme, že nie si nevychovaná, – potvrdila pani Viktória a narovnala sa. – Si šikovná a dobre vychovaná. Preto budeme žiť spolu a vezmeme so sebou aj mamu.
Kristína si utrela slzu a prekvapene sa pozrela na pani Viktóriu.
Ale železná dáma už rozhodnutie prijala. A keď jej syn oznámil, že sa rozvádza, a dúfa, že matka v najbližšej dobe prepíše dedičstvo na dom, prijala to pokojne a dôstojne. Veď dedičstvo už bolo prepísané.
Lenže pani Viktória zabudla spomenúť synovi, že teraz sú majiteľkami domu jeho bývalá manželka a modroká Miška, ktorá práve v tej chvíli tak milo a bezstarostne šuchorila svojimi prstami vlasy svojej milovanej babičky.
