„Áno, taký som,“ hovorieval. Mal iné ženy, ale odísť z rodiny neplánoval.
Všetky kamarátky Mariane vraveli, že je blázon. A ona… ona to vedela. A predsa nič nezmenila. Jej city k manželovi dávno vyhasli. Rozplynuli sa medzi praním, večerami, nevyspatím a nekonečnou prácou. Kedysi sa tešila domov, ako vtáčik na krídlach lásky. Teraz kráčala domov len zo zvyku — unavená, vyčerpaná, s prázdnymi očami. Ako štyridsaťročná vyzerala na päťdesiat, a to nebola nadsádzka, ale smutná pravda.
Jediný človek, ktorý ju skutočne ľutoval, bola… svokra. Anna Jozefová. Žena s tvrdým charakterom, no obrovským srdcom. Teraz bývala s Marianou a jej manželom — prišla do Bratislavy z malého mestečka, Sabinova, aby podstúpila liečbu, ktorú tam nevedeli poskytnúť. Usporiadali ju v detskej izbe, a ona sa starala o sedemročnú vnučku Vierku. Dievčatko ešte nemohlo zostať samo doma, zatiaľ čo Mariana od rána do večera pracovala.
Manžel… Ach, Janko. Správal sa, ako keby mu s vekom do hlavy vstúpil nejaký „džav“. Často zostával dlho do noci. Prichádzal skoro ráno. Vyzeral, ako by sa zliekol z parfému, tvrdiac, že je to „nový mužský voňavý sprej“, hoci celý vchod už vedel, že má niekoho. A možno aj nie jednu.
Začal sa motať v menách. Raz Marianu nazval Zuzanou, inokedy Evou, alebo Katkou. A vždy s tým istým samoliatym pohľadom — no a čo, chytili ste ma, a čo teraz? Ani sa neskrýval. Akoby bol na seba hrdý. „Áno, taký som,“ hovorili jeho oči.
Mohlo to tak pokračovať donekonečna, kým raz o tretej ráno nezareval v predsieni telefón. Ďalšia Jankova milenka hľadala svojho „zajíčika“ a rozhorčene vykríkla: „Kde je? Prečo neberie?“ Mariana bola otrasená — nie toľko hovorom, ale tým, ako jednoducho tá žena vtrhla do jej domu, jej noci, jej života.
Keď sa Janko pritáhol s opitou tvárou skoro ráno, Mariana sa neudržala. Jeho veci vyleteli do chodby s takou silou, že sa aj mačka schovala pod gauč. Snažil sa vykrúcať:
— Áno, mám inú. Ale odísť od rodiny nechcem! Máme deti. Mama je chorá. Sme rodina!
No Anna Jozefová vyšla z izby a prvýkrát za dlhé roky zvýšila hlas:
— Ak chceš byť s inou, choď. Len sa nám strat z očí. Nájdem si, kde bývať. Liečbu už mám skoro za sebou. Syn má skúšky. Dosť už bolo gaučovania. Všetci si zaslúžime normálny život!
Mariana sa pokúsila namietať — že predsa je to svokrin dom, ona rozhodne. No svokra neustúpila:
— Nezasahujem, ale kým tu bývam, nedovolím, aby sa byt zmenil na bordel. Nech si balí veci. Ja ešte pár dní vydržím, nájdem si izbu. Potom je to už vaša vec.
Pod prísnym pohľadom syna Janko, mrmlajúc si pod nos, pchal tričká a nohavice do športovej tašky. Bolo mu trápne. Ponižujúco. Ale zaslúžene.
Po jeho odchode Mariana prvýkrát po rokoch pocítila, že v dome je ticho. Skutočné ticho. Nikto nekričal, nikto v noci nevolal, nikto nevyžadoval jedlo. Svokra chodievala na návštevu raz za týždeň, priniesla vnučke buchty a čerstvé novinky. A Mariana zrazu zistila, že sa ráno prebúdza bez knedlíka v krku. Dokonca sa začala inak pozerať do zrkadla.
A potom, po pár mesiacoch, keď Anna Jozefová dokončila liečbu a chystala sa odísť, na prahu sa zjavil Janko. S kyticou. S vinným výrazom. So slovami, ktoré Marianu zastavili srdce:
— Odpusť mi. Vyhodila ma. Už som sa spamätal. Daj mi šancu. Začneme znova?
Anna Jozefová, už v kabáte a s kuforom, sa pozrela na nevestu:
— Rozhodni sa sama. Nebudem zasahovať. Ale musíš myslieť na seba, nie na to, koho je ti ľúto.
A vzala vnúčatá za ruky a odišla do kuchyne.
Mariana stála v predsieni, pozerala sa na muža, ktorý ju zradil nie raz. Na človeka…A potom pevne zatvorila dvere pred jeho tvárou.
