Z denníka Jozefa:
Ležal som už niekoľko dní v posteli. Nemal som síce žiadne bolesti, len sa mi krútila hlava, nebolo ani štipky síl, a nechcelo sa mi vôbec vstávať.
Načo by som aj? premýšľal som, deti som vychoval, rodičov som odprevadil tam, kde odpočívajú naveky. A zrazu som tu zostal, ako keby zbytočný. Roky prebehli rýchlejšie, než som si uvedomil.
Nič sa mi nechcelo. Porozhliadol som sa po izbe, na strope už viseli pavučiny. Oči mi padli na okno za ním môj dvor, kde kedysi rástli zemiaky, dnes už len burina. Svitlo, zavrel som oči a zaspal.
Vo sne som uvidel mamu. Bol som prekvapený, naposledy sa mi snívala hneď po pohrebe, pred troma rokmi. Mama sa na mňa láskavo dívala, natiahnuté ruky, ako by ma chcela objať a pohladkať ako za života, no medzi nami akoby stála neviditeľná stena.
Syn môj milovaný, prehovorila, zajtra je tvoj posledný deň
S trhnutím som sa prebudil. Triaslo ma.
Akože posledný? Už je koniec? Prečo tak skoro? kričal som do prázdna.
Predstavil som si, ako tu ležím neživý, deti prídu, rodina, známi V dome neporiadok, v záhrade sa už nedá rozoznať, kde čo rastie, v kuchyni nič pod zub. Pochytil ma zvláštny nepokoj, behal som z izby do izby, nevedel, čo robiť skôr.
V kuchyni som rýchlo zamiesil cesto: Do večera nakysne, upečiem pagáče ak sa ich dožijem.
Nabral som vodu do lavoru, schytil handru, poutieral prach v každom rohu. Dávno som taký poriadok nerobil. Podlaha len tak žiarila.
No, v dome je teraz ozaj poriadok! vydýchol som.
Čakal ma ešte dvor. Pobehoval som po záhrade ako bez duše, nevnímal ani hlad, ani únavu. V hlave mi znelo len jedno: Posledný deň! Posledný deň!
Až keď som vytrhal burinu z posledného záhona, pocítil som, ako mi nohy brnia únavou.
Mal by som si oddýchnuť Nie, najprv dokončím, potom odpočiniem.
Spomenul som si na cesto a utekal späť do domu.
A už sú pagáče hotové a na stole.
No, zajtra prídu deti, dajú si čaj s koláčikmi a zaspomínajú na otca, povedal som hlasom zachrípnutým od dojatia, och, aké sú nadýchané!
Sadol som si k oknu a premýšľal:
Ale veď je krásne žiť na tom našom svete!
Už nebolo čo robiť, ostávalo len pripraviť sa na poslednú cestu.
Začal som prehrabávať veci, hľadal, čo si obliecť. Vybral som si novú bielu košeľu, ktorú som nikdy nemal na sebe.
Postavil som sa pred zrkadlo, urobil si účes, učesal fúzy. Obliekol som si pripravenú košeľu a sako. Pozrel som sa na seba a musel sa usmiať:
Elegán! Skôr ako na pohreb, by som mal ísť na svadbu!
Ale osud nezmanipuluješ ležal som na posteli a pripravoval sa zomrieť. Lenže nestihol som. Zvuk auta ma vyrušil, zastavilo pred domom. Zatútočilo klaksónom.
Asi k susedom. Im chodia často známi, pomyslel som si.
Po chvíli niekto zaklopal, potom znova. Moji? Skontroloval som cez záclonu auto som nepoznával.
Čo to za káru! vyhŕklo mi mimovoľne. Kto vie, kam zablúdil. Šiel som k dverám a otvoril. Na prahu stál muž, upravený, sympatický. Prezrel som si ho.
Ten sa teda navystrojil, ako na ples! pomyslel som si.
Ste pán Jozef? opýtal sa.
Áno, ja.
Prišiel som za vami. Prepáčte, že neskoro, na ceste som sa zdržal
Potrebujete niečo? nechápal som.
No áno teda, chcel by som sa s vami zoznámiť, priznal sa rozpačito.
Iné veci som dnes plánoval preletelo mi hlavou.
Odkiaľ ma poznáte? vyzvedal som.
Písal som vám na Facebooku, ale vôbec tam nie ste. Vypátral som, že bývate tu, nebolo jednoduché vás nájsť Dúfal som, že ma prijmete, keď prídem.
No čo s tebou teraz? dumal som.
Prepáčte, ale ja už s nikým nemám chuť nadväzovať nové známosti. Najlepšie bude, keď sa vrátite domov.
Asi máte pravdu, mal som asi najprv zavolať. Dovidenia!
Rýchlo sa pobral späť k autu, a ešte mi podal krásnu bonboniéru.
Prepáčte ešte raz
A znova chcel odísť.
Bolo mi ho ľúto, veď išiel ktovieodkiaľ! Narýchlo som premýšľal, možno je hladný.
Pán teda, Karol, zostaňte, aspoň čaj vám naservírujem.
Rozžiaril sa:
Veľmi rád, pán Jozef.
Vošli sme do domu.
Ruky si umyte, uterák visí na dverách.
Rýchlo som nalial čaj, dal na stôl koláče.
Dáte si niečo na jedenie?
Ak môžem
Samozrejme, len si naberte.
Aj ja som pocítil hlad. Rýchlo som prestrel stôl, našťastie som navaril dosť.
Dobrú chuť, zaželali sme si naraz a rozosmiali sa.
Prvýkrát po dlhej dobe som s chuťou jedol. S týmto úplne cudzím mužom mi bolo zvláštne dobre a pokojne. Karol bol zhovorčivý a príjemný. Po hodine som mal pocit, že ho poznám celý život.
Jozef, keď vám treba pomôcť, povedzte. Rád pomôžem.
Pozrel som mu na košeľu a zasmial sa.
Pomôcť? Už ako! Sachra je nakrivo, plot sa rozpadá
Karol stíchol a premýšľal:
Jozef, ja vám pomôžem, všetko dám do poriadku.
Začal sa obliekať.
Ďakujem za pohostenie, nedovolím si zostať na noc, chápem, že to nie je vhodné. Zbohom, Jozef.
Šťastnú cestu, Karol!
Upratal som v kuchyni a šiel spať, alebo skôr spať navždy.
Zaspal som rýchlo, únava bola silná celý deň na nohách.
Synak, prečo si včera ušiel, ani si ma nepočúval? mama už čakala vo sne, dnes bol posledný deň tvojho osamelého života. Vieme, aké ťažké to máš, preto sme ti poslali anjela. Neodžeň ho, bude na teba dávať pozor, staraj sa aj ty o neho.
O koho, maminka? Váš anjel už dávno ušiel, zľakol sa roboty.
Mama ma pobozkala na čelo a zmizla vo svetle.
Ráno ma zobudil lomoz pred dom prišlo auto naložené stavebným materiálom, za ním ďalšie. Chlapi vykladali dosky.
Čo to má znamenať? Ja som nič neobjednal!
Chcel som vybehnúť a rozkričať sa, nech to všetko vezmú preč, no zbadal som Karola ukazoval, kam čo nosiť.
Keď chlapi dopracovali, odišli.
Vyšiel som von.
Toľko materiálu, tu by sa dala druhá chalupa postaviť!
Cez obed prišlo ďalšie auto, začali vykladať plech.
Plot, veď to je nový plot! pochopil som, presne taký má suseda Ema!
Chlapi sa pustili do roboty. Medzi nimi aj Karol, ruky mu len lietali.
Vyšiel som znovu:
Karol, načo toto robíte?
Nič sa nebojte, všetko bude v poriadku. Je zima, choďte, Jozef, dnu, usmial sa.
Bol som zmätený. Život ma naučil chlapom neveriť, a bol som za život dvakrát ženatý a nikdy to nevyšlo. Všetko som riešil sám, nikto sa o mňa nestaral. Nevedel som, ako reagovať.
Robotníci makali od rána do večera. Za pár dní bol nový plot, nový sachra, podlaha v dome, opravená pec Ale stále som neveril, podozrieval Karola.
Čo odo mňa chce? Snáď nejaké peniaze? Veď ani ich nemám
Odídem, čo mám, ostatné poprišetrím, premýšľal som.
Karol večer vošiel do domu, vyčerpaný ale spokojný.
Karol, veľmi vám ďakujem, ani nechápem prečo to všetko robíte
Jozef, nechajte to tak, nevysvetľujte.
Podal som mu, koľko som našiel vyše sto eur.
Tu, vezmite, je to málo, ale určite všetko vrátim.
To viac nie, Jozef, prepáčte, naozaj nie je potrebné.
Karol vyšiel a nasadol do auta. Počul som, ako ho naštartoval a odišiel.
Celé dni nechodil, ani týždeň Chýbal mi. Srdce mi ochorelo z túžby, zamiloval som sa ako mladý chalan.
Prečo som ho urazil? Ako budem bez neho? premýšľal som, akoby sme spolu žili celý život.
Prechádzal som sa po dedine, nevedel kam ísť. Zastavila ma suseda Božena, čo všetko vie.
Nevyháňaj toho Karola, urobil ti, čo žiadna firma! usmiala sa.
Už dávno je preč, odpovedal som pochmúrne.
Z koho robíš hlupáka? zahundrala. Jeho auto večer čo večer stojí na konci dediny.
Naozaj? spýtal som sa.
No veď choď sa pozrieť
Už som ju nepočul, bežal som, že ho hádam uvidím. Ale auto tam nebolo, ani Karol.
Dala si zo mňa srandu, rezignoval som a vrátil sa domov.
V noci som nemohol spať. Hodil som na plecia deku a vyšiel na zápražie. Bola kosa, zakrútil som sa do deky, sadol na schodík.
Prečo nemám šťastie? A aký som blázon! povedal som nahlas. Už som sa zdržal, slzy sa mi drali do očí.
Niekto ku mne pribehol, objal ma a pobozkal na mokré líca.
Jozef, neplač už! prosil Karol.
Karol, kde si bol tak dlho? Prečo si odišiel?
Nikam som nešiel, nemohol som, lebo ťa milujem.
Aj ja teba, viac ako vlastný život.
Pevnejšie som ho zovrel v náručí svojho anjela z neba.
Ďakujem ti, maminka zašepkal som a rozplakal sa šťastím.
Dnes viem, že nikdy nie je neskoro začať nový život. Netreba sa báť začať dôverovať, otvoriť srdce. Šťastie prichádza práve vtedy, keď ho najmenej čakáme.
