Marta už niekoľko dní ležala v posteli, neschopná vstať. Nič konkrétne ju nebolelo, len mala závraty, nevýslovnú únavu a ani sa jej nechcelo postaviť na nohy.
Načo by aj? premýšľala Marta. Všetky dôležité veci som už v živote stihla: deti som vychovala, rodičov som odprevadila na ich poslednej ceste. Teraz zostávam len tak, akoby ma už nič nečakalo. Roky preleteli neuveriteľne rýchlo a zostala len prázdnota.
Nič ju nelákalo ani netešilo. Zvláštnym pohľadom letmo preletela izbu: zo stropu už viseli pavučiny ako pripomenutie, že čas beží. Cez okno, kde sa rozprestierala jej záhrada, spustila zrak teraz už zarastená burinou takmer po okná. Vonku sa začalo brieždiť, zavrela oči a pohodlnejšie sa uložila.
Vo sne sa jej zjavil obraz mamy. Marta bola prekvapená mama sa jej doteraz prisnila len raz, tri roky po jej pohrebe. Mama na ňu hladila pohľadom plným lásky, naťahovala ku nej ruky, asi by ju aj pohladila po vlasoch ako za života, no čosi neviditeľné ich delilo.
Moja zlatá dcérka, prehrala sa v izbe temným tichom matkine slová, zajtra je tvoj posledný deň…
Čosi ju vyrvalo zo sna. Vyštartovala z postele, celá sa triasla.
Posledný? Už definitívne? Prečo tak skoro? kričala do prázdna.
Predstavila si, ako tu leží na tejto posteli bez života, jej deti prídu, príbuzenstvo a známi… V dome neporiadok, na záhrade neprehľadný chaos, v chladničke nič na jedenie. Rozbehla sa po dome, nevediac, kde začať.
V kuchyni rýchlo zamiesila cesto: Do večera vykysne, narobím pagáče. Ak sa ich ešte dožijem.
Nabrala vodu do lavoru, schmatla handru a poutierala prach v každom kúte. Upratala rozhádzané veci, vyumývala podlahu.
Teraz už tu je ozaj poriadok! vydýchla si.
Záhrada však čakala. Marta behala hore-dole, nezastavovala ju hlad ani vyčerpanie. Hlavou jej stále doslova hučalo: Posledný deň! Posledný deň!
Až keď vyplela posledný hriadok, pocítila bolesť v nohách.
Mala by som si oddýchnuť. Nie, ešte nie, neskôr.
Spomenula si na cesto a utekala späť do domu.
O chvíľu už na stole rozvoniavali čerstvé pagáče.
Nuž, zajtra keď prídu deti, vypijú si čaj, najedia sa a spomenú si na mamu, zamumlala s plačlivým hlasom a odlomila si kúsok. Tie sa mi vydarili, ako obláčik!
Sadla si k oknu a zamyslela sa:
Predsa len je krásne žiť na tomto svete…
No nič, nastal čas chystať sa na poslednú cestu.
Prezerala si veci a vyberala si šaty. Nakoniec siahla po nových, ktoré si ešte nikdy neobliekla.
Pri zrkadle si prečesala vlasy, urobila ľahký mejkap, obliekla šaty. Pozrela sa na seba a neubránila sa úsmevu:
Krása! Ani pochovať nie, ale vydať za ženícha!
Ale čert vezmi osud, ľahla si teda na posteľ… no zomrieť nestihla. Zrazu zvonka začula, ako sa pred domom objavilo auto. Zaznel klaksón.
Asi idú k susedom, pomyslela si. Tam ich chodievali často.
O chvíľu niekto zaklopal na dvere. Potom znova.
Snáď to nie sú deti? čudovala sa, pristúpila k oknu. Nie, auto bolo cudzie.
Ejha, to je ale fára! prekĺzlo jej mysľou. Nakoniec šla otvoriť. Sňala háčik a otvorila dvere. Na prahu stál muž v elegantnom obleku, celkom pohľadný, starostlivo učesaný. Zvláštne.
Ten sa teda navystrojil, akoby šiel na svadbu! pomyslela si.
Vy ste Marta? opýtal sa slušne muž.
Áno…
Ja som prišiel za vami. Prepáčte, trochu som zablúdil.
Niečo potrebujete? nechápala Marta.
Áno, ľahko zahanbene kývol hlavou.
Asi ste sa pomýlili.
Veru nie, od začiatku smerujem k vám. Prepáčte ten nečakaný príchod.
Trošku neskoro na návštevu, no počúvam.
Viem. Ja… som z ďaleka, navyše som chvíľu blúdil po dedine.
Zbadal jej zmätený pohľad a pokračoval:
Volám sa Dušan. Chcel som sa s vami stretnúť.
Ja tu dnes naozaj mala iné plány, hlesla v duchu.
Odkiaľ ma poznáte? spýtala sa Marta.
Písal som vám do Skypu, ale ste tam málokedy. Dohľadal som vás, nevyzvedajte ako, potom vysvetlím. A tak som sa rozhodol, že prídem.
Tak čo teraz s tebou? premýšľala Marta.
Dušan, prepáčte, ja už sa nechcem s nikým zoznamovať ani nič meniť. Asi bude lepšie, ak pôjdete domov.
Asi máte pravdu, mal som najprv zavolať. Dovidenia, Marta.
Muž rýchlo odchádzal k autu, no na polovici cesty sa otočil a natiahol k Marte krabičku bonboniér.
Prepáčte.
A zamieril k vozidlu.
Martu zaplavil zvláštny pocit, zahanbovala sa, bolo jej ho ľúto. Celý deň na cestách, určite je hladný.
Dušan, počkajte… Aspoň na čaj vás pozvem.
Dušan zažiaril a rozbehol sa k dverám.
Rád, Marta!
Vošli spolu dnu.
Umývadlo je tam, vezmite si uterák.
Marta liala čaj, do stredu stola položila ešte teplé pagáče.
Máte hlad? opýtala sa.
Ak môžem…
Samozrejme, jedzte, dobrú chuť.
Až teraz Marta zistila, aký má aj ona hlad. Stôl rýchlo prestrela, našťastie mala čo dať.
Dobrú chuť, popriali si naraz obaja a rozosmiali sa.
Po dlhom čase Marta jedla s ozajstnou chuťou. V prítomnosti tohto, hoci cudzieho, muža jej bolo vzácne dobre. Dušan sa ukazoval ako výborný spoločník na rozhovor. Po hodine mala pocit, že ho pozná roky.
Marta, keby ste niečo potrebovali, stačí povedať, rád pomôžem.
Marta pozrela na jeho sako a usmiala sa.
Pomôcť? To by veru bolo treba. Starý šop sa nakláňa, plot sa rozpadáva…
Dušan sa zamyslel.
Pomôžem vám, Marta, všetko spravím.
Začal sa obliekať na odchod.
Ďakujem, ehm… vďaka, večera bola výborná. Spať nebudem, rozumiem, je to nezvyčajné. Dovidenia.
Dovidenia, Dušan, šťastnú cestu!
Marta všetko uložila, posadila sa ešte na chvíľu k oknu a potom šla spať alebo teda, ako si myslela, zomrieť.
Spánok ju rýchlo omrzel, unavená z celého dňa.
Dcéra moja, prečo si mi včera ušla zo sna, keď som ti ešte nedohrala? mama, akoby ju už čakala. Dnešok bol tvoj posledný deň samoty. Vieme, ako ťažko ti je samotnej, a tak sme poslali na pomoc anjela. Nenechaj ho odísť, bude ťa chrániť, staraj sa oňho, dobré dievča.
A koho mám už chrániť, mami? Anjel tvoj ušiel, naľakal sa roboty!
Mama ju požehnala a zmizla v svetle.
Ráno, v šere svitania, Martu zobudil rachot auta. Zazrela nákladiak plný stavebného materiálu. Zastal rovno pri jej dome. Potom ešte jeden. Z vozidiel vyskákali muži a začali skladať dosky.
Čože? Ja som nič také neobjednávala!
Chcela vybehnúť von a kričať, nech to všetko odvezú preč, ale zbadala Dušana, ktorý rozdeľoval, kde čo uložiť.
Keď bolo hotovo, všetci sa rozlúčili.
Marta vyšla pred dom.
Neverím! Tu by sa dal postaviť dom!
K obedu prišlo ďalšie auto, tentoraz s plechmi na plot a inými materiálmi.
To je plot nový! pochopila Marta. Taký priviezli aj susedke, vždy jej ho závidela.
Mužovia sa okamžite pustili do práce. Medzi nimi Marta rozpoznala aj Dušana.
Dušan, načo ste to všetko robili? skúšala protestovať.
Martuška, nerobte si starosti, všetko bude v poriadku, choďte dnu, vonku je dnes chladno.
Marta bola zmätená. Život ju naučil, že na mužov sa nemožno spoliehať aspoň nie na tých, čo mala ona. Nikdy ju nikto nehýčkal ani si ju nechránil. Všetko si musela poriešiť sama. Nerozumela tejto nezištnosti.
Medzitým práca napredovala. O pár dní stál nový plot, nový šop, podlaha v dome bola vymenená a pec opravená. Napriek tomu Marta stále Dušanovi neverila.
Čo asi chce? Asi by som mala za robotu zaplatiť…
No ani toľko peňazí nemala.
Dám, čo mám, ostatné postupne.
Keď Dušan, unavený, no očividne spokojný, vošiel do kuchyne, Marta povedala:
Dušan, skutočne vám neviem dosť poďakovať. Ani nechápem, prečo to všetko pre mňa robíte…
Martuška, prestaň, o čom hovoríš.
Podala mu obálku s peniazmi.
Tu, je to málo, ale časom ešte dám.
Ale Marta, to nie, načo? To skutočne nie je treba!
Zoberte, za robotu sa predsa platí.
Dušan vyšiel von. O chvíľu počula, ako naštartoval a auto odchádza.
Marta vybehla na dvor, ale Dušan už odišiel. Neprišiel ani na druhý, ani na tretí deň… ani o týždeň.
Nevedela, čo robiť. V srdci sa jej usadila bolesť, akú nepoznala. Nedokázala myslieť na nič iné, zaľúbila sa ako školáčka.
Prečo som Dušana urazila? Ako teraz budem žiť bez neho? premýšľala tak, akoby ho poznala stáročia.
Túlala sa ako bezcieľne po dedinnej ceste. Zastavila ju susedka, čo o každom všetko vie.
Marta, toho chlapa nežeň preč, pozri, koľko urobil! Je vidieť, že je poriadny chlap!
Ale ten už dávno odišiel, odvetila zamračene Marta.
No len hovor, že nie! Večer autá parkuje na zákrute do dediny, všetci to vidia.
Kde? spýtala sa.
Veď na zákrute na vjazde…
Marta ju už viac nepočula, rozbehla sa s nádejou. Ale na ceste nikoho ani auto nevidela.
Tak ona sa len smiala, pomyslela si a pomaly sa vracala domov.
V noci nemohla zaspať. Vstala, obliekla si teplý sveter a vyšla na zápražie. Vonku bolo chladno, zababušila sa do deky a sadla si na schod.
Prečo som taká nešťastná? A navyše hlúpa? nahlas si vzdychla.
Slzy sa jej už viac nedali zadržať, rozplakala sa.
Niekto pribehne, zodvihne ju do náruče a bozkáva jej tvár, mokrú od sĺz.
Marta, prosím, neplač! ozval sa Dušan.
Dušan, kde si tak dlho?
Ani som neodišiel, nedokázal som, lebo ťa mám rád.
Aj ja teba, viac než život.
Silnejšie sa pritúlila k svojmu anjelovi, ktorého jej poslalo nebo.
Ďakujem, mama, zašepkala Marta, a už plakala len od šťastia.
