Tenký drobný rúčik sa pretiahne cez oceľové pletivo a snaží sa dosiahnuť na zrelé jahody. Tvárim sa, že nič nevidím, a plím cibuľu.
„Ahojte, teta Zuzka,“ vykrikuje tenký hlasík Miško.
„Ahoj, moje slnko,“ usmievam sa. „Poď sem, pomôžeš mi nazbierať jahody.“
Pletivo je povolené, ľahko zdvihnem spodnú časť a ku mne prichádza Anjel – tak volám Miška. Za ním, s ťažkým oddychnutím, sa pretláča obrovský pes Bruno, ktorý je takmer dvakrát väčší ako jeho malý pán. Stred jahodového záhonu ozdobí veľká miska. Miško zbiera najväčšie a najsladšie plody. Má svetlé vlasy, modré oči a ostré lopatky, ktoré vyčnievajú ako krídelka. Preto mu hovorím Anjel. Má päť rokov. Zvedavý, dobrosrdečný.
„Mišo, prečo sa mama dnes ráno hnevala?“
„No, len chcela namaľovať stoličky a ja som rozlial farbu,“ odpovedá. „Chcel som Brunovi namaľovať búdu a omylom som prevrhol plechovku.“
„To nič, teraz si dáme čaj a kúpime novú farbu.“
Môj malý Anjel si bez pripomenutia umyje ruky a sadne si k stolu. Jeho obľúbené miesto je pri okne. Z ponúknutých dobrot si vyberá jahody s mliekom a ešte teplú buchtu. Buchta je posypaná cukrovým práškom a nad Miškovou hornou perou ostáva biely sladký fúzik. Na rohožke pri dverách odpočíva Bruno. Nie je tu prvýkrát, pozná pravidlá, a tak trpezlivo čaká na odmenu. Tento raz dostane parenicu. Súcitne pozrie na osamelý syrový placku, potom, bez skrývania sklamania, na nás dvoch, akoby sa pýtal: „To je všetko? Čakal som viac…“
Zasmievame sa a pred chlpatého spoločníka postavím misku s kapustnicou. Bruno nám odpúšťa a pomaly sa dáva do jedla.
O hodinu neskôr sa vracáme z obchodu s dvoma plechovkami farby: bielou a zelenou. Obloha je modrá, slnko vysoko, horúco. Idem domov prezliecť, balím do tašky zvyšné jahody a buchty. Na prahu Miškovej izby sedí stará mama. Pred dvoma rokmi oslepla. Malý Anjel starostlivo upravuje vreckovku na jej hlave, aby bola rovno, zastrčí nepoddajný pramienok vlasov. Položím jej do lona pohár s jahodami – viem, že ich má rada.
Na verande spolu s Miškom natierame stoličky bielou farbou, potom, z druhej plechovky, Brunovu búdu. Teraz bude zelená. Miško je spokojný, Bruno ľahostajný.
Z práce prichádza Jana, Anjelova mama. Chváli syna za odvedenú prácu, pozýva nás všetkých k stolu. Miško berie babku za ruku a odvádza ju dovnútra. Potom ju kŕmi ryžovou kašou, opatrne a trpezlivo. Čaj si stará mama pije sama, s karamelkou. Po dome sa pohybuje samostatne, pozná každé vrasknutie podlahy. Jana pracuje v putovnej krčme, dva kilometre od domu. Ak má druhú zmenu, vracia sa neskoro. Jediná nádej je na syna.
Kútikom oka sledujem Miška – s chutí zhltne kašu s maslom, zapije sladkým čajom a ide pozerať rozprávky. Dieťa, a už muž? Alebo muž, ktorý je ešte dieťaťom?
Zamete podlahu, umyje riad, pomôže babke obliecť sa, nakŕmi ju, nosí drevo do domu (po dva polená), vodu (malým vedierkom). A okrem toho miluje svojho psa a občas horko plače, keď naňho mama nespravodlivo zakričí. Vie sa šťastne smiať, keď sa kúpe v rieke a kvapky vody lietajú vysoko, vysoko, a trblietajú sa na slnku.
Jana ma odvedie ku bráne. Žiadam ju, aby nekričala na Miška. Je to muž, nenič ho. Chráň ho. Hľadaj dôvody, aby si ho pochválila.
Jana sa začne sťažovať na ťažký život, na slepú matku, na malý plat.
Odpovedám: „Máš vlastný dom, mámu pri sebe, prácu, syna-pomocníka, si zdravá. Váž si, čo máš, a nehľaď na iných.“
Jana sa usmeje a zamáva na rozlúčku.
Moje hodiny s Miškom neskončili nadarmo – v piatich rokoch už plynule číta babke „Snehovú kráľovnú“. A v tiché, bezveterné večery vyražíme s udičkami k rieke. Slnko – zrelý slnečnicový koláč – pomaly zapadá do lesa, vypúšťa posledné teplé lúče. Spodné osvetlené oblaky sčervenajú. Všetko okolo utíchne, oddychuje si od hluku a zhonu. Naša prítomnosť nevydesí zvedavé ryby a čoskoro sa už dvojica, lesknúca sa šupinami, špliecha v kbelíku. Večera pre môjho mačaka je zabezpečená…
…Dnes ku mne priletel Anjel. Je už dospelý, má osemdesiat. Váženy lekár, chirurg. Niekoľkokrát do roka navštívi hroby matky a starej mamy, potom, obložený darčekmi, zastane v mojom dome. Všetci mu hovoria Marek Adamovič, ale ja viem, že to je Anjel! Veľký, širokoplecí a nesmierne dobrotivý Anjel. V ktorejkoľvek ročné obdobie postaví na stôl košík s jahodami, sadne si na svoje obľúbené miesto pri okne a šťastne sa usmeje. Pije čaj s teplými buchtami, na prahu si zapáli cigaretu, a pri rozlúčke ma obíja svojimi dvoma veľkými, teplými krídlami…
