Anjel, ktorý vážil sto kilogramov a voňal lacnou kávou
V herni na detskom onkologickom oddelení vládne ticho, ktoré sem-tam prerušuje šušťanie papiera alebo škrípanie fixiek. Je to zvláštne ticho krehké ako sklo. Je v ňom akosi priveľa dospeláckej vážnosti, až priveľa na deti, ktoré ešte nemajú ani desať rokov. Úloha je jasná: nakresliť strážneho anjela. Deti sa veľmi snažia.
Pre Ivetu, mladú dobrovoľníčku, je dnešok skúškou. Zvykla si na správnu krásu na estetiku kostolných fresiek, kde sú anjeli ľahučkí, s kučerami ako zo zlata a očami plnými nebeskej modrej. Prechádza pomedzi stolíky, obdivuje: u Peťa má anjel obrovský meč, u Katky zas krídla mäkké ako obláčiky. Všetko je akési žiadané, dojemné a trochu podobné.
Potom príde k Martinke.
Martinka má sedem rokov. Hlavičku má hladkú ako biliardová guľa po ďalšej chemoterapii, pokožka jej presvitá ako pergamen. Kreslí veľmi opatrne, špička jazyka jej trčí z úst.
Iveta jej nahliadne ponad plece a sotva skryje prekvapené povzdychnutie.
Na papieri namiesto nebeského posla vidno čosi čudné guľatý, masívny muž. Zaberá takmer celý papier. Nemá krídla, zato má obrovské brucho obopnuté bielym plášťom, holú hlavu pripomínajúcu zemiak a veľké, krivé okuliare sediace na nose ako gombík.
Martinka, spýta sa jemne Iveta, kľukne si vedľa nej. To kto je? Veď kreslíme anjela.
To je anjel, šeptne presvedčene dievčatko, ani pri tom nezdvihne pohľad od bielej pastelky, ktorou vyfarbuje brucho.
Ale je trochu nezvyčajný, vyberá Iveta slová. Prečo nemá krídla? A prečo je taký veľký?
Krídla má, nesúhlasí Martinka, len ich skrýva pod plášťom. Aby ich nezamazal. Tu je často špina.
Iveta sa usmeje zhovievavo. Deti a ich predstavivosť.
Oddelením často znie ťažký, chrčivý dych z chodby, približuje sa, akoby šiel vlak. Šuch, šuch. Ťažké kroky, zdá sa, až podlaha pod nimi jemne vibruje.
Dvere herne sa pomaly otvoria a vojde on.
Pavol Palkovič, prednosta reanimácie. Obrovský muž. Obezita, trojitá brada, vždy rozopnutý plášť, ktorý je mu primalý. Tvár sa mu leskne od potu, má zemité sfarbenie. Okuliare mu padajú z nosa, on si ich stále dvíha krátkym pohybom baculatého prsta. Cítiť z neho tabak, pot a silnú, lacnú zalievanú kávu. Už tretí deň žije tu, na pohovke v služobnej izbe.
Iveta v ňom vidí len unaveného, zanedbaného chlapa, ktorý mal byť dávno na dôchodku alebo aspoň v sprche.
Tak čo, umelci? zahrmí basom, ktorý akoby znel až z hĺbky brucha. Ešte žijeme?
Žijeme, pán doktor! ozve sa hrubý zbor hlasov.
Prejde pomedzi deti, ťažko sa opiera o opierky stoličiek.
Zastaví sa pri chlapcovi s bledou tvárou a infúziou. Položí mu mohutnú dlaň na čelo.
Vydrž, hrdina, zamrmle. Výsledky sú tu. Dáme to.
Potom príde k Martinke. Iveta vidí, ako sa dievčatku rozžiaria oči, ako vystiera ruky k tomu ťažkému, tabakom a kávou voňajúcemu mužovi.
Kreslíš? spýta sa. A za hrubými sklami okuliarov zrazu Iveta vidí nie unavené oči starého človeka, ale nekonečný, z nedospania rozžiarený blankyt.
Teba, zašepká Martinka.
Pavol fúkne nosom, poposunie si okuliare.
Mňa? To netreba. Papier by ti praskol.
V tej chvíli na chodbe zapípa prístroj. Ostrá, budiaca siréna.
Pavol Palkovič sa okamžite zmení. Zadýchanosť je fuč, šuchotanie zmizne. Obráti sa so zarážajúcou svižnosťou a beží k dverám.
Všetci sedieť! zahúka už z chodby. Katka, resuscitačný set, rýchlo!
Iveta ostáva, ruky si pritíska na hruď. Za stenou sa rozbieha chaos, príkazy, cinkot kovu a jeho hlas už nie láskavý, ale oceľový.
Dýchaj! No poď! Zostaň tu! Dýchaj!
Ten hlas budí hrôzu.
Je v ňom prosba aj rozkaz naraz. Iveta zavrie oči. Má strach.
Štyridsať minút plynie. Nekonečných, ako žuvačka natiahnutých minút. V herni je ticho. Nik už nekreslí. Všetky deti sledujú dvere.
Tie sa konečne otvoria. Pavol Palkovič vojde, chytá sa zárubne. Je mokrý, plášť má tmavý od potu, na rukáve krvavú škvrnu. Zloží okuliare, dlaňou si utrie oči a rozmaže únavu po tvári. Potom sa zvalí na malé detské stoličky, ktoré pod jeho váhou žalostne zapraskajú.
Podarilo sa vydýchne do prázdna. Spí.
Iveta naňho hľadí. A zrazu, akoby niekto stiahol z jej zraku hustý závoj, uvidí.
Pozrie na Martinkin obrázok. Na toho nemotorného, tučného človeka. A potom na ozajstného Pavla Palkoviča.
Nevidí tuk ani pot. Vidí hmotu. Veľkú, neochvejnú masu lásky, ktorú treba, aby ako kotva držala tie krehké, ľahučké detské duše tu, na zemi, keď už sa im chce uletieť. Zlatokrídly anjel by tu nemal šancu bol by príliš ľahký, odletel by s nimi.
Tu je potrebný takýto ťažký, masívny, voňajúci po zemi a káve, ktorý zachytí utekajúci život svojimi obrovskými rukami a zachrčí: Nepustím.
Jeho holá hlava sa blyští pod lampou ako svätožiara. Ale nie zlatá pracovná, mokrá od námahy.
Martinka zlezie zo stoličky. Príde k doktorovi, ktorý sedí so sklonenou hlavou, a objíme jeho hrubú nohu vyššie ešte nedočiahne.
VravelA som, povie tlmene, uprene sa díva na Ivetu s očami dospelého On skrýva krídla. Aby nám nezafúkalo.
Pavol Palkovič jej položí ťažkú dlaň na holú hlavu.
Jeho prsty sa trasú.
Vydržte, milé deti, šepne. Už len kúsok.
Iveta sa otočí k oknu, už sa nemôže dívať.
Slzy, ktorých sa tak bála, sa napokon spustia. Plače pre hanbu svojej slepoty. Hľadala krásu v lesku a dokonalosti, a pritom Krása sedí rovno pred ňou na rozheganej stoličke, utiera pot rukávom ťažká, nepekná a najsvätejšia na svete.
