Denník, 17. januára
Dnes bolo v herni na oddelení detskej onkológie ticho, ktoré sa mi zarezávalo do kostí. Tiché praskaní papiera, kŕčovité škrekotanie fixiek. To ticho vôbec nepatrilo deťom. Bolo to také sklenené, až som mala pocit, že stačí jeden prerývaný nádych a rozbije sa na tisíc kúskov. Všetci sme sa sústredili deti kreslili, ale ich tváre akosi predčasne zostarli.
Dnešná úloha bola jasná: nakresliť svojho Anjela strážneho. Sledovala som, ako sa malí pokúšajú o dokonalosť. Chcela som veriť, že anjel musí byť krásny podľa vzoru vitráží v kostoloch, kde anjeli vyzerajú ako pernatí mladíci so zlatými kučerami a očami akoby vylisovanými zo svetlomodra. Prechádzala som pomedzi stolíky, povzbudzovala u Peťa mal anjel veľký meč, u Katky zas obláčikové krídla. Všetko bolo dojemné, ale aj trochu podobné.
A potom som prišla k Jarinke.
Jarinka mala sedem rokov, po ďalšej dávke chemoterapie hlava hladká ako biliardová guľa, koža priesvitná ako cibuľová šupka. Kreslila opatrne, špičku jazyka mala medzi zubami, až sa mi chcelo pousmiať.
Nechcela som veriť vlastným očiam na jej výkrese nebol rozprávkový anjel. Ale obrovský, zaguľatený muž. Zaberá skoro celý papier. Nenosil krídla. Zato mal obrovské brucho napnuté pod bielym plášťom, lesklú holú hlavu, okuliare nakrivo a nosil ich tak, že mu viseli ako gombík.
“Jarinka,” opýtala som sa potichu, kľaknúc si vedľa nej, “kto je toto? Veď kreslíme anjela.”
“To je môj anjel,” povedala suverénne a ďalej starostlivo vyfarbovala jeho brucho bielou pastelkou.
“Ale… to je trošku nezvyčajné. Prečo nemá krídla? A prečo je taký veľký?” snažila som sa nájsť jemné slová.
“Krídla má, akurát ich schováva pod plášťom,” šepkala Jarinka, “aby ich nezašpinil. Tu býva špinavo.”
Len som sa pousmiala. Deti a ich fantázia…
Na chodbe neraz vídavam toho muža Juraj Václavíček, primár resuscitačného oddelenia. Nikto na oddelení nie je väčší než on. Jeho vzhľad štyri brady, vždy napoly rozopnutý biely plášť, do ktorého sa už roky nezmestí. Jeho tvár vždy orosená potom, okuliare s hrubým rámom sa mu šmýkajú z nosa a prekladá si ich prstom, ktorý je hrubší ako moje zápästie. Cítiť od neho cigaretový dym, pach unaveného tela a silnú, no nie práve vábnu kávu z automatu. Už tretí deň prespáva na starej, preležanej pohovke v služobnej izbe.
Ja som v ňom doteraz videla iba človeka na pokraji síl, zanedbaného a akoby stále len krok od dôchodku či minimálne od sprchy.
“No čo, umelci, žijeme?” zaburácal jeho neprehliadnuteľný barytón.
“Žijeme, pán doktor!” odpovedalo mu nesúrodé detské echo.
Prekladal nohy, s ťažkým povzdychom sa opieral o stoličky, až tie pišťali. Prišiel až k chlapcovi na infúzii, položil mu veľkú dlaň na čelo.
“Vydrž, šampión. Výsledky sú tu. Spolu to zvládneme.”
Potom pristúpil k Jarinke. V jej očiach sa rozžiarilo čosi, čo som dlho u dieťaťa nevidela. Vztiahla ruky k nemu.
“Kreslíš?” spýtal sa. A za silnými sklami jeho okuliarov som zrazu uvidela nekonečnú modrú nie únavu, ale zápal, akoby mu oči horeli.
“Teba,” zašepkala Jarinka.
“Och, mňa radšej nie, dievča, papier by praskol,” zasmial sa a napravil si okuliare.
Zrazu na chodbe zahvízdala monitorovacia technika. Výraz v jeho očiach sa okamžite zmenil. Bol to iný Juraj. Rýchlo, svižne napriek svojej postave sa rozbehol k dverám.
“Všetci zostať sedieť!” zahundral. “Katka, reanimačný set, pohni sa!”
Zostala som stáť s rukami na hrudi, no za stenou sa rozbiehal boj o život. Ozývali sa krátke príkazy, cinkot kovu a jeho hlas už nie dobromyseľný, ale ako oceľový drôt.
“Dýchaj! Bojuj! Zostaň s nami, prosím, dýchaj!”
Ten krik som v sebe cítila ešte dlho. Prosebné, ale aj prísne. Zavrela som oči. Normálne by som bola hanblivá a chcela utiecť. Bála som sa.
Štyridsať minút, ktoré sa vliekli ako slivkový lekvár. V herni bol mrazivý pokoj. Deti prestali kresliť, oči im viseli na dverách.
Dvere sa konečne otvorili. Juraj Václavíček vstúpil dnu, opieral sa o zárubňu. Bol celý spotený, plášť mal na pleci temný od potu a na rukáve fľak krvi. Zložil si okuliare, utrel si oči mohutnou dlaňou, rozotieral si únavu po tvári. Zvalil sa na detskú stoličku, ktorá pod jeho váhou kvílila.
“Podarilo sa… Spí,” vydýchol.
Pozerala som sa naňho s inými očami. Ako keby mi niekto zrazu sňal z očí pásku. Pozrela som na Jarinkin obrázok, na ten ťažkopádny, tučný obrázok. Potom na skutočného Juraja Václavíčka.
Nevidela som už len tuk a pot. Videla som hmotu ohromnú, pevnú hmotu lásky, kotvu, vďaka ktorej tu tieto krehké dušičky ostávajú, keď sa im chce odletieť. Zlatý anjel by bol zbytočný príliš ľahký, uletel by s nimi.
Treba takého, čo vonia zemou a kávou. Ktorý zachytí uchádzajúci život svojimi veľkými rukami a zachripčí: “Nepustím.”
Jeho holá hlava sa vo svetle lampy skvela ako svätožiara. Ale nie zlatá hrdinská, mokrá od námahy.
Jarinka stíchla, zliezla zo stoličky, objala lekárovu hrubú nohu vyššie nedosiahla.
“Hovorila som,” šepkala, dospelácky sa mi pozerajúc do očí, “on tie krídla len schováva. Aby nás tu neofúkal.”
Juraj jej položil veľkú dlaň na hladkú hlavu.
Prsty sa mu triasli.
“Vydržte, drobci. Ešte chvíľku,” zašepkal.
Ja som sa odvrátila k oknu. Už som nemohla pozerať. Slzy, ktoré som tak nechcela, sa spustili. Plakala som nad svojou slepotou. Hľadala som krásu vo výnimočnosti a lesku, no Krása sedela priamo predo mnou na prasknutej stoličke, s lesklým čelom a vyhrnutým rukávom. Ťažká, neforemná, najposvätnejšia na svete.
