Dnes som zase premýšľala o Milanovi. “Ani ďakujem nepovedal.”
“Mami, čo už zasa začínaš!” odsekol podráždene Milan, nevzdvihnúc oči od telefónu. “Veď som povedal, že mám veľa práce!”
“Prácu má!” Zuzana Krátka buchla mokrou handrou o stôl. “Čoskoro máš štyridsať, a stále ako školák! Milan, chcem ťa poprosiť, zajazdi k starej mame. Volala včera, sťažuje sa, že sa cíti zle.”
“Mama, o hodinu mám stretnutie! Dôležité stretnutie!” Milan sa konečne spozrel na ňu. “Zajazdim neskôr, večer či zajtra.”
“Zajtra, pozajtra…” Zuzana si zosadla oproti synovi, unavene si vydýchla. “Tvoja stará mama sa dožila osemdesiatich troch rokov, a ty stále nájdeš dôvod nepozrieť sa na ňu.”
“Nezačínaj znova!” vstal Milan, telefón strčil do vrecka. “Ja pracujem, rozumieš? Zarábam peniaze! Nie ako niektorí, čo vedia len ňuhať!”
Zuzana trhla od synovej hrubosti, no mlčala. Na takéto rozhovory bola zvyknutá. Milan bol vždy ostrý, najmä keď išlo o rodinné povinnosti.
“Dobre,” povedala potichu. “Tak ja tam zajazdim. Lenže problém – auto je v opravovni. Autobusom je to dve hodiny jedným smerom…”
“Tak a čo?” Milan si navliekal bundu. “Choď autobusom, veď čo? Alebo si zavolaj taxík!”
“Na taxík je to drahé, synak. Malý dôchodok, veď vieš.”
“Viem, viem!” Milan už stál pri dverách. “Počuj, mamka, necháme to na neskôr, dobre? Naozaj sa ponáhľam!”
Dvere sa zabuchli. Zuzana zostala sama v kuchyni, kde ešte visela vôňa domáceho obeda, ktorý pre syna pripravila. Milan sa ho ani nedotkol.
Podišla k oknu, pozerala, ako jej syn sadá do svojho nového auta. Pekné, drahé auto. Milan bol naň hrdý, často známym rozprával o jeho prednostiach. Ale maťku k starej mame odviezť nemohol – malo času.
Zuzana vybrala z kabelky ošúchanú peňaženku, prepočítala peniaze. Taxíkom k starej mame bolo naozaj draho. Bude musieť ísť autobusom.
Vzala si tašku s hostinami pre svokru, zaviazala si hlavu šatkou a vyšla na ulicu. Na zastávku autobusu to bolo asi pätnásť minút chôdze. Zuzana kráčala bez nátlaku, občas sa zastavila, aby si vydýchla. Srdce jej v poslednej dobe často robilo problémy, no k lekárovi nechodila. Neprišlo jej vhod, a aj peňazí bolo škoda.
Na zastávke musela čakať pol hodiny. Keď autobus prišiel, bol prepchatý, Zuzana sa len s ťažkosťami pretlačila dovnútra. Cesta bola dlhá, s prestupmi. Mládež sedela v slúchadlách, zahĺbená do telefónov. Nikto neponúkol miesto staršej pani.
Konečne sa dostala do dedinky, kde žila Milanova stará mama. Malý starý domček stál na samote, obklopený zanedbanou záhradou. Zuzana otvorila bránku, prešla po chodníku ku vchodovým dverám.
“Babka!” zakričala, klopúc na dvere. “Som to ja, Zuzka!”
Dvere sa hneď neotvorili. Alžbeta Petrová, matka Zuzanineho zosnulého muža, stála na prahu, opretá o palicu. Stará pani viditeľne schudla od posledného stretnutia.
“Zuzanka!” zaradovala sa. “Aké dobré, že si prišla! Vchod, vchod!”
“Ako sa máš, babička?” objala Zuzana svokru, pobozkala ju na líce. “Vyzeráš, že si taká vychudnutá.”
“Och, čo sa má… ” zaviedla ju Alžbeta do izby. “Nemám vôbec chuť do jedla. A zle spím. Stále nejaké bolesti…”
“A lekárke si bola?”
“Bola, bola. Hovoria, vek. Čo už sa dá robiť, osemdesiattri rokov sú osemdesiattri.” Usadila hostesku za stôl. “Čaj si dáš?”
“Samozrejme, že dám.” Zuzana vyberala z tašky sáčky s jedlom. “Priniesla som ti kapustnicu, a plnené papriky, a buchty s makom.”
“Och, ďakujem ti, zlatá!” Alžbeta sa usmiala. “A kde je Milan? Istý čas som ho nevidela.”
Zuzana na chvíľu mlčala, nalejajúc čaj.
“Veľa pracuje, babička. Má veľa povinností.”
“Chápem,” prikyvla stará pani. “Chlap má pracovať. Len…” odmlčala sa, potom dodala tichšie: “Len mi po ňom chýba. Veď je môj jediný vnuk.”
“Viem, babička. Aj jemu chýbaš, len nemá čas.”
“Ale nie, Zuzanka,” zavrtela hlavou Alžbeta. “Nechýbam mu. Keby chýbala, našiel by čas. Veď ty si našla.”
Zuzana nevedela, čo povedať. Sama na to často myslela. Milan by naozaj mohol nájsť čas, keby chcel. Ale nechcel. Nezaujímalo ho sedieť v starom dome, počúvať reči o chorobách a spomienkach na
**Zápisník:**
Dokonca ani ďakujem nepovedal.
„Mami, no už zas začínáš!“ podráždene odsekol Martin bez toho, aby zdvihol zrak z telefónu. „Povedal som, že mám veľa práce!“
„Veľmi zaneprázdnený!“ Zuzana Kovová plieskla mokrou handrou po stole. „Štyridsaťročný človek a správa sa ako školák! Martin, prosím ťa, zajazdi za babkou. Včera volala, sťažovala sa, že sa necíti dobre.“
„Mama, za hodinu mám dôležité rokovanie!“ Martin konečne odtrhol oči od obrazovky. „Zajazdim večer, zajtra.“
„Zajtra, pozajtra…“ Zuzana si ľahla na stoličku oproti synov, unavene si povzdychla. „Tvoja babka má osemdesiattri, a ty vždy nájdeš dôvod, prečo ju nenavštíviť.“
„Nechceme to rozoberať!“ Martin vstal, strčil telefón do vrecka. „Pracujem, chápeš? Zarábam peniaze! Nie ako niektorí, čo vedia len nadávať!“
Zuzana schvátla od synovho hrubého tónu, ale mlčala. Bola na také rozhovory zvyknutá. Martin bol vždy ostrý, najmä ak išlo o rodinné povinnosti.
„Dobre,“ povedala potichu. „Takže pôjdem ja. Len škoda – auto je v servise, autobusom cesta trvá dve hodiny jedným smerom…“
„No a čo?“ Martin si navliekal bundu. „Počkaj na autobus, veď nič strašné. Zavolaj si taxík!“
„To je drahé, synček. Dôchodok mám malý, vieš.“
„Viem, viem!“ Martin už stál vo dverách. „Počúvaj, mami, porozprávame sa neskôr, dobre? Naozaj sa ponáhľam!“
Dvere sa zabuchli. Zuzana ostala sama v kuchyni, kde stále visela vôňa kapustnice, ktorú pre syna uvarila. Martin sa jedla ani nedotkol.
Žena pristúpila k oknu, sledovala, ako jej syn nastupuje do svojho nového auta. Krásne, drahé auto. Martin bol naň hrdý, často priateľom rozprával o jeho výhodách. Ale odviesť matku za babkou nevedel – nemal čas.
Zuzana vybrala z kabelky ošúchanú peňaženku, prepočítala peniaze. Taxíkom k babke bolo naozaj draho. Musí ísť autobusom.
Vzala tašku so zárezdavkami pre svokru, zamotala si hlavu šatkou a vyšla von. Na autobusovú zastávku bolo asi pätnásť minút pešo. Zuzana kráčala nemäkče, občas sa zastavila, aby si oddýchla. Srdce jej v poslednej dobe často robilo neplechu, ale k lekárovi nechodila. Nemala čas, a na peniazoch jej záležalo.
Na zastávke musela čakať pol hodiny. Autobus prišiel prepchatý, Zuzana sa sotva pretlačila dnu. Cesta trvala dlho, s prestupmi. Mládež sedela so slúchadlami, zahĺbená do telefónov. Nikto neponúkol miesto staršej dámne.
Konečne sa dostala do obce, kde žila Martinova babka. Starý domček stál na okraji, obklopený zarastenou záhradou. Zuzana otvorila vrátka, prešla po chodníčku ku krytému vchodu.
„Babička!“ zavolala, klopajúc na dvere. „Som to ja, Zuzana!“
Dvere sa neotvorili hneď. Anna Jánošová, matka zosnulého manžela Zuzany, stála na prahu, opretá o palicu. Stará pani od posledného stretnutia viditeľne schudla.
„Zuzanka!“ zaradovala sa. „Aká pekná návšteva! Dnu, dnu!“
„Ako sa ti darí, babička?“ Zuzana objala svokru, pobozkala ju na líce. „Vyzeráš, akoby si schudla.“
„Čo už robiť…“ previedla Anna hostku do izby. „Nemám vôbec chuť k jedlu. A zle spím. Neustále nejaké bolesti…“
„Bola si u lekára?“
„Bola, bola. Hovoria, vek. Čo už, osemdesiattri rokov je osemdesiattri.“ Stará pani posadila hostiteľku za stôl. „Budeš čaj?“
„Samozrejme.“ Zuzana vybrala z tašky sáčky s jedlom. „Priniesla som ti kapustnicu, kuracie rezne a kapustové pirohy.“
„Ach, ďakujak, milá!“ Anna sa usmiala. „A kde je Martinko? Dlho som ho nevidela.“
Zuzana na chvíľu mlčala, nalia čaj.
„Veľa pracuje, babička. Má mnoho záväzkov.“
„Chápem,“ prikývla stará pani. „Muž musí pracovať. Len…“ zarazila sa, potom dodala tichšie: „Len mi chýba. Je to predsa môj jediný vnuk.“
„Viem, babička. Aj jemu chýbaš
Sused sedel na čerstvo natretom plote, žuval rezanec so skôrkou hrubou ako lepenka.
— Ako sa to vlastne stalo? — nespustil z nej oči. — Rozmyslím si to nasledujúcich šesťdesiat štyri rokov, — zamrmlal si do fúzov.
— Spomenúť si ešte stihneš, — ubezpečil ho kováč, ktorému práve včera prikoval nohu ku kováčskej dymiaci nákyle. — Táto noha ti to pripomenie! — zašklibal sa. Ale sused už nesedel na plote. Utekal.
— Počkaj, počkaj! — volal za ním kováč. — Pár eur mi ešte dlhuješ! — Ale sused už bol na opačnom konci dediny, odkiaľ sa ku kováčovi zvykla niesť vôňa čerstvého kvasu.
Otriasol sa a vchádzal domov, kde na obložených chlebíčkoch už chytala hrdla plesne. „Stejnak si dám,“ pomyslel si a zobol si, hoci vedel, že plesne na chlebe nie sú dobré. Neboli.
— Chutnalo? — spýtala sa manželka, ktorá práve vchádzala. — Ostalo ti niečo pre mňa? Neostalo. Všetko zjedol.
— Ako to chutí? — mrzuto sa pýtala, šliapajúc po rozsypanej múke. — Nemal si to zjesť. Prášok na krehčenie svalov som tam nasypala včera.
Sused začal nervózne duskať nohami, potom tancovať, potom padol na podlahu a škvařil sa ako palačinka na rozhriatej panvici. „Hm,“ pomyslel si v poslednej vteřine, „tak toto sú tie chlebíčky.“ Potom už nevydal ani hlas.
Chalani z dediny ho pochovávali so slávnosťou a vyzvali kováča, aby spravil na rakev tabuľku s nápisom. Sused sa v hrobe triasol, lebo ten nápis bol celý krivý: „Tu odpočíva chlápik, ktorý nevydržal žiadnu opicu.“
V dedine potom žil už iba kováč, ale aj ten sa raz strašne rozzúril, keď mu kohút zabil najlepšieho psíka. „To si vybavíme, ty parchante!“ zahrmel a chytil za kladivo. Kohút len zapatrolel, a potom sa rozbehol, akoby chcel kováča klofnúť. Kováč zavrútil, zdvihol kladivo… ale kohút strašne zletel, až narazil do stromu a chudák kováč sa mu už nemal ako pomstiť.
Kdeže boli za starých čias tie pokojné časy, kedy sa dedinčania stretávali pri pumpátskych vode a rozprávali si o holuboch a kukurice? Dnes už sa každý stotožňuje hneď, len čo niekto začne mluvit o dazde. „Pekný dážď, však?“ Povedal susedovi iný sused.
— Čo si to povedal? — A hneď mu jednu priskol.
— Aký dážď? — Rozčúlený sused.
— Ja som povedal, pekný dážď.
— Ja som si myslel, že si povedal, že som pekný dedo.
A tak to išlo ďalej, kým nemuseli zobrať suseda do blázinca. Vraj bol veľmi rozčúlený a kričal, že dážd je len výmysel vlády.
Kováč vždy krútil hlavou: „Keď som bol mladý, takéto nezmysly sa nedejú.“ Ale on už nebol mladý. Rozprával sa svojim konom, a dokonca sa ho pýtal, či si nemyslí to isté o tom daždi.
Kôň len žuval seno a na kováča sa ani nepozrel. „Ticho, klamár,“ oslovil ho kováč. „Veď si to celé vymyslel.“ Kôň pokrútil hlavou a zamrkal.
Chalani zdedili po kováčovi kladivo a odvtedy sa všetko len viem ešte kazí.
Dokonca aj kohút, ktorý sa usadil na starej skrinke v kováčovej dielni a triafol do debny, pokojne žije.
Marian sa pozrel na svoje ruky, na tie ruky, ktoré nedokázali udeliť ani tú najmenšiu útechu, a v tom tichu, ktoré nasledovalo, maťinou výčitku o chlade v srdci som konečne pochopil, aj keď som si ju nepripúšťal, a vtedy som pocítil, že moje vlastné srdce začína mrznúť.
