Juraj Petrovčík, prosím vás, zlatý, pomôžte mi! žena sa mi vrhla k nohám, v bielom plášti som sa ani nestihol poriadne spamätať a už bolo počuť jej zúfalý plač.
Za radom ošarpaných ambulancií, v nemocničnej čakárni v malej dedinke, umieral jej synček.
Ale pochopte predsa, nemôžem! Nemôžem! Aj preto som sa sem stiahol! Dva roky som neoperoval! Ruka… a podmienky…
Zaprisahám vás! Prosím! žena sa ma tvrdošijne držala a nechcela prestať ťahať ma za sebou k izbe jej syna.
Musím súhlasiť. Musím sa pokúsiť, lebo inak…
Ešte pár krokov. Drevené, nabielo natreté dvere. A tam je jej Miško. Pre ňu ten jediný. Milovaný, zamotaný vo vodičoch, na tvári bledé pehy pod maskou s kyslíkom. Dýcha. Ešte stále dýcha. A krv pod obväzom na hlave vyteká tak tmavo a hustou, až pripomína minuloročný čerešňový lekvár od starkej. Zelená čiarka na monitore sa trasie v rytme jeho nepravidelných nádychov.
V Bratislave by ho možno zachránili, ale do mesta je sto kilometrov. A ten vietor vonku všetku nádej odfúkol. Tlak klesá. Srdce bije už len slabo. Záchranári pohľady uhýbajú.
Petrovčík! chytá ma za ruku skúsená zdravotná sestra pri ležadle s bledým dieťaťom Juraj, prosím!
Z vrecka vytiahne starý výtlačok Pravdy. Na fotografii vysoký muž v bielom plášti, deti okolo neho ako sýkorky na slnečnici. Slnko v ich očiach, ale článok pod fotkou je o nehode, poranenej ruke a nevydarenej operácii. Ale veď Petrovčík, to je náš veľký neurochirurg! Dar od Boha! V tejto diere… Bože, len keby súhlasil!
Nemôžem zobrať na seba túto zodpovednosť! Rozumiete?! snažím sa z jej zovretia vytrhnúť posledná operácia…zápästie…nezvládol som to! Viac už neoperujem! Nemôžem!
A Miško na lôžku bledne. Krv tmavne ako lekvár. V dverách ticho moji kolegovia, s ktorými som sa ani po roku nespriatelil. Jeho mama už neplače, len lapá po dychu. Všetci… a čas beží proti nám. A pes…
Pes?
Akože pes?
Vzápätí len kvílenie. Zlatý retríver. Derie sa k posteli, škrabe pazúrmi po podlahe, niekto ho drží za obojok. Ale on na Miška oči nespúšťa. Už ani nekvíli, len chrčí. No nevzdal sa.
To je Verný. Miškov… vzlyká žena a zabúda dýchať, akoby sa na recepcii prepadla hmla, až keď zaznie pevné slovo lekára:
Pripravte operačnú sálu!
Zatváram na chvíľu oči a pamäť ma zanesie roky dozadu. Iný pes, Tina. Nádej. A otec vtedy ešte žil. Ja len Juro, siedmak. Silvester, cesta zľadovatená. Auto rozbité v snehu, ako rozbitá baňka. Mama plače. Lekár odvracia pohľad, vraj nemá skúsenosti, nedá sa operovať…a do krajského centra ďaleko.
A Tina nevyje. Po šiestich dňoch hladovania zhasla s pánom…
Budem neurochirurgom, mama. Nasekal som to Tine, budeš vidieť. Najlepším. Veríš mi?
Ako som mohol zabudnúť? Prečo?
*****
Operačné lampy žiaria ako letné slnko. Nástroje sa lesknú jak banskobystrické striebro. Pravé zápästie zase bolí. Vydržím. Či si nemám kúpiť psa? tá myšlienka je taká absurdná, až sa mi chce smiať. Prsty skoro drevené. Nevadí, dám to. Zlá rana, komplikovaná. Keby aspoň nebol ten opuch…kosti spájať, cievy…
Ani vrtuľník by nepriletel včas.
Miesta asistenti majú v očiach úžas, pre nich je to zázrak. Pre mňa koľko takých?! Prečo sa človek vzdá po jednej chybe? A zavrhnúť všetko. Kvôli zápästiu, kvôli hanbe. V rohu sa mi zrazu zjaví Tina, oči plné smútku. Alebo je to ten retríver? Verný.
Nástroj ledva držím. Klamem prstom, už len máličko. Dýchaj, Miško, prosím. Nevzdáme to. My ťa nepustíme.
Čas teraz beží pre neho. Počujem snáď vrtuľník? Prišiel predsa…
*****
Juraj, pán doktor, niekto sa na vás pýta nakukne do pracovne službukonajúca sestra a neskrýva široký úsmev.
Všetci sa usmievajú. Juraj Petrovčík to je zasa ich. Po nemocnici len debaty o ňom. Ťažké deti do nemocnice vozia už zo všetkých strán. Teraz už nie je strach. Petrovčík má zlaté ruky. Zase je počuť detský smiech v chodbách neurochirurgie. Malí pacienti sa zotavujú. Rodičia za mnou doslova chodia ako na špagáte…
Päť minút, len Maťa idem ešte skontrolovať.
Do izby šesťročného Maťa je to na skok. Veselý chlapec. Ryšavý. Volá ma ujo Juro. Pred týždňom bol v Bratislave na exkurzii, spadol z druhého poschodia. Klasický zázrak, podobný, ako Miško z dediny. Hlavu som mu skladal po kúskoch. Operácia trvala osem hodín. Podarilo sa. Ruka už takmer nebolí. Možno mi ju vyliečil ten detský smiech…
Je dobré, že som sa vrátil. Mal som to spraviť už dávno, ale asi nebolo dosť dôvodu. Zabudol som veľa, zlenivel. Ale život mi pripomenul. Akurát psa som si nikdy nezobral, nikdy nebolo kedy. Zaujímalo by ma, čo robí Verný a Miško. Veľa na nich myslievam.
Juraj, pán doktor!
Hľa, ani som nestihol otvoriť dvere, sú tu!
No, vitaj, Miško, Natália usmievam sa a tebe tiež, Verný.
Ruka sa už automaticky posúva k mäkkému zátylku labradora. Studený ňufák mi ťukne do dlane. A tie hnedé oči sledujú s toľkou vážnosťou.
Čo vás priviedlo? S Miškom niečo? Prekontrolovať sa?
S Miškom je všetko dobre, predbieha sa v reči Natália dobre! My kvôli inému!
Teraz si uvedomujem, aký má krásny úsmev. Kabát má čudne napnutý. Oči sa jej ligoce zvláštnym leskom. Ale pýtam sa hanblivo. Verný mi behá okolo nôh a pletie sa do myšlienok.
Pozrite!
Podrastený Miško nevydrží mlčať. Natiahne sa k mame za kabát a podáva mi niečo čierne, kvíliace a s obrovskými ušami.
Čože…? neviem ani artikulovať a nadávam si v duchu, keď nečakaný darček dvíham k tvári.
Nehnevajte sa na nás, hovorí Miško, Verný ho našiel. Mama dovolila nechať si ho. A včera, keď v telke bolo vaše interview, Verný malého dovliekol až pred obrazovku, keď počul váš hlas. Tak sme s mamou rozmýšľali…
Dobre ste rozmýšľali. Už bolo načase, žmurknem na šťastného psa pomenujem ho Stimulo. Alebo aj Timi pre šťastie.
Andrej Vitálevič, dobrý, prosím vás! Veľmi vás prosím! Pomôžte nám! – žena sa vrhla k nohám vysokého…
