Andrej sedel na kuchynskej stoličke a pozoroval, ako sa prach vznáša v lúči zapadajúceho slnka. V byte číslo 48 na Mäsiarskej ulici bolo všetko také čisté, až to smrdelo nemocnicou. Príliš čisté.
Pred troma mesiacmi odtiaľto odišla Lenka. Zbalila kufre, svoj kaktus a čo bolo najhoršie aj desaťročného Romanka a šesťročnú Vierku. Najprv mal Andrej pocit, že zažíva skutočnú slobodu. Nemusel počúvať rozprávky v telke, neskákal cez rozhádzané stavebnice a mohol kýbeľ halušiek zjesť rovno z hrnca.
Ale už po týždni sa jeho sloboda zmenila na prázdnotu, do ktorej sa dalo zavesiť bielizeň. Andrej si zrazu uvedomil, že za tie roky manželstva totálne zlenivel v domácich povinnostiach. Ani presne nevedel, koľko soli sa dáva do polievky, nieto ešte čo všetko doma vlastne treba robiť.
Najhoršie však boli piatkové večery.
Oci, už sme prišli! Vierka vbehla do predsiene s vetrom vo vlasoch a vôňou detského šampónu.
Andrej ju nemotorne objal. Za ňou sa potichu vkradol Roman, na ušiach veľké slúchadlá, otca len letmo zmeral pohľadom.
No čaute banda! Poďte ďalej. Trochu som tu upratal na váš príchod.
Andrej si predsavzal, že ak bude najlepší gazda na svete, možno u neho tie deti ostanú navždy. Kúpil extra teflónovú panvicu a vytlačil recept z internetu.
Čo bude na raňajky? opýtal sa Roman v sobotu ráno spakruky, vlečúc sa z postele do kuchyne.
Palacinky! zahlásil Andrej, zatiaľ čo zápasil s múčnymi hrčami v mise. S malinovým lekvárom, ako máte radi.
Ako robí mama? spýtala sa Vierka s očami až po uši, keď si vliezla na stoličku.
Andrej na chvíľu skamenel.
Lepšie, ako u mamy! Však uvidíte.
O polhodinu to v kuchyni vyzeralo na vyhlásenie stavu núdze. Múka na Andrejových obočiach, na dlážke, a z nejakého dôvodu aj na lampe. Prvá palacinka vyzerala ako šedý úlomok starej handry. Druhá zhorela do chrumkava. Tretia bola podozrivo špicatá.
Andrej penil. Neznášal tú panvicu, sporák a svoju kuchynskú neschopnosť. Najradšej by zreval: Prečo to musí byť také ťažké?!, ale videl dve očakávané tváre.
Už to bude, zachripel potiahnutý múku, utierajúc pot z čela.
Napokon, na stole pristála kopa zlatistých palaciniek. Síce neboli ideálne guľaté, niekde ich okraj pripiekol, ale voňali domovom. Andrej priložil misku s lekvárom a čakal na ortieľ.
Vierka zahryzla, privrela oči:
Dobre je to, oci. Fakt dobre.
Roman len kývol, slúchadlá dole nedal, ale hneď zjedol tri kúsky. Andrej si vydýchol. Mal pocit, že je veľký víťaz. Akoby sa medzi nimi natiahla voňavá palacinková niť.
Nedeľné večery boli najhoršie zo všetkého. Hodiny výmeny stráží, keď radosť z návštevy vystriedal tichučký smútok z lúčenia.
Sedeli v obývačke. Andrej kúpil tú najnadupanejšiu hernú konzolu, o ktorej Roman pol roka básnil.
Tak čo, Roman, dával ten boss čo proto? prisadol si k synovi.
Uhm, zamumlal chalan, oči stále na obrazovke. Dík, oci. Dobrý je to.
Vierka, chceš, že ti prečítam rozprávku? vystrel ruku za pestrou knihou.
Oci, a mama príde kedy? Vierka knihu ani nepozrela. Civela na svoje tenisky, čo stáli pri dverách.
O hodinku, zlatko. Veď tu je ti dobre, nie? Máme konzolu, palacinky, v mrazničke zmrzlina Môžeme ísť do ZOO, ak ostanete ešte deň…
Roman zrazu položil ovládač. V izbe bolo zrazu príliš ticho.
Oci… tu je… fakt dobre. Konzola je bomba. A snažíš sa, vidíme to.
Andrej sa usmial, ale niečo ho zvnútra stislo jak krava, keď ide do kopca.
Takže sa vám páči u mňa?
Mladšia Vierka prišla k otcovi a pritúlila sa k jeho zarastenému lícu.
Ty dobre varíš, oci. Ale u mamy… tam je domov.
Títo jednoduché slová bodli viac než rozsudok o rozvode. Andrej sa pozrel po byte. Drahý nábytok, lesklá technika, čerstvá maľovka. Všetko dokonalé. Ale mŕtve.
Akože domov, Sviťa? zašepkal. Veď sú tu vaše izby, hračky…
Roman pozrel otcovi priamo do očí. On už nebol malý. V tom pohľade bola trpká, dospelá pravda.
Oci, domov je tam, kde každý vie, čie ponožky sú pod stolom. Tam, kde na chladničke visia moje staré kresby, ktoré si nikdy nevšimol. Pamätáš si, keď som doniesol diplom z robotiky pred tromi rokmi?
Andrej chcel zaklamať, že jasné, ale radšej bol ticho. Vtedy bol asi na školení. Alebo v robote. Alebo jednoducho unavený.
Mama vie, že mám alergiu na prací prášok, pokračoval Roman. Ty si sa včera spýtal, do ktorého chodím ročníka. Vieš, ty si ako taký návštevník, čo sa snaží zapáčiť. Palacinky si zvládol podľa receptu za deň, ale nás dvoch si za desať rokov nestihol.
Andrej si zakryl tvár rukami. Bola to pravda. Roky stavby základov, nosil prachy, kupoval dovolenky, ale ako človek v tom dome akoby nikdy nebol. Bol funkcia. Bankomat. Tiene, čo večer prešli chodbou rovno do spálne.
Neprehral s Lenkou. Prehral so svojím starým ja. Myslel si, že rodina je samozrejmosť. Netušil, že je to úmorná každodenná makačka byť naozaj tu.
Zazvonil zvonček. Lenka prišla po deti.
Andrej sa zdvihol, cítil sa o desať rokov starší. Pomohol Vierke obliecť bundu, Romanovi podal batoh.
Díky za palacinky, oci, Vierka mu fúkala bozk na nos.
Čau, oci, Roman mu na sekundu položil ruku na plece. Konzola je fakt top!
Lenka stála vo dverách, pohľad plný ľútostivého pochopenia. Videla múku na jeho tričku aj smútok v očiach.
Andrej, si v pohode? zašepkala.
Hej, prikývol, ledva prehltol slinu. Vieš, Lenka… Vierka mi povedala, že to tu nie je domov. A má pravdu.
Lenka mlčala a počkala, kým pokračuje.
Budem chodiť. Ak mi dovolíte. Nielen ich brávať na víkendy do tohto výstavného bytu. Chcem Romanovi naozaj pomôcť s projektom. A vo štvrtok má Vierka vystúpenie v škôlke… Prídem. Súhlasíš?
Lenka sa slabo usmiala.
Radi ťa uvidíme, Andrej.
Dvere sa zatvorili. Andrej ostal sám ale tentoraz nešiel k telke.
Odkráčal k chladničke. Na jej snehobielej ploche nebolo vôbec nič.
Z obálky v predsieni vytiahol starý pomačkaný Romankov obrázok presne ten, čo pred rokmi pchal k papierom, len aby nezavadzal. Na obrázku bola krivá škodovka a traja dvaja ľudkovia. Andrej ho pripravil na ten najviditeľnejší kus chladničky magnetom.
Potom našiel v mobile Romankov kontakt.
Romo, pozrel som tvoj rozvrh na robotiku. V stredu som voľný. Prídem po teba a pôjdeme do tej dielne, čo si spomínal. Bez palaciniek a konzol. Len pokecať.
Odpoveď prišla o minútu: OK, oci. Budem čakať.
Andrej pozrel na ruky, na seba v odraze. Pochopil: domov za víkend nepostavíš. Ale dnes konečne položil prvý, ozajstný kameň.
Šiel do kuchyne a začal umývať riad. Nie preto, že sa to patrí, ale preto, lebo v jeho vlastnom dome v tom ozajstnom, ktorý začína len teraz nemá byť špina z minulosti. Už vie, že aby deti chceli zostať, netreba piecť ako mama. Stačí byť ocinom. Každý deň. Bez receptu.
